Prvý rok Bidena 2

Prvá časť: Prvý rok Bidena 1.

Ďalšie aspekty zahraničnej politiky administratívy J. Bidena

Jedným z ukazovateľov zahraničnopolitických aktivít prezidentov USA je ich „styková“ činnosť – návštevy v zahraničí (či v štátoch alebo na multilaterálnych fórach) a prijatia hláv cudzích štátov. Pandémia túto činnosť utlmila a väčšina stretnutí sa uskutočňovala v telefonickom alebo virtuálnom režime.

V roku 2021 J. Biden vycestoval do zahraničia len dvakrát, aj to iba do Európy. Pri prvej ceste od 9. do 16. júna sa zúčastnil na samite G7 vo Veľkej Británii, odkiaľ išiel na samit NATO v Bruseli a nakoniec sa stretol s V. Putinom v Ženeve. Druhú cestu podnikol od 29. októbra do 2. novembra. Počas nej sa stretol s pápežom Františkom. V Ríme sa zúčastnil na samite G20 a bilaterálne sa tam stretol s talianskym prezidentom S. Mattarellom a premiérom M. Draghim, s britským premiérom B. Johnsonom, francúzskym prezidentom E. Macronom, odchádzajúcou nemeckou kancelárkou A. Merkelovou a tureckým prezidentom R. Erdoğanom. Cestu zakončil účasťou na 26. konferencii OSN o globálnom otepľovaní v Glasgowe. Tam sa znovu stretol s britským premiérom a okrem toho s generálnym tajomníkom OSN A. Guterresom a indonézskym prezidentom J. Widodom.

Prvým významným zahraničným návštevníkom v Bielom dome bol v apríli japonský ministerský predseda J. Suga. Na návšteve u J. Bidena v Bielom dome boli aj izraelský prezident a ministerský predseda. Na stránke Inštitútu zahraničnej služby Ministerstva zahraničných vecí USA, kde sú zaznamenané od roku 1918 všetky návštevy zahraničných vodcov v USA, však ešte 3. februára t.r. nebol uvedený takýto zoznam za rok 2021 (v roku 2020 ich bolo 14 a v roku 2019 to bolo 39 návštev vrátane predsedu vlády SR P. Pellegriniho. Zaujímavé je, že jedine v prípade ČĽR sú do tohto zoznamu zaradené aj návštevy podpredsedov vlády).

Z naliehavých (immediate) priorít administratívy Biden-Harrisová na stránke Bieleho domu – boj s pandémiou COVID-19, klíma, rasová rovnosť, ekonomika, zdravotná starostlivosť, imigrácia a obnovenie globálneho postavenia Ameriky – len posledná má priame zahraničnopolitické zameranie. Tieto priority sa pateticky označujú za odvážne kroky a okamžitú pomoc americkým rodinám, v čase keď krajina zápasí s blížiacimi sa krízami.

Pri obnovení globálneho postavenia Ameriky má ísť o posilnenie národnej bezpečnostnej sily, prebudovanie demokratických spojenectiev na celom svete, presadzovanie amerických hodnôt a ľudských práv. Pri všetkej úcte k úradu prezidenta USA eufemisticky napísané, ako päsť na oko pôsobí posledná úloha v tomto „balíku“, ktorou je pripraviť americkú strednú triedu (správnejšie vrstvy – pozn. autora) na úspech v globálnej ekonomike. Považujeme to aj za dôkaz „barnumovského“ štýlu v prezentácii Bidenovej politiky.

Sociológovia už desiatky rokov píšu o úpadku a zmenšovaní americkej strednej vrstvy. Pri konfliktných situáciách v súčasnej spoločnosti nemá už vôbec šancu posilňovať sa. Ide o uvažovanie, patriace skôr do časov vlády prezidenta J. F. Kennedyho, ktorý sa, pripomenieme, stal v roku 1963 obeťou atentátu. Po protestoch proti vojne vo Vietname a ďalších protestoch v USA v rokoch 1968 – 1969 sa americký sen aj s jeho strednou vrstvou začal rozplývať v hmle dejín.

No, ale možno aj kvôli takýmto absurditám nejaká Čaputová v Bratislave nerozumie Slovákom, ale humbugom z USA je nadšená a vychádza mu nadštandardne v ústrety. Ktovie, či vôbec pri „citlivej vnímavosti“ nápadov dodaných jej poradcami zaregistrovala, že americký sen je už dávno tatam.

O hlavnej línii zahraničnej politiky v prvom roku prezidentstva J. Bidena – boji proti desivému čínsko-ruskému drako-orlovi sme už písali v prvej časti. Okrem nej médiá poukazovali najmä na jeho angažovanosť na Blízkom východe, predovšetkým v súvislosti s obnovením rokovaní o jadrovej dohode s Iránom. USA však odmietli zrušiť sankcie proti Iránu, kým  neprestane obohacovať urán. V rokovaniach sa však reálne nepostúpilo vpred.

