Váham, ako začať, asi najjednoduchšie bude pochváliť krásne počasie práve na ten jeden deň, Sviatok práce. Máj, ktorí postavili na Sliači, im niekto v noci odpílil. A 1. mája 2004 vstúpila Slovenská republika do Európskej únie. V deväťdesiatych rokoch som aj ja písal do Slova o tom, že sa treba zastať ľudí práce, dokonca som citoval z Piesne práce. Otázne je, či s touto argumentáciou vystačíme v kontexte komplotu triedy oligarchov so šialeným projektom unifikácie sveta prostredníctvom globalizácie, ktorý začali presadzovať po rozpade ZSSR.
Na fotografii je pamätná tabuľa na Streleckom ostrove v Prahe, ktorá pripomína prvé oslavy Sviatku práce v roku 1890. Keď pochod polícia po dlhšom váhaní povolila, bola to na svoju dobu udalosť nevídaná a neslýchaná. Vraj sa vtedy niektorí obyvatelia zásobili na niekoľko týždňov potravinami a zabarikádovali sa vo svojich domoch v očakávaní revolúcie. Jan Neruda sa divil, že v pražských uliciach nestretol „žádné pány, žádné dámy, žádné ekypáže, ba ani drožky“. Tematizácia sociálnych konfliktov vtedy zďaleka nebola samozrejmosťou napriek tomu, že len v roku 1890 sa dvakrát strieľalo do baníkov protestujúcich proti neznesiteľným pracovným podmienkam.
Citujem z Nerudovho slávneho prvomájového fejtónu: „Zvláštní den! Podivná nálada! Nikoli strach – ach ne, toho mně nepřipadla ani možnost – ale takové divné očekávání čehosi neurčitého, naprosto neznámého zachvělo také mými všemi nervy. Pocit nikoli příjemný. Pamatuji si jen na dva momenty ve svém životě, kdy – ač podoba s nynějším momentem třetím nebyla takto pražádná – jsem měl pocit přece stejný: totiž před tím, něčím neurčitým, neznámým‘. Poprvé roku 1848, v oněch hodinách, kdy Praha byla bombardována; tu se týž pocit probouzel a udržoval mezi jednotlivými výstřely pumových hmoždířů. A podruhé roku 1866, onoho dopoledne, kdy Prusové se blížili Praze. Zvláštní den! Takový tichý, těžký, ,zařezaný‘. Ulice se zcela jinou tváří. Žádné vyzývavé čepice buršácké. Žádné ekypáže, ba ani drožky. Žádní páni. Žádné dámy. Jenom ten, kdo musil, a mezi těmi také my, které chudák dělník klamně počítá mezi ,pány‘, ale pravý pán dobře mezi ,dělníky‘. Tu se pojednou začalo hrnout lidstvo směrem od Prašné brány: dělníci se ubírali z karlínské schůze na pražský tábor.„
Na námestí vo Zvolene pod valaškou (Pamätníkom SNP) sa nás zhromaždilo málo, prevažne seniorov, ani na súvislý kruh to nebolo. Prejav predniesol súdruh Rastislav Bobor, predseda OV KSS. Podal celkovo výstižnú charakteristiku úpadku po etablovaní divokého kapitalizmu. Utkveli mi v pamäti niektoré argumenty, ktoré tak často nepočuť. Pripomenul, že blahobyt tejto krajiny vytvorili „Husákove deti“, dnes namiesto toho pol milióna prevažne mladých ľudí hľadá prácu v cudzine podobne ako za Uhorska. Mali sme potravinovú sebestačnosť, dnes 60 % často podradných potravín dovážeme. Naše školstvo upadá, zdravotná starostlivosť špecialistov a niektoré lieky sú ťažko dostupné (v Bratislave to možno až tak veľmi necítime). V Detve a inde na Slovensku sa zahraničné firmy pokúšajú drancovať naše prírodné bohatstvo bez ohľadu na životné prostredie. V tichosti sa pripravuje zákon, ktorý umožní bez prekážok predávať pôdu cudzincom. Prečo dodnes nie je urobená zonácia TANAPu, o čom sa hovorí od deväťdesiatych rokov, si nie je ťažko domyslieť, Tatry sú čiastočne zdevastované. Súdruh Bobor vo svojom prejave pranieroval agresívny vojenský pakt NATO a EÚ ako nástroje neokoloniálnej závislosti a imperializmu. Má pravdu v tom, že nadnárodné korporácie odvádzajú zo Slovenska viac zisku v rámci outsourcingu, než dostávame ako dotácie z eurofondov.
