Vilikovský svoju románovú novelu uvádza mottom od prvého kozmonauta sveta J. Gagarina: „Stále neviem, či som prvý človek, alebo posledný pes.“ Výrok, ktorý môže byť či mystifikáciou historickou alebo dokonca samotného Vilikovského (u autora prózy …večne je zelený by to nebolo nič prekvapujúce) naznačuje, že sa tón tejto 155-stránkovej knižky bude odvíjať prinajmenej v jemne ironickej či ironizujúcej rovine, tá je, ostatne, takmer permanentnou súčasťou Vilikovského tvorby a hodno dodať, že ju ovláda skutočne majstrovsky a patrí k jeho najsilnejším zbraniam.
Svoju rozprávačskú pozornosť zameral na postavu prekladateľa prozaických textov z nemčiny, vydavateľského redaktora a tlmočníka v jednej osobe, ktorý sa ocitol na služobnej ceste v horskom prostredí rakúskeho Pongau spolu s dvomi spoločníkmi-spisovateľmi. Svoj vnútorný svet analyzuje, konfrontuje a znova či stále spoznáva teda mimo vlasti, mimo Slovenska a tu si tiež ujasňuje či do mozaiky skladá odpovede na rôzne otázky, ktoré si už kládol sám autor i vo svojich viacerých predchádzajúcich prózach. Táto postava je bezosporu teda i niečím ako jeho vlastným „alter ego“, pretože Vilikovského prekladateľské či redaktorské skúsenosti a práce sú veľmi obsiahle a hlboké. Text je však akoby „zazipovaný“, pretože takmer v každom z motívov je skrytý jeho ďalší hlbší podtext, význam či osud (ak ide o postavy), čiže rozmer, typický pre novelu, ponúka však románové rozpätie.
Na rakúskom výjazde má na starosti dvoch slovenských spisovateľských kolegov Gaba a Dušana, ktorí sú zosobnením skôr všetkých necností slovenského človeka na cestách, takže smerom nielen k spisovateľskej societe je kniha pichnutím do osieho hniezda. Dôležitým partnerom pre autorovo kladenie rôznych otázok a hľadanie-nehľadanie odpovedí na ne je rakúsky spisovateľ Thomas Bernard, ktorého označil za svojho „najobľúbenejšieho neobľúbeného spisovateľa“. Zrejme mu zarezonovali postoje tohto nám v podstate neznámeho autora, ktorý vlastných spolurodákov Rakúšanov i Rakúsko vo svojich knihách nijako nešetrí. Vilikovský si ho vyvolil akoby za partnera pre svoje úvahy či vyjadrenia na túto jeho vari permanentnú tému, ku ktorej sa vyjadruje v rôznych bonmotoch, ako napr.: „Malé národy sú ako preplnený autobus, ak chcete v zdraví doraziť do cieľa, musíte sa prispôsobiť spolucestujúcim.“
Ďalšími už skoršie Vilikovským pertraktovanými názormi, ktoré neopomenul ani v tejto svojej knihe, sú napr. otázka stredoeurópanstva či pocity až existenciálnej úzkosti človeka, ktorý akoby rezignoval na plnohodnotný vzťah muža a ženy. Rozprávačovi sa takýto vzťah „prihodí“ pomerne prekvapujúco so ženou, ktorá mu je sprvu ľahostajná, no on jej nie a ich vzťah, dosť podrobne popisovaný i s veľmi intímnymi posteľnými scénami vyústi až do smutnej pointy, ktorou je potvrdenie osamelosti mužského hrdinu a tiež jeho bezmocnosti voči okolitému svetu s množstvom otázok a problémov, pripomínajúcej oného psa na ceste, pobehujúceho z jedného okraja na druhý a hľadajúceho ktovie koho a ktovie čo. Všetky tieto uvedené súvislosti (i keď sme ani zďaleka neuviedli naozaj všetky) Vilikovský umocňuje svojím bravúrnym jazykom, ktorým nielen píše, ale najmä myslí. A myslí hlboko a závažne, hoci ešte zostalo v dnešnom svete a súčasnej slovenskej societe ním nedotknutých dosť nových tém, rovnako vážnych ako tie, ktoré ho najviac znepokojujú.