Mimo pozornosti Bidena nezostal ani Izrael. Ešte v roku 2007 Biden, ktorý je katolík, pre Shalom TV uviedol: „Som sionista. Nemusíte byť Žid, aby ste boli sionistom.“ Nemieni zmeniť trumpovské presťahovanie veľvyslanectva USA do Jeruzalemu. Formálne uznal síce potrebu dvojštátneho riešenia v Izraeli, ale opäť ani v tejto otázke sa nič nepohlo.

Vo vzťahu k EÚ sľúbil napraviť „napäté“ vzťahy z čias D. Trumpa. Ako sme už uviedli, od európskych spojencov vyžaduje takmer úplnú lojalitu (vyvŕšil sa na „nedemokratickom“ Maďarsku). Máta ho však, že Putin sa snaží oslabiť európsky projekt (kto vie, na základe čoho tak uvažuje a ľudovo povedané, čo je jeho do EÚ) a posvätnú kravu atlantizmu – NATO. J. Biden preto chce posilniť obranný potenciál a ekonomickú silu atlantizmu a prispieť k spoločnému riešeniu globálnych problémov, ako je pandémia COVID a zmena klímy. Uvidí sa, čo bude s komplexnou dohodou o investíciách medzi Čínou a EÚ, ktorú USA považuje za škodlivú. V decembri 2020 Európska komisia oznámila, že s ňou predbežne súhlasila Európska rada, ale musí ju ratifikovať Európsky parlament. V marci 2021 sa objavili hlasy, že Európsky parlament má vážne výhrady voči Číne za jej „politické“ správanie voči Európe a že dohodu nemusí schváliť.

Pozitívne však treba oceniť niektoré kroky J. Bidena vo vojenskej oblasti. Výrazne obmedzil používanie dronov v zahraničných operáciách. USA vo februári tesne pred vypršaním termínu na päť rokov predĺžili dohodu o kontrole strategických jadrových zbraní s Ruskom (nový START), ktorá bola podpísaná v apríli 2010.

Zaujímavý je aj ďalší sen J. Bidena – útek do minulosti. Ide o Novú atlantickú chartu, ktorú vydali s B. Johnsonom (s nikým iným zo zahraničných vodcov sa vlani tak často nestretol) 10. júna 2021. Má predstavovať „revitalizovanú“ verziu Atlantickej charty, ktorú podpísali F. D. Roosevelt a W. Churchill pred osemdesiatimi rokmi (len v zátvorke uvedieme, že porovnávať sa s nimi je pre súčasných vodcov angloamerického sveta, eufemisticky uvedené, len prejavom megalománie, ktorým zakrývajú svoju neschopnosť).

Rôznych zahraničnopolitických krokov, stretnutí a vyhlásení (pre istotu krátkych, aby pri nich niečo nedoplietol) urobil J. Biden tiež veľa. K obnove globálneho postavenia Ameriky prispeli žalostne málo (a vidia ich zrejme len veľkí proamerickí myslitelia ako Čaputová, Korčok, Naď a im podobní).

Za najväčší neúspech prvého roka Bidenovej zahraničnej politiky sa všeobecne považuje útek z Afganistanu. Budeme opäť tolerantní, J. Biden to „schytal“ aj za svojich predchodcov, od ktorých tento horúci zemiak zdedil. Začal o ňom uvažovať už D. Trump. Medzinárodnopoliticky i bezpečnostne však táto akcia (útek z nevyhranej vojny) bola hanebná. Bidenova administratíva akciu nezvládla, pričom zanechala viacero nepredvídateľných následkov (časovaných mín) v Afganistane i regióne. (Opäť sa odvoláme na dva diely nášho príspevku „Afganistan – neočakávaný, ale nevyhnutný dôsledok historickej neadekvátnosti neoliberálnej globalizácie na spôsob Západu vedeného USA“, ktoré sa v Slove uverejnili 11.12. septembra 2021.)

Vývoj, ktorý nastal po tomto kroku, priniesol mnoho nepriaznivých reakcií vo svete. Čuduj sa svete, prispel však k rastu rusofóbie. Biden a jeho administratíva sa upäli na Ukrajinu a roztočili okolo nej pravý „americký“ politický cirkus, kde pripisujú Rusku neslýchané a nezmyselné veci. Voči Číne išlo o oznámenie vzniku paktu AUKUS. Tiež sa objavilo viacero vyhlásení, ale ich ostrosť sa s tým, čo sa oznamuje o Rusku, nedá momentálne porovnať.