Zastavme sa pri argumentácii „proti všetkým“ v citovanom prvomájovom prejave. Rozhodne by som diferencoval medzi EÚ a NATO. 9.mája 1950 francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman predniesol prejav, v ktorom navrhol integráciu Európy ako spôsob na zabezpečenie prosperity a mieru po vojne. Tento deň sa každoročne slávi ako Deň zrodu EÚ. Uvedeného zámeru by sme sa nemali vzdávať ani dnes, keď hrozí rozpad Európskej únie. Nepretržitý mier sa v Európe nepodarilo zabezpečiť, v roku 1999 sa uskutočnila prvá bojová misia NATO proti suverénnemu štátu a najväčšie bombardovanie od druhej svetovej vojny, ktoré trvalo 78 dní, bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, proti Srbsku. Bombardovanie je rovnako zavrhnutiahodné ako masaker v Srebrenici, kde Srbi vyvraždili 8 tisíc moslimov. Slovensko malo možnosť odmietnuť súhlas s preletom bojových lietadiel cez svoje územie podobne ako neutrálne Rakúsko. Nestalo sa tak, proti boli politické strany KDH a SNS, vtedajšia ľavicová SDĽ, bohužiaľ, zaujala oportunistický postoj a podporila vládu M.Dzurindu. Bol tým spochybnený princíp zachovania teritoriálnej integrity a územnej celistvosti štátov osobitne na európskom kontinente. Slovensko podobne ako Španielsko, Grécko, Rumunsko a Cyprus doteraz americký protektorát Kosovo neuznalo, EÚ v tejto otázke nenašla konsenzus. Príbeh vstupu do NATO je iný ako vstupu do EÚ. „Čierna diera Európy“ slovutnej M. Albrightovej sa konečne zaradila kam patrí a začala bezvýhradne poslúchať. Pozvánku na vstup sme nedostali v roku 1997 ako okolité krajiny, ale až v roku 2002, členom sme od 29. 3. 2004, kedy skončil ratifikačný proces. Malá krajina bez bojaschopnej armády ako Slovensko sa nevyhnutne musí začleniť do nejakého systému kolektívnej bezpečnosti. Iná otázka je, že ak sa presadí multipolárny svetový systém, stratí NATO ako nástroj hegemónie Západu svoje opodstatnenie, bude však potrebná svetová vojenská sila ako nástroj BR OSN na zabezpečenie dodržiavania medzinárodného práva, ktoré bolo od roku 1999 viackrát vážne spochybnené.
