Udalosti v medzinárodnom komunistickom hnutí po druhej svetovej vojne dávali tušiť, že sa schyľuje k rozkolu medzi tzv. národnými komunistami a ortodoxnými prívržencami Moskvy. Naznačovala to diskusia o založení Informačného byra v septembri 1947 a neskôr jeho zasadnutie v Bukurešti, na ktorom sa odmietli zúčastniť juhoslovanskí komunisti.
Allen Dulles, ktorý počas 2. svetovej vojny riadil vo Švajčiarsku ústredňu americkej špionážnej služby v Európe, považoval národných komunistov za ešte nebezpečnejších ako ortodoxných. Tvrdil, že ak sa pripustí forma národného komunizmu, stane sa komunizmus pre ľudí prijateľný.
Štiepna reakcia sa spustila
Budúci šéf CIA (1953 až 1961) sa riadil ideou: Kontrarevolúcia bude len vtedy úspešná, ak sa všedný život ľudí stane takým neznesiteľným, že ich duchovná a materiálna bieda bude väčšia ako strach pred dôsledkami konania. Autor knihy Operácia Splinter Factor Stewart Steven píše, že sa Dulles potešil, keď od vysokého dôstojníka poľskej Bezpieky Jozefa Swiatla (agenta, ktorého CIA prihrali Angličania) dostal správu, v ktorej sa okrem iného uvádzalo: „Komunistickej strane a jej dôveryhodnosti v Poľsku možno spôsobiť veľkú škodu, ak sa podarí usvedčiť Bermana z aktívnej kolaborácie s americkým agentom Fieldom. Do tejto veci možno zatiahnuť aj ďalšie osoby. Sú nejaké výhrady?“ Dullesovi bol stranícky šéf polície v Poľsku Jakub Berman ľahostajný, ale veril, že takto zasiahne naraz dva ciele: vrazí klin medzi Moskvu a jej satelity a pomstí sa Fieldovi, ktorý ho zosmiešnil v očiach svetovej verejnosti tým, že ho počas vojny zatiahol do spolupráce s komunistami. Zaslal inštrukcie Swiatlovi a na spis napísal: Operation Splinter Factor – Faktor odštiepenia.
Kto bol Jozef Swiatlo
Narodil sa v chudobnej rodine a už ako 18-ročný vstúpil do vtedy zakázanej Komunistickej strany Poľska (KSP). V júni 1941, keď mal 26 rokov a Nemecko napadlo Sovietsky zväz, Moskva uznala poľskú exilovú vládu v Londýne. Preto Poliaci mohli na území ZSSR vytvárať vlastné vojenské jednotky a podieľať sa na boji proti fašizmu. Swiatlo sa po úteku z nemeckého zajatia dostal do Sovietskeho zväzu a vstúpil do armády generála Berlingera, ktorá bojovala na ruskom fronte a podieľala sa na oslobodzovaní Poľska. V januári 1944 už Swiatlo zaujímal kľúčovú pozíciu politického dôstojníka. Niekoľko dní po prekročení predvojnovej poľskej hranice založili poľskí komunisti v Lubline Národnú radu pre správu oslobodeného územia, neskôr viac známu pod názvom Lublinský výbor. To podnietilo poľskú exilovú vládu, podporujúcu Armiju Krajowu, aby vytvorila konkurenčnú Radu národnej jednoty. Tá mala zabezpečiť územie až do príchodu zástupcov vlády do vlasti. V Londýne exilová vláda zachovávala naoko loajalitu k Sovietskemu zväzu, ale panoval v nej názor, že každý, kto v Poľsku spolupracuje so Sovietmi, je vlastizradca. Josif V. Stalin logicky požadoval takú správu, ktorá by jeho vojakom, bojujúcim na fronte, zaručovala, že sa nebudú ešte musieť v tyle brániť nepriateľskej domácej partizánskej armáde. Poľskí komunisti chceli túto požiadavku splniť a predísť prípadnej sovietskej intervencii. Zvolili veľmi tvrdé, teroristické metódy. Po prechode frontu zatýkali všetkých, ktorých považovali za nepriateľov Červenej armády.
Od Angličanov k Američanom
Najdôležitejšou súčasťou vzniknutej Bezpieky bolo 10. oddelenie, ktoré zodpovedalo za ideologickú a politickú čistotu KSP. Priamo podliehalo vtedajšiemu komisárovi (v ZSSR minister) vnútra Lavrentijovi Berijovi, ale príkazy prichádzali aj od Bermana. Swiatlo zastával v tomto oddelení post zástupcu šéfa, no mal takú moc, že prakticky rozhodoval o bytí či nebytí ktoréhokoľvek straníckeho funkcionára, ministra či iného vysoko postaveného štátneho úradníka. Držal v rukách osudy členov KSP i vlády Poľska. Okrem toho mal podozrenie, že Berman spolupracoval pred vojnou s políciou a možno ho do strany nasadili ako agenta provokatéra. Dôkazy neexistovali, iba indície. Napríklad, že Bermana nikdy za členstvo v KSP nepostihovali. Swiatlo vypracoval spis, ktorý obviňoval jeho nadriadeného z takejto činnosti, a odniesol ho osobne poľskému prezidentovi Belesławovi Bierutovi. Ten rozhodol, aby zatkli hlavného informátora a Swiatlovi poradil, aby na celú vec zabudol. Urazená márnomyseľnosť, ctižiadosť a poznanie, že osoba Bermana mu bude ešte dlho prekážať v ďalšom postupe, ho viedli k tomu, že nadviazal kontakt s kapitánom Sullivanom, agentom anglickej tajnej služby Secret Intellignce Service (SIS), a ponúkol mu spoluprácu. V konečnom dôsledku sa mal k existencii SIS, teda aj k Swiatlovej budúcnosti, vyjadriť vtedajší minister zahraničia Veľkej Británie Ernest Bevin. Ten usúdil, že tajné služby vo východoeurópskych krajinách Británia nepotrebuje. Odmietnutie Swiatla hrozilo, že dá zlikvidovať kapitána Sullivana i sieť SIS v Poľsku. A tak sa rozhodlo, že Swiatla ponúknu Američanom. Z Dullesovho listu sa Swiatlo dozvedel, že bude robiť len to, čo sa od neho žiada a za čo je platený v Poľsku. Teda odhaľovať špiónov na najvyšších miestach strany a štátu. Podklady zabezpečí CIA. Informácie bude podávať priamo Berijovi a v prvej správe ho presvedčí, že ústrednou postavou, ktorá má zničiť celý sovietsky blok, je Noel Field. A po druhé: titoizmus sa rozmáha v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku i Československu. Swiatlo podal písomnú správu osobne Berijovi, a ten ju ihneď predložil Stalinovi. Sovietsky vodca vraj vtedy vyhlásil: „Niet nič dôležitejšie ako zničiť Fielda a vyhubiť celé jeho hniezdo.“ Na Stalinov príkaz Američana zatkli v Československu a ihneď eskortovali do Budapešti, kde ho podrobili výsluchu. Riadil ho sám šéf maďarskej polície Gábor Péter. Pri brutálnom vyšetrovaní sa Field priznal ku všetkému, najmä k tomu, že počas vojny bol v spojení s Dullesom a že mnohí maďarskí komunisti sa s jeho pomocou a s podporou Titových partizánov vrátili do Maďarska, aby sa zmocnili vysokých funkcií v strane a štáte.
Ako Dulles pomáhal komunistom
V roku 1938 Noela Fielda vymenovali za tajomníka komisie Spoločnosti národov, ktorá mala dozerať na repatriáciu mladých cudzincov bojujúcich na strane španielskych republikánov. V roku 1941 sa stal vedúcim kancelárie Unitarian Services Committe. Keď Nemci okupovali Francúzsko, ušiel aj s rodinou do Ženevy, kde ho vymenovali za vedúceho Unitarian Services pre Európu. Unitári sa stali najdôležitejšou organizáciou starajúcou sa o utečencov a Field jedným z najdôležitejších Američanov vo Švajčiarsku. Allen Dulles prišiel v roku 1942 do Bernu ako člen americkej delegácie. V skutočnosti bol šéfom švajčiarskej sekcie americkej tajnej služby Office of Strategic Service (OSS). Spolu so svojím komplicom Dexlerom zistili, že utečenci sú veľmi často „politické prípady“ a preto by mohli byť pre OSS užitoční. Field, ktorý sa znovu usiloval získať členstvo v komunistickej strane, nechcel upadnúť do nemilosti. Preto spojil predáka nemeckých komunistov vo Švajčiarsku Lea Bauera s Dullesom a tí nadviazali spoluprácu. Pred koncom vojny prišiel Field s nápadom, ktorým bol Dulles nadšený: vysielať na územie, ktoré malo byť v dohľadnom čase oslobodené, schopných ľudí, aby pripravili pôdu pre oslobodenecké vojská a nastolenie verejnej správy. V niektorých prípadoch mali za úlohu aj rokovať s nemeckými veliteľmi o podmienkach predčasnej kapitulácie. O situácii mali občas informovať Ženevu. Keďže v tábore bola väčšina komunistov a patrili medzi najschopnejších, pripadla táto úloha často práve im. Dulles a Field podporovali aj vydávanie antifašistických ilegálnych novín Neues Deutschland v Nemecku. Neskôr sa stali oficiálnym tlačovým orgánom východonemeckej komunistickej strany. Američania prišli po vojne na to, že urobili pre komunistov viac, ako si uvedomovali. Najmä zásluhou Fielda a Dullesa. Dulles zožal medzinárodný posmech a jedinou jeho výhovorkou bolo, že Field ho oklamal.
Začalo sa to v Maďarsku
Prvým zatknutým v Maďarsku bol Tibor Szőnyi, šéf kádrového oddelenia Ústredného výboru Maďarskej strany pracujúcich (MSP, komunistická). Počas vojny pôsobil vo Švajčiarsku a viedol skupinu maďarských komunistov. Na ich podporu prijal od Fielda väčšiu sumu peňazí, a ten mu dokonca na príjem vystavil doklad. V roku 1945 sa Szőnyi vrátil do vlasti s falošnými dokladmi, ktoré mu obstaral juhoslovanský agent OSS. Najviac mu uškodil list, v ktorom žiadal o podporu návratu do Maďarska kanceláriu OSS v Belehrade. Ministra zahraničných vecí Lászlóa Rajka zatkli 3. júla 1949 večer v jeho dome. Český historik Karel Kaplan uvádza, že to bolo už 30. júna. Tieto rozdiely sú možné preto, lebo zatknutie sa dlho tajilo. Na prvom zasadnutí maďarského parlamentu 8. júla sa ospravedlňovala Rajkova neprítomnosť dovolenkou. V ten istý deň poslal československý veľvyslanec v Maďarsku do Prahy hlásenie, že sa v Budapešti rozširujú správy o objavení nacionalistickej bunky v okolí Rajka a niektorých členov strany vraj zatkli. V novej vláde, ktorá sa predstavila 10. júla, už Rajk nefiguroval. Až 11. júla generálny tajomník ÚV MSP Mátyás Rákosi predniesol na schôdzi politbyra strany správu „o prípade Rajk“. Na druhý deň uverejnil ústredný tlačový orgán MSP článok Trockizmus a nacionalizmus ako prostriedky imperialistickej infiltrácie. Ústredný výbor strany sa zišiel 14. júla a vylúčil „špiónov imperialistických mocností“ z MSP. Po zatknutí Rajku ihneď podrobili surovému výsluchu, ktorý takisto osobne viedol krutý Péter. V deň zatknutia zastával Rajk funkciu ministra zahraničných vecí, predtým ministra vnútra. Počas španielskej občianskej vojny velil Rákocziho brigáde. V internačnom tábore vo Francúzsku sa raz stretol s Fieldom a vymenili si pár slov. V roku 1942 sa s pomocu juhoslovanských komunistov vrátil do Maďarska a stal sa vedúcou osobnosťou antifašistického ilegálneho hnutia. Po vymenovaní za ministra zahraničných vecí sa v čase roztržky Informbyra s Josipom Brozom Titom tajne stretol s juhoslovanským ministrom vnútra Alexandrom Rankovičom v starej poľovníckej chate na maďarskej strane juhoslovansko-maďarskej hranice. Za tento čin ho pozvali do Moskvy, kde mu pripomenuli, že aj keď je mladý a impulzívny, musí sa správať rozumne. Rajkovi paradoxne uškodila cielená kampaň v západnej Európe, ktorá ho predstavovala ako bojovníka za práva Maďarov, a stovky ďakovných listov, ktoré mu zo zahraničia na túto tému prichádzali. Polícia ich zadržiavala, neskôr sa stali dôkazným materiálom. Písal ich jeden a ten istý muž, ktorý v rokoch 1947 až 1949 nerobil takmer nič iné okrem toho, že podľa pokynov CIA zostavoval kompromitujúce listy fingovaných odosielateľov prominentným osobnostiam východného bloku. Najmenej v jednom z týchto listov bola zmienka o Rajkovi ako o kontaktovanej osobe. Súdny proces sa začal už 16. septembra 1949. Rajk vypovedal ako prvý. Ku všetkému, čo mu obžaloba kládla za vinu, sa priznal. Ochotne vyrozprával, že už v roku 1931 bol vyzvedačom, neskôr sa stal priamo špiónom CIA a snažil sa robiť takú politiku, ktorá by priviedla Maďarsko do imperialistického tábora.
Medzinárodne prepojená akcia
Stewart Steven vo svojej knihe o Rajkovi uvádza: „V cele ho navštívil jeho priateľ, minister vnútra János Kádár, ktorému Rajkova žena počas vojny zachránila život. Kádár mu sľúbil, že ak sa pred súdom prizná, bude trest smrti nad ním vynesený len fiktívne, do konca života bude môcť žiť na Kryme.“ Nevedno, nakoľko je toto tvrdenie overené a ak je pravdivé, ako ovplyvnilo Rajka. Ešte pred vyneseným tvrdého ortieľu Rajk povedal: „Skôr než ľudový súd vyhlási rozsudok, musím predovšetkým vyhlásiť, že rozsudok ľudového súdu budem považovať za spravodlivý, nech pre mňa dopadne akokoľvek.“ Rozsudok vyniesli 24. septembra. Na trest smrti odsúdili Lászlóa Rajka, Tibora Szőnyiho a jeho zástupcu Andása Szalaia. Poprava sa konala 16. októbra. Brankov a Justus dostali doživotné väzenie. Brankov sa v procese s Rajkom zmienil o slovenských nacionalistoch. Podľa Gustáva Husáka išlo o dohovor Viliama Širokého s funkcionárom MPS Mihályom Farkasom, s ktorým sa Široký poznal ešte z predvojnových čias. V máji 1949 sa Farkas zúčastnil na IX. zjazde KSČ v Prahe ako vedúci maďarskej delegácie. Sovietsku delegáciu viedol generál bezpečnosti Belkin. Zástupca šéfa poľskej Bezpieky a agent CIA Swiatlo sedel počas súdu na čestnej tribúne. Mohol byť spokojný. Spokojný s presvedčivo zinscenovaným procesom boli aj Jozif Vissarionovič Stalin, Lavrentij Berija a Allan Dulles. Wladislaw Gomulka bol už počas vojny prvým tajomníkom Komunistickej strany Poľska, od roku 1947 jej generálnym tajomníkom. Prvé nezhody medzi ním a Informbyrom sa prejavili na ustanovujúcej schôdzi Informbyra. Gomulka formuloval základné ciele poľskej komunistickej strany tak, že sa dostal do rozporu s neskoršou rezolúciou Informbyra. Za snahu o zjednotenie poľskej socialistickej strany a komunistickej strany a za odpor proti kolektivizácii poľnohospodárstva ho kritizoval aj vlastný ústredný výbor. Požiadal o zdravotnú dovolenku a pripustil možnosť rezignácie. Potom sa vrátil a vyhlásil, že nemá v úmysle vzdať sa funkcie šéfa strany. Nakoniec ho však odvolali pre „nacionalistické úchylky“ a generálnym tajomníkom sa stal Boleslaw Bierut. Táto „úchylka“ zostala však celý rok len s prívlastkom ideologická. Gomulku začali vyšetrovať v júni 1949, deň po zatknutí Noela Fielda. Swiatlo Gomulku osobne zatkol v júli 1951. Na rozdiel od ostaných Gomulka počas vojny neemigroval, nikdy nebol mučený a k trestnoprávnej zodpovednosti sa nepriznal.
Nešikovní poradcovia na Sibír
Trajča Kostova odvolali z postu podpredsedu bulharskej vlády a predsedu Štátneho finančného výboru 27. marca 1949. Stal sa riaditeľom Štátnej knižnice a neskôr odišiel do dôchodku. Zatkli ho dva mesiace po Fieldovi v auguste 1949. Až dovtedy proti nemu nevzniesli obvinenie zo špionáže a vlastizrady. Proces s Kostovom a jeho spoluobžalovanými odštartovali 7. decembra. Kostov sa síce s Fieldom nikdy nestretol, ale poznal sa s mnohými z jeho okolia. Počas „vyšetrovania“ sa priznal k tomu, že už od roku 1933 mal sklon k trockizmu a zradil svojich súdruhov, keď bol v roku 1942 zatknutý. V roku 1944 vraj nadviazal kontakt s britskou tajnou službou. Po vojne sa spojil s Titovými ľuďmi a snažil sa narúšať hospodárske vzťahy so Sovietskym zväzom a zvrhnúť bulharskú vládu. Na pojednávaní však Kostov svoje priznanie poprel ako vynútené nátlakom pri vyšetrovaní. Po tomto vyhlásení sudca prerušil konanie. Keď sa neskôr pokračovalo, obhajca sa ospravedlnil za Kostovovo nevhodné správanie a obvineného už ďalej nevyzývali, aby prispel k odhaleniu pravdy. Kostov využil svoje posledné slovo pred vyhlásením rozsudku: „Považujem za svoju povinnosť, ktorú mi diktuje moje svedomie, pred týmto súdom vyhlásiť, že som nikdy nebol v službách britskej tajnej služby, že som sa nikdy nepodieľal na akomkoľvek sprisahaní a že som mal Rusko vždy v úcte a vážil som si ho.“ Trajča Kostova a ďalších odsúdili a popravili obesením na dvore väznice v Sofii 17. decembra. Na druhý deň zverejnili správu, že sa Kostov ospravedlnil za svoje správanie pred ľudovým súdom… Aj keď tlač (vrátene západnej komunistickej) skreslene a veľmi stroho informovala verejnosť o Kostovom vyhlásení na procese, zasialo sa zrnko pochybností. Keď sa k tomu pridala neochvejnosť Gomulku čokoľvek priznať a neochota Poliakov proti nemu svedčiť, Stalin sa rozzúril a poradcov v týchto procesoch poslal na Sibír.
Autor je publicista