Podľa niektorých kruhov to paradoxne vyzerá tak, že nejaký kompromis (aký, to je pri neprehľadnosti súčasnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky záhadou) s Ruskom chcú uzavrieť, ale budú robiť drahoty. Prefíkane, ale naivne sa potom chcú vraj zamerať už na Čínu, dúfajúc, že Rusko s ňou z vďaky za ústretovosť Ameriky svoju spoluprácu oslabí. Ospravedlňujeme sa čitateľom za odkaz na takéto konštrukcie, ale čo sa z politiky Washingtonu ešte vykľuje, niekedy pripomína hádanie z kávovej usadeniny. Jedno je však isté: Politika USA pokračuje v dlhodobom trende spupného nezáujmu o pochopenie medzinárodného vývoja, ktorý je daný tým, že nechcú uznať realitu zmien vo svete, vrátane zmeny svojho postavenia. Vyúsťuje to do zlostného odmietania nového prístupu k riešeniu problémov so zohľadnením stanoviska a záujmov iných globálnych síl (najmä ČĽR a RF) a potreby rokovať s nimi ako rovný s rovným. Záhadou zostáva, prečo sa EÚ natoľko pridŕža USA, hoci si tým spravidla škodí a čo sa vlastne za touto podriadenosťou skrýva.

Niečo o domácich neúspechoch J. Bidena

Napriek veku a občasnej popletenosti je J. Biden aktívny politik. V domácej politike je liberálnejší ako vo svete. Problémy v americkej spoločnosti sa kumulujú už dlhé roky – zjednodušene uvedené, prinajmenšom od čias prezidentstva G. Busha ml. (ale niektoré majú korene už na konci 60. rokov minulého storočia). Vnútornú, najmä sociálno-ekonomickú politiku J. Bidena podmieňuje aj to, že v Demokratickej strane sú viaceré skupiny (línie), ktoré majú na riešenie problémov odlišné názory.

K nešťastným náhodám pre politiku J. Bidena patrí aj pandémia. Už v júni síce optimisticky vyhlásil, že vírus je na ústupe, ale pandémia ekonomiku i spoločenský život stále paralyzuje. Na pomery v USA ukazuje aj to, že niektoré protipandemické opatrenia (najmä povinné očkovanie) J. Bidena súdy zrušili.

Hneď po príchode do Bieleho domu J. Biden zrušil viacero kontroverzných rozhodnutí D. Trumpa. Za prvých 100 dní podpísal vyše 40 rozhodnutí. V marci prijal stimulačný balík na podporu americkej ekonomiky vo výške 1,9 trilióna (aj ďalej používame americké číslovanie) dolárov.

Vývoj ekonomiky má v týchto podmienkach vážne problémy. Inflácia je najvyššia od začiatku 90. rokov (niektoré zdroje hovoria dokonca o štyridsaťročnom maxime). Medzi obyvateľstvom rastie strach z nedostatku potravín. Vláda zvýšila sumu na potravinovú pomoc (na stravné lístky).

Ako z časopisu čierneho humoru vyzerá správa, že začiatkom februára 2022 štátny dlh USA prekročil 30 triliónov dolárov. Ešte v polovici decembra J. Biden podpísal zákon o zvýšení štátneho dlhu na 31,4 trilióna USD. Prostoreká hovorkyňa Bieleho domu J. Psakíová povedala, že to nie je nič mimoriadne, lebo sa to urobilo už viac ako osemdesiatkrát.

Porážku nedávno utrpeli demokrati (i J. Biden) v Senáte, keď republikáni zablokovali pokus demokratov o schválenie volebnej reformy a používanie obštrukčnej taktiky tzv. filibustera, podľa ktorého je pre ukončenie rozpravy a prechod k hlasovaniu v niektorých prípadoch potrebných v 100 člennom Senáte 60 hlasov. Dnes je rozdelený na 50:50 a demokrati majú prevahu len preto, že predsedom Senátu je viceprezident. Viceprezidentka K. Harrisová síce predsedala zasadnutiu, ale pred hlasovaním odišla(?!). Hlasovanie nakoniec dopadlo 48:52, keď proti zmene zahlasovali aj dvaja demokrati (J. Manchin a K. Sinemaová). Dosiaľ sa nepodarilo prijať ani zákon o reforme polície, ktorý J. Biden sľuboval pred voľbami.

Zaujímavosťou je, že do politicko-právneho slovníka pribudol pojem domáci terorizmus. V júni sa zverejnila stratégia boja proti nemu. V dokumente však nie aj ani zmienka o radikálnych islamistoch.