K ďalším argumentom. Sloboda cestovať, ktorú mladí ľudia považujú za samozrejmosť, by mala a mohla umožňovať „tovarišské roky“ v cudzine s možnosťou uplatnenia po návrate domov. Nie však nútený odchod do zahraničia za prácou, čo možno prirovnať k nútenej emigrácii v minulosti. Spomenul som si na spisovateľa Petra Jilemnického a jeho „hladové doliny“; v niektorých okresoch stredného a východného Slovenska je dlhodobá nezamestnanosť vyššia ako desať percent. Argumentovať neochotou cestovať za prácou je zavádzajúce a nehorázne. Autoland Slovakia už vyčerpal rezervy domácej pracovnej sily, čo znamená dovoz chudobnejších zo zahraničia. Takže ani nepomôže znižovať nezamestnanosť. Má naše školstvo ktorému sa vyčíta, že nedodáva správne profilovaných zamestnancov pre automobilky, naozaj toto považovať za svoju hlavnú úlohu?! Predpokladať, že prosperita Slovenska sa bude dlhodobo zakladať na monovýrobe automobilov, hraničí s mentálnou slepotou. Bohužiaľ, je tomu tak. Premiér Fico chce udržať Slovensko v užšom integračnom zoskupení a presadzovať zmeny, aby krajina bola konkurencieschopná s vyspelými štátmi. To si však vyžaduje premyslenú stratégiu rozvoja nielen v krátkodobom, ale v stredno- a dlhodobom horizonte, napríklad do polovice storočia, s tým, že budú stanovené rozvojové priority vzhľadom na potenciál Slovenska. Futurologická spoločnosť vypracovala pre Národný konvent materiál o vodnej stratégii, čo by znamenalo jednak rozvojový impetus do budúcnosti, jednak vyrovnávanie rozdielov v regiónoch. Prestať s dotáciami pre nadnárodné korporácie a začať robiť aj prostredníctvom dotácií systematickú inovatívnu politiku vo vzťahu k slovenským malým a stredným podnikateľom. Lenže Hlavné smery ekonomického rozvoja do roku 2020 boli stanovené nasledovne: Landrover Nitra 50 tisíc vozov ročne, Volkswagen Porsche 80 tisíc, Peugeot Trnava 360 tisíc (hľadá zamestnancov na trojsmennú prevádzku). Ďalej dostavba jadrovej elektrárne Mochovce a diaľničný obchvat pri Bratislave. Týchto päť priorít pripomína extenzívny ekonomický rast z čias budovania socializmu, hoci už v šesťdesiatych rokoch bola nastolená otázka prechodu na intenzívny rast s menším využívaním energie a zdrojov a s vyššou produktivitou, ktorá sa dosahuje prostredníctvom uplatnenia vedy ako výrobnej sily, čo vymyslel istý K. Marx. Dnes sa tomu hovorí tretia technologická revolúcia, na ktorú malá krajina, ako je naša, môže iba naskočiť, ale na to potrebuje základný výskum a inovatívny potencial malých a stredných firiem ako napríklad v susednom Rakúsku. Naša vláda sa veľkoryso zaviazala udržiavať SAV v podvyživenom stave najbližšie tri roky a garantovala minimálny udržovací rozpočet, teda to, že sa nebude ďalej znižovať, lebo aj tak je najnižší v rámci EU.
Faktom je, že KSS je momentálne v rozklade a nemá šancu na vstup do parlamentu, navyše podobne ako KSČM má generačný problém (o čom som sa presvedčil minulý rok pri Křižíkovej fontáne na výstavisku v Prahe). V KSČM je otázkou, dokedy si udrží volebné preferencie nad desať percent jednoducho pre fyzický vek jej členov a voličov. A ľavicovo orientovaná vláda nie je možná pre nulový koaličný potenciál KSČM, takže ČSSD je nútená vládnuť s pravicovými koaličnými partnermi. Uvidíme, či po podľa môjho názoru predpokladanej zmene lídra ČSSD vynútenej fraškou pri podávaní demisie (prezident Zeman si namierenou palicou vybavil dávnejšie účty so Sobotkom, keď ho ČSSD zradila a prezidentom sa stal V. Klaus)) dôjde k zrušeniu blokačného, tzv. bohumínskeho uznesenia zjazdu, ktoré tak či onak na komunálnej úrovni už neplatí.
Ako je to teda s uctievaním práce a „ľudí práce“? Napokon, v Osvienčime na vstupnej bráne je dodnes nápis „Arbeit macht frei“, hoci nútená práca celkom určite nepredstavuje ten druh práce, ktorý by oslobodzoval. Marx kládol do protikladu pracovný a voľný čas, lebo pracovný čas patril niekomu inému (odcudzenie a vykorisťovanie), zatiaľ čo voľný čas bol časom na sebarealizáciu a rozvoj osobnosti. V tvorivých profesiách sa pracovný čas a voľný čas prelínajú. Dnes už celkom neplatí ani známe „Kto nepracuje, nech neje“, čím ďalej tým viac sa uznáva, že každý občan má nárok na nepodmienený základný príjem. Štvrtá technologická revolúcia môže oslobodiť ľudstvo od práce ako prírodnej nevyhnutnosti a tým stráca zmysel aj pracovná povinnosť ako taká. Práca ako tvorivá práca, umelecká a vedecká kreativita, bude skôr privilégiom a slobodnou voľbou. Tak ďaleko ešte nie sme, ide o dlhodobý horizont. Treba si však položiť otázku, prečo na svete aktuálne narastá podiel otrockej práce? Šialený projekt unifikácie sveta na báze globalizácie zas predpokladá totálnu prekarizáciu práce a pauperizáciu nielen pracujúcej (robotníckej) triedy, ale aj strednej triedy. Pritom vysoká produktivita nezvyšuje, ale napodiv znižuje mzdy. EÚ neuvažuje o štvordňovom pracovnom týždni (nejaké náznaky diskusie som si všimol v Česku), hoci ekonomické parametre to umožňujú. Neviem o prvomájovej oslave, kde by sa účastníci dožadovali skrátenia pracovného týždňa. Ľudia práce by mali uvažovať o podmienkach svojho oslobodenia. To je dosť ťažké, keď tým šťastnejším hrozí nezamestnanosť a majú na krku hypotéku, tí menej šťastní sa ľahko môžu stať bezdomovcami. A stúpa počet exekúcií dokonca aj z dôchodkov. V ČR som zaznamenal v jednom médiu námet na exekučné prázdniny, že pôvodný dlh síce treba splatiť, ale často špekulatívne navyšované sankčné poplatky ďaleko prevyšujúce pôvodnú sumu už nie. Takže narastanie voľného času a stimulatívne prelínanie pracovného a voľného času ako času na sebarealizáciu namiesto teroru ekonomickej nevyhnutnosti. Tento cieľ sa nedá dosiahnuť v rámci globálneho kapitalizmu, skutočné ľavicové politické strany musia zaradiť do svojho dlhodobého programu víziu nekapitalistickej spoločnosti.
Citujem poslanca Ľuboša Blahu (komentár o prvom kole francúzskych prezidentských volieb): Budúcnosť na ľavej strane politického spektra patrí vyhraneným socialistickým či marxistickým politikom ako Mélenchon, Corbyn, Iglesias, Wagenknechtová či Tsipras. Umiernení sociálni liberáli sa čoraz viac posúvajú k neoliberálnemu stredu, ktorý už s ľavicou nemá vonkoncom nič spoločné. Sociálnodemokratickí politici, ktorí namiesto červenej vlajky radšej mávajú tou dúhovou, nemôžu byť politikmi socialistickej ľavice – nemôžu zástupcom byť pracujúcich ľudí. Sú len užitoční idioti nadnárodného kapitálu.
Ilona Švihlíková v tejto súvislosti napísala: „Systém umí produkovat další a další agenty Smithy jejichž schopnost se klonovat do čehokoliv je opravu rozvinutá.“
Ešte raz Ľuboš Blaha: „Všetko mohlo byť inak, keby ľavica dokázala byť jednotná.“ A tiež: „… ľavica sa musí začať primárne orientovať na socialistický ekonomický radikalizmus, antiglobalizmus a na kritiku imperializmu. Do popredia sa derú skutoční ľavičiari.“
Vo svojich textoch som niekoľkokrát poukazoval, že Bernsteinova mantra už pre sociálnu demokraciu neplatí. Autentická socialistická strana okrem aktuálnej politiky v prospech pracujúcej a strednej triedy sa musí vzoprieť neoliberalizmu tak povediac ideologicky, lebo len tak si môže získať ďalších voličov najmä z radov mladých ľudí. Táto taktika je vhodná pre súčasnú situáciu, kedy sa zdá, že neoliberalizmus je na dočasnom ústupe, tým by sa však ľavica nemala nechať učičíkať a využiť situáciu na presadenie transformačných reforiem, na čo potrebuje víťazstvo vo voľbách, čo predpokladá zjednotenie ľavicových strán a straničiek.