Média niekedy označujú Bidenovu vládu za „ľavicovú“, ale spájajú to len s jeho náklonnosťou k problémom LBGT. Je pravda, že sociálno-ekonomickým problémom  obyvateľstva sa venuje väčšia pozornosť ako za D. Trumpa. Ide však o protirečivú záležitosť, lebo kvôli diskusiám vnútri Demokratickej strany o sociálnych výdavkoch sa pôvodne plánované výdavky scvrkli z 3,5 trilióna na 1,7 trilióna USD. V „škrtoch“ boli započítané aj výdavky na „zelenú energetiku“ a tak J. Biden išiel na konferenciu OSN o globálnom otepľovaní do Glasgowa s prázdnymi rukami.

Samostatnú kapitolu predstavuje násilie a kriminalita v USA. Opäť z toho, čo sa v tomto smere deje, nemožno viniť J. Bidena a jeho administratívu. Ide tiež o dlhodobý trend vo vývoji spoločnosti, vyvolávaný viacerými, najmä sociálno-ekonomickými faktormi a prehlbujúcim sa rozdelením spoločnosti. Vzhľadom na špecifiku tejto témy sa ňou ďalej nebudeme zaoberať, ale vyžaduje samostatnú analýzu.

No a nakoniec príklad z periel múdrosti amerických médií. Niektoré médiá píšu v záchvatoch rusofóbie o tom, že Bidenove vnútropolitické problémy podnietili V. Putina k „agresívnej, nátlakovej politike proti Západu“.

Záverom – z Bidenovej Ameriky nič nového ani dobrého

Zaradili sme sa medzi autorov, ktorí hodnotia prvý rok pôsobenie J. Bidena vo funkcii prezidenta kriticky, pričom to vidíme horšie v zahraničnopolitickej ako vo vnútropolitickej oblasti. Dovolíme si aj hypotézu, že podľa toho, čo doteraz predviedol, nemá J. Biden so svojim tímom (ktorý je fundovanejší a zdatnejší, ako mal D. Trump) potenciál na zvrátenie nepriaznivého vývoja upadajúcej Ameriky. O jej návrate k starej sile (formálne je to stále jediná superveľmoc na svete) možno len snívať, lebo storočie amerického sna je už dávno za nami. Súčasné, 21. storočie, je už storočím Ázie, či Číny, aj keď ekonomická kríza z roku 2008 a pandémia poriadne zamiešali osudmi svetovej politiky, ekonomiky i bezpečnosti a priniesli nové, nečakané problémy.

Demokratická strana v USA je do značnej miery v politickej defenzíve. Robí všetko preto, aby politicky „zničila“ voličskú základňu D. Trumpa, ale tomu napriek všetkému zostávajú šance na víťazstvo. Jeho hlavnou devízou je nespokojnosť obyvateľstva USA s vládou prezidenta J. Bidena. Chaos, ktorý desiatky rokov USA šíria vo svete, sa im ako bumerang bude vracať a rozožierať spoločnosť zvnútra.

Demokrati zrejme zápasia s deficitom vodcov i generačným problémom. J. Biden, okrem toho, že je starý – v čase volieb v novembri 2024 bude mať už 82 rokov, nedokázal, a to je horšie, dynamizovať vnútropolitický ani sociálno-ekonomický život v USA. Ukázali sme, že v jeho krokoch sú dokonca aj prípady, ktoré sa hodia už len do múzea. Viceprezidentka K. Harrisová (*1964) ako nádej demokratov nespĺňa očakávania ani v strane ani v spoločnosti. Po novej kandidatúre vraj túži H. Clintonová (*1946), ale veľké nadšenie to nevyvoláva.

Za najhoršiu/najnebezpečnejšiu časť bidenovskej politiky považujeme nezmyselnú, agresívnu a sofistikovane vedenú rusofóbnu kampaň. Normálne uvažujúci ľudia (a dúfajme, že aj politici) vidia (cítia) skrytý slizký podtón celého ťaženia a bránia sa mu. Zopakujeme, že ide o snahu odpútať pozornosť od domácich problémov, ktoré kvária USA čoraz viac. Do nebezpečného „podniku“ nútia aj spojencov, aby to vyzeralo „dramatickejšie a vierohodnejšie“. Mimoriadne cenení v tejto abnormálnej situácii sú takí, ako dnes predvádza slovenská diletantská vláda, ktorá podporuje upadajúce a zagresívňujúce sa USA pokusom o podpis obrannej dohody s nimi. USA žiadnu obranu nikomu neposkytnú, pokiaľ to nebude výhodné pre nich.

Bolo by možné dodať mnohé príklady veľkých klamstiev a provokácií v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA, najmä od čias, keď sa stali svetovou veľmocou. Zakončíme  poslednou aférou – vymyslenou zámienkou pre útok na Irak v roku 2003. J. Biden nie je nijakou politickou hviezdou a ani nádejou pre svet, ale len a len ďalším produktom dlhodobo bezohľadnej politiky USA, od ktorého sa ťažko dočkáme niečo nového či dobrého.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Celkovo 9 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter