Za posledný rok dosiahli ceny potravín závratnú výšku. Dalo by sa azda myslieť, že to umožní očakávané zvýšenie príjmov najchudobnejších obyvateľov planéty, z ktorých väčšina sú poľnohospodári a poľnohospodárski robotníci. Opak je však pravdou. Návrat k potravinovým nepokojom Od Mozambiku až po Mexiko či od Filipín po Pakistan celý svet zachvátil šok a prekvapenie z opätovného návratu jedného z najstarších sociálnych protestov – potravinových nepokojov. Potraviny celosvetovo neprestajne zdražujú a čoraz menej ľudí si ich môže dovoliť. V roku 2006 ceny potravín stúpli o deväť percent. V poslednom roku sa zvýšili minimálne o 37 percent. A nezdá sa, že by sa tento rok situácia menila. Zdražovanie sa týka najmä mliekarenského a obilninového odvetvia a dôsledky pociťuje celý svet. Organizácia pre potraviny a poľnohospodárstvo pri OSN to príznačne opatrným spôsobom formuluje nasledovne: „Len zriedkakedy svet pociťoval natoľko rozšírené a všeobecne zdieľané obavy z inflácie cien potravín. Tento strach je príčinou diskusií o budúcom smerovaní cien importu aj exportu poľnohospodárskych komodít v rozvinutých aj v chudobných krajinách.“ Mimoriadne nepríťažlivo znejúci novotvar „agflácia“ (agrárna inflácia) najväčšmi postihuje tých, ktorí jej nedokážu čeliť. Práve najchudobnejší obyvatelia sveta minú najväčšiu časť svojich príjmov na jedlo a najťažšie preto dokážu preklenúť priepastný nárast cien. Na Haiti, v jednej z najzúboženskej krajín na svete, sú chudobní ľudia v Port-au-Prince vytláčaní z trhu s potravinami. To samozrejme neznamená, že trh neexistuje. V najchudobnejších štvrtiach prekvitá čulý obchod s blatovými koláčmi. Matky kŕmia svoje deti „koláčmi“ vyrobenými z vody, soli, margarínu a hliny. Táto strava aspoň na niekoľko hodín zaháňa hlad, no v ústach zanecháva trpkosť a sucho na oveľa dlhší čas. Mesto a dedina Z istého uhlu pohľadu však majú obyvatelia miest živiaci sa blatovými koláčmi veľké šťastie. Nachádzajú sa totiž v situácii, ktorá im predsa len umožňuje niečo kúpiť, bez ohľadu na to, ako je to „jedlo“ odporné. Najväčšie množstvo ľudí zomierajúcich na podvýživu paradoxne žije na vidieku, v oblastiach, kde sa potraviny pestujú. Nezomierajú však kvôli nedostatku potravín, ale z nedostatku peňazí, ktoré by im umožnili kúpiť si dopestované plodiny. V situácii tkvie trpká irónia. Väčšina najchudobnejších ľudí sú pestovatelia a poľnohospodárski robotníci, ktorí potraviny priamo produkujú. Nazdávali by sme sa, že práve oni budú najväčšmi získavať z nárastu cien za potraviny. A že niektorí pestovatelia na potravinovej kríze dokonca zbohatnú, najmä tí, ktorí pestujú obilniny na export. Väčšina krajín v tých častiach sveta, ktoré nazývame Tretím svetom či Juhom, postupujú v poľnohospodárskej produkcii podľa veľmi špecifických zákonitostí. Najväčšie množstvo exportných plodín je v rukách malého počtu veľkovýrobcov a väčšina chudobných obyvateľov vidieka – štatisticky žijú štyria z piatich chudobných ľudí sveta na vidieku – na poľnohospodárskych farmách buď pracuje, alebo pri troche šťastia vlastní malý kus pôdy. Potraviny, ktoré vypestovali, boli do prevažnej miery určené na domáci trh. Svetová banka (World Bank, WB) a Svetová obchodná organizácia (World Trade Organisation, WTO) však vytvára tlak na maximálne presadzovanie voľného trhu, a domácich producentov tak dovoz potravín zo Severu celkom vyhostil z domáceho trhu. Sever proti Juhu Pozrime sa napríklad na ryžu, ktorá je zdrojom príjmu a potravy pre viac ako dve miliardy ľudí na zemi. V súvislosti s politikou „štrukturálnych zmien“ Svetová banka trvala na tom, aby boli v krajinách Tretieho sveta obmedzené vládne dotácie poľnohospodárstvu. V praxi to znamená, že v záujme poskytnutia potravín svojim obyvateľom sa vlády stali čoraz väčšmi závislé na globálnej ekonomike. Najsilnejší hráči svetovej ekonomiky, teda Spojené štáty americké a Európska únia, sa však nemusia riadiť tými istými pravidlami. Kým WTO v záujme „vyrovnania pravidiel pre všetkých“ v rozvojových krajinách zrušila colné regulácie, mnohí veľkopestovatelia na Severe dostávajú v záujme nadbytočného exportu od vlád výdatné subvencie. To znamená, že keď americkí výrobcovia ryže vyviezli svoje produkty do zahraničia, ich subvencie znížili miestnu konkurenciu. Z tohto dôvodu sa 50 kilogramov ryže predá v USA za 19 amerických dolárov, no tých istých 50 kilogramov vás bude na ghanskom trhu stáť 15 dolárov. Podľa posledných dostupných údajov sú ceny za importované potraviny o dve tretiny nižšie ako veľkoobchodná cena za rovnaké množstvo lokálne dopestovanej plodiny. A žiadny ghanský poľnohospodár nedokáže takému systému dlhodobo čeliť. V mene peňazí Medzi rokmi 2000 a 2003 bol vývoz nadbytočnej ryže do krajín Juhu založený aj na ďalšom jave – na nízkych cenách. Najchudobnejší poľnohospodári sa tak ocitli mimo trhu a neboli schopní zadovážiť si živobytie. Aj v tejto situácii však Svetová banka vyzdvihuje pozitívne stránky obchodného liberalizmu. Vo svojej Výročnej správe o globálnom poľnohospodárskom obchode (Global Agricultural Trade Report) za rok 2005 banka uvádza: „K čistým ziskom vedú v skutočnosti veľké prevody medzi spotrebiteľmi a výrobcami. V krajinách dovážajúcich ryžu získavajú spotrebitelia 32,8 miliardy amerických dolárov a výrobcovia strácajú 27, 2 miliardy dolárov.“ Keďže však výrobcovia pochádzali z najchudobnejších krajín sveta, odvádzanie peňazí k o niečo bohatším ľuďom z miest spôsobovalo prehlbovanie biedy. Čo by teda v danej situácii mali robiť niekdajší poľnohospodári? Svetová banka im odporúča presťahovať sa do miest. V krajinách, v ktorých sa poľnohospodári riadili radami Svetovej banky, došlo k obrovskému nárastu mestskej chudoby. Pracovné miesta v priemysle, ktoré mali nahradiť zdroje obživy vysídlenej vidieckej chudoby, sa zredukovali tým istým procesom liberálnej politiky, ktorý zdevastoval poľnohospodárstvo. Milióny poľnohospodárov musia neustále čeliť dvojnásobnej pohrome. V mene hesla „Poľnohospodárstvom za rozvoj“ povýšila Svetová banka jednu z týchto pohrôm na oficiálnu rozvojovú politiku. A tretia pohroma nastáva v okamihu, keď sú z vidieka do miest vytlačení poľnohospodári nútení platiť za potraviny sumy, o akých sa im nikdy ani len nesnívalo. Potravinové reťazce a klimatické zmeny Čo sa teda skrýva za nárastom cien za potraviny a prečo z toho chudobní poľnohospodári nemajú žiadny osoh? Uhádnuť príčinu nám môže dobre napomôcť intuícia. Keď stúpa cena benzínu, ani na chvíľu nám nezíde na um, že by z toho profitovali robotníci v ropných vrtoch alebo zamestnanci benzínovej pumpy. Dobre vieme, že ropa je komodita, ktorú ovláda niekoľko silných korporácií a že tí, ktorí získajú naozaj tučné sústo, budú obchodné reťazce či presnejšie ropní magnáti. Táto analógia nám pomôže pochopiť, prečo väčšina poľnohospodárov nebohatne na globálnom zvyšovaní cien potravín. Pokiaľ je ich práca pevne zviazaná s celosvetovou ekonomikou, stávajú sa z nich, až na malé výnimky, bezzemkovia a peóni. Tento princíp vysvetľuje, prečo poľnohospodári zarábajú tak málo. Kam však plynie zisk? Jeden kľúč k odpovedi nám môže pomôcť objaviť hlbšia historická analýza. Možno by sme si radi nahovárali, že nárast cien za potraviny je nový jav, ak sa však pozrieme na skutočné výdavky spotrebiteľa, zistíme, že ceny potravín stúpajú a zároveň čistý zisk pre poľnohospodárov klesá. Potravinové reťazce sú klinom vrazeným medzi spotrebiteľov a poľnohospodárov a azda neprekvapuje, že nejde o neželaný jav. Do procesu sa však zapájajú aj ďalšie faktory, z ktorých niektoré sa vymykajú spod kontroly aj tých najvplyvnejších potravinových reťazcov. Jeden z najdôležitejších je skutočnosť, že vzhľadom na klimatické výkyvy bola v niekoľkých najprodukčnejších poľnohospodárskych oblastiach sveta v posledných rokoch veľmi nízka úroda. Niektorí proroci to už dokonca nazývajú prvým hladomorom v dôsledku klimatických zmien a predzvesťou ďalších oveľa horších katastrof. Podľa štúdií Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (Intergovernmental Panel on Climate Change) sa predpokladá, že v Afrike sa v priebehu storočia v dôsledku zmien podnebia výnosy za poľnohospodárske plodiny znížia o 90 percent. Situáciu môže ešte zhoršiť ohrozenie približne 50 percent živočíšnych druhov a okolo 250 miliónov ľudí bude v priamom ohrození života nedostatkom pitnej vody spôsobenom priemerným zvýšením globálnej teploty o jeden stupeň. Ropa, ktorú jeme Podstatou tohto vývoja je, samozrejme, ropa, a ropa je pre potraviny dôležitejšia ako globálne otepľovanie. Stačí sa pozrieť na jej ceny. Je len logické, že zvyšovaním cien za energie prudko stúpli aj ceny potravín. To však nie je jediná príčina, prečo je ropa taká dôležitá pre potraviny. Priemyselné poľnohospodárstvo už z definície zahŕňa využívanie anorganických priemyselných hnojív. Výroba priemyselných hnojív si vyžaduje množstvo energie a jednou zo základných súčastí výroby je zemný plyn. Drahšia ropa znamená drahší zemný plyn, drahší zemný plyn znamená drahšie hnojivá a výsledkom sú drahšie potraviny. Iróniou osudu je jednou z ďalších príčin nárastu cien za potraviny vynález, ktorý by nás mal zbaviť závislosti na rope: agropalivá, teda horľavé rastlinné produkty, ktoré nás nútia nazývať oficiálnym názvom biopalivá. Zdroje týchto palív sa odlišujú od krajiny ku krajine – od palmového oleja v Indonézii po cukrovú trstinu v Brazílii. Ich výrobu politici propagujú ako nespochybniteľné a absolútne dobro v boji proti klimatickým zmenám, a to aj napriek tomu, že čoraz viac štúdií a priamych skúseností nasvedčuje pravému opaku. Tie totiž prinášajú málo upokojenia tým, ktorých donútili preorientovať sa na pestovanie nových pohonných hmôt, tým, ktorí kvôli nim hladujú a dokonca aj tým, ktorí ich priamo pestujú. Medzinárodná pracovná organizácia (International Labour Organisation, ILO) predpokladá, že v Brazílii na plantážach (zväčša) s cukrovou trstinou pracuje približne 50-tisíc nezaplatených otrokov. Trstina je navyše „smädná“ a odoberá vodu najväčšej vodnej zásobárni Latinskej Ameriky – Guaraní (na území štyroch krajín obchodnej dohody Mercosur – Argentíny, Brazílie, Paraguaja a Uruguaja, pozn. prekl.). V Spojených štátoch amerických vláda podporila výrobu etanolu z kukurice. Tento krok potešil farmárov a nadchol výrobcov etanolu (ako napríklad potravinových gigantov Cargill, ADM, Bunge, spolu so známejšími ConocoPhillips a ExxonMobil), ktorí za to tvrdo lobovali. Biopalivá spôsobujú hlad Dopyt po kukurici určenej na agropalivá (či biopalivá) však znamená, že sa dopestuje čoraz menej kukurice určenej na konzum a jej cena preto stúpa. Prezieraví poľnohospodári vedomí si zákonitostí trhu vidia v kukurici veľkú budúcnosť a prechádzajú z nej na iné plodiny. Nielen že tak stúpla cena kukurice, no vznikol aj nedostatok ďalších obilnín, čo opätovne vedie k zvyšovaniu cien. A čoraz úslužnejšie sa skláňajúc pred posvätným voľným trhom podporujú USA a EÚ politické postupy a dotácie pre takzvané biopalivá, ktoré nám majú pomôcť dosiahnuť pocit nirvány z „energetickej nezávislosti“. Výsledkom našej nirvány je menej potravín na trhu. Dopyt po práci však rastie a vyvíja sa naň čoraz väčší tlak. To vedie k javu, že zo stále sa zmenšujúcej čiastky plodín určených na potravu čoraz menší diel skončí v žalúdku hladujúcich ľudí. So stúpajúcim príjmom novej strednej triedy v Indii a najmä v Číne sa zvýšil aj dopyt po mäse. Vyprodukovať kilo hydinového mäsa si vyžaduje dve kilá obilia, produkcia jedného kilogramu bravčového mäsa si vyžaduje štyri kilá obilia a jeden kilogram hovädziny sedem kíl obilia. Dopyt po miliónoch ton mäsa znamená, že mnohonásobné milióny ton obilia sa spotrebujú na kŕmenie zvierat, a nie ľudí. Redukovanie dopytu po mäse trochu zmierňuje niektoré obmedzenia dodávky obilia, čo znamená, že sa stáva dostupnejším pre chudobných. A to odhliadnuc od etických dôvodov nekonzumovania mäsa, od environmentálnych škôd spôsobených dobytkom nielen v dôsledku produkcie metánu, ale v dôsledku stupňa toxicity poľnohospodárskej prevádzky na družstvách, kde sa dobytok chová. Vidiecky spôsob Existuje celá škála dôvodov, prečo ceny stúpajú a prečo majú poľnohospodári čoraz menší a menší zisk. Medzi najťažšie postihnutých patria vidiecki robotníci a malí poľnohospodári. Nemalo by preto priveľmi prekvapiť, že práve poľnohospodári sú najdôležitejším článkom k porozumeniu dôsledkov medzinárodného poľnohospodárskeho obchodu. Celé desaťročia boli vychovávaní v krutosti medzinárodného trhu s potravinami a vo využívaní potravín ako politickej zbrane agrobiznisu. Moderné komunikačné technológie však v súčasnosti umožnili komunikáciu medzi odlišnými záujmami v rôznych častiach sveta. Jedno z najväčších svetových poľnohospodárskych hnutí La Vía Campesina je medzinárodné zoskupenie miliónov poľnohospodá-rov, roľníkov a nádenníkov. Už dlho sa organizuje proti nemilosrdnému drancovaniu medzinárodného kapitalizmu. Napríklad v roku 1992 na poliach v Karnatake v Indii poľnohospodári čítali a kritizovali kanadský preklad textu charty, ktorá viedla k založeniu Svetovej obchodnej organizácie. Stalo sa to celých sedem rokov pred protestom proti WTO v Seattli. Potravinová nezávislosť Jedným z najdôležitejších výsledkov hnutia je rozvoj súvislej medzinárodnej alternatívy k priemyselnému poľnohospodárstvu. Nazýva sa „potravinová nezávislosť“. Aby sme jej dobre porozumeli, musíme ju postaviť do kontrastu s dominantným cieľom liberalizmu – takzvanou „potravinovou istotou“. Technická definícia potravinovej istoty vyplýva z vyhlásenia vlády USA: potravinová istota sa charakterizuje ako „prístup všetkých ľudí v ktoromkoľvek čase k dostatku potravín a výživy potrebnej na zdravý a plnohodnotný život“. To všetko znie dobre a pekne až do chvíle, kým nezistíme, že reč je o poukážkach do McDonaldu a o balíkoch vitamínov, ktoré majú zaplátať katastrofické výživové nedostatky. Definícia potravinovej nezávislosti sa však rozhodným spôsobom vyhýba akejkoľvek zmienke o tom, kto čo kontroluje a ako sa potraviny pestujú, chovajú a distribuujú. Definícia potravinovej nezávislosti je dlhá, dobre ju sumarizuje napríklad Wikipédia. Najnovšia formulácia znie: „Potravinová nezávislosť je právo ľudí na zdravé a kultúrne vhodné potraviny produkované ekologicky udržateľnými spôsobmi, ako aj právo ľudí na určenie vlastnej potravy a poľnohospodárskych systémov. Výrobcovia, distribútori a odberatelia potravín sú pre potravinový systém a politiku dôležitejší ako požiadavky trhu a korporácií.“ Je to trúfalá vízia a obsahuje dve množiny požiadaviek. Prvou z nich je tá, že o potravinovej politike musí rozhodovať každý demokratickým spôsobom. Nesmie byť predmetom rozhodovania uzavretých konšpiračných spolkov plutokratov v zadymených salónoch. Druhá množina je neobchodovateľná; obsahuje požiadavky na ochranu práv žien a trvalo udržateľného ekologického rozvoja. Najdôležitejším cieľom, za ktorý La Vía Campesina bojuje, je trvanie na dodržiavaní ženských práv nie v zmysle sentimentálneho návratu k tradičnému poľnohospodárstvu, ale v zmysle zvrchovane moderného a sociálne spravodlivého systému potravinovej produkcie a spotreby. Kuba ako vzor pre tretí svet Je to ambiciózna vízia, no ponúka riešenie niekoľkých z najväčších potravinových problémov. Po prvé, požiadavky na udržateľný ekologický rozvoj znamenajú zastavenie priemyselného poľnohospodárstva a výrobu agropalív. Existujú spôsoby ekologického pestovania plodín bez anorganických hnojív, ktoré nedevastujú životné prostredie, podporujú biologickú rôznorodosť a zabezpečujú rovnakú vysokú produkciu ako bežne zaužívané poľnohospodárstvo. Zavedenie týchto metód sa rozvinulo na Kube, ktorá bola kedysi najväčším dovozcom priemyselných hnojív a pesticídov v rámci Latinskej Ameriky. Metódy poľnohospodárskej produkcie však zmenila o 180 stupňov. Rozpad Sovietskeho zväzu spoločne s embargom uvaleným Spojenými štátmi americkými spôsobili v krajine v prvých dvoch rokoch všeobecný hlad, ale nasledovne viedli k rozvoju k jednoho z celosvetovo najdômyselnejších poľnohospodárskych metód bez použitia ropy. Dnes 70 percent potravín konzumovaných v Havane pochádza z Havany. Kuba sa stala vedúcou krajinou v poľnohospodárstve vďaka reforme systému poľnohospodárskej produkcie. Začala podporovať malých poľnohospodárov a venovať viac systémovej pozornosti geografii a plánovaniu miest v závislosti od dostupnosti k potravinám. Sú to lekcie, z ktorých by mohla ťažiť veľká časť sveta. Ak sa však majú začať uplatňovať, potrebujú mať krajiny Juhu viac vlastného priestoru na poľnohospodársky rozvoj, ako majú teraz. Znamená to, že zo Svetového obchodného centra by sa museli vyňať poľnohospodárske koncerny, Svetová banka (zodpovedná za väčšinu škôd v poľnohospodárstve za posledných 30 rokov) by mala otvoriť fondy a subvenčný systém Severu a Juhu by mal byť dôkladne reorganizovaný tak, aby podporoval predovšetkým chudobných poľnohospodárov rozvíjaním lokálnej potravinovej demokracie. Od etického nakupovania po politický hedonizmus Vo svete sa už hovorí o prvkoch kubánskeho poľnohospodárstva, ktoré by sa mali aplikovať v iných kútoch sveta. Väčšina z nás žijúcich v mestách sa však poľahky cíti byť poľnohospodárskymi zápasmi nedotknutá a v bezpečí. Riešenie zdravo sa stravovať sa nám predkladá ako „lajfstajlový“ spôsob konzumu skratového kapitalizmu. Ide o hlboký terminologický protiklad, ale oplýva mnohými zvodmi. Veď mimochodom, ktorý čitateľ stránky Red Pepper si ešte nekúpil fair trade kávu? Ja som si ju veru kúpil. Lenže aj keď je férový obchod lepšou alternatívou oproti super vykorisťovateľskému obchodu, s najväčšími nerovnosťami v poľnohospodárskom systéme neurobí vôbec nič. Väčšina najchudobnejších a aj najradikálnejších poľnohospodárov nepožaduje vyššie sumy za vrecia s fazuľou, ale pozemkovú reformu a úplnú zmenu v agrárnej politike. To nie je záležitosť, ktorá sa dá kúpiť, a ani tie najlepšie programy fair trade tento proces neurýchlia. Práve program fair trade totiž obsahuje limit konzumného aktivizmu: dáva nám pocit, že uvážlivým nakupovaním ovplyvňujeme štrukturálne zmeny, zatiaľ čo naše konanie len upevňuje práve tie mocenské štruktúry, proti ktorým sa chce vymedziť. Čo by sme teda mali robiť? Zákonitosti potravinovej nezávislosti predpokladajú, že riešenie nespočíva v zriekaní sa zodpovednosti a v konaní čohokoľvek, čo nám prebehne mysľou. Riešenie, ako pestovateľov a konzumentov opäť dostať do centra potravinového systému, paradoxne môžeme nájsť v istom druhu hedonizmu, ktorý pochádza z krajiny, v ktorej sa spojitosť medzi ľavicovou politikou a potravinami berie veľmi vážne: z Talianska. Právo na pôžitok Jedným z víťazstiev talianskej ľavice bolo vytýčenie priestoru na pôžitok. V roku 1986 uverejnil taliansky komunistický denník Il Manifesto osemstranovú prílohu bojujúcu okrem iného aj za právo na jedlo. Publikácia mala názov Gambero Rosso, čo znamená „červená kreveta“, ale je zároveň slovnou hračkou pripomínajúcou spojenie „bandera rossa“, teda „červená zástava“. Jej hlavnou myšlienkou bolo: prečo by mal byť pôžitok výlučnou doménou buržoázie? Nie je predsa právom každého pracujúceho vychutnať si radosť z jedla? Z triednej analýzy pôžitku vyplynulo, že na vychutnanie jedla potrebuje každý pracujúci človek dve veci: čas a peniaze. Získanie týchto dvoch javov sa stalo sociálnym a kolektívnym cieľom prostredníctvom vzdoru, a nie prostredníctvom trhu. Na zvýšenie mzdových taríf organizátori spolupracovali s odbormi a viedli kampane za dvojhodinovú obedovú prestávku, čím by poľnohospodárski robotníci získali v čase obeda nielen možnosť najesť sa, ale si jedlo aj vychutnať. K pôvodným zakladateľom sa čoskoro pridali aktivisti, umelci, spisovatelia, robotníci či kuchári z celého sveta. Svoju víziu spísali do manifestu s heslami ako: „Rýchly životný štýl zmenil v mene produktivity náš život a ohrozuje aj životné prostredie a krajinu“. Názvom organizácie sa stala negácia politiky fast foodov: Slow Food (pomalé stravovanie). Zdravé je jesť pomaly Hnutie Slow Food predpokladá, že väčšie vychutnávanie jedla je jedným zo spôsobov, ako od peňazí požadovať zdravú výživu. Pôžitok, o ktorý bojuje, nezahŕňa len individuálne, ale aj sociálne voľby, a vyžaduje oveľa viac, ako len možnosť vybrať si etickejší nákupný košík. Cieľom hnutia Slow Food je ukázať potrebu a princípy potravinovej nezávislosti práve nám, ktorí žijeme v mestách. Potravinová nezávislosť ponúka paradoxné riešenie na potravinovú infláciu. Odpoveďou nie je len znižovanie cien – väčšina pestovateľov a poľnohospodárskych robotníkov by z toho aj tak veľa nevidela. Skutočným riešením je zvyšovanie čistého zisku paralelne s presadzovaním pozemkovej reformy, s rozvíjaním technológií a ženských práv a zvyšovanie miezd a sociálnej podpory. Tento výsledok sa žiadnym fair trade tovarom nedá kúpiť. Môže byť jedine výsledkom organizácie a osvety a dôležitým krokom k tomu, aby sme všetci mali možnosť jesť a jedlo si vychutnávať. Je to cieľ, za ktorý sa na svete oplatí bojovať väčšmi ako za čokoľvek iné. Článok bol uverejnený na www.redpepper.org.uk v apríli 2008 Preklad a medzititulky Silvia Ruppeldtová Raj Patel je autor knihy Prejedení a hladujúci: Trh, moc a skrytý zápas za svetový potravinový systém (Stuffed and Starved: Markets, Power and the Hidden Battle for the World Food System, 2007), spoluautor knihy Zasľúbená krajina: protichodné vízie poľnohospodárskej reformy (Promised Land: Competing Visions of Agrarian reform, 2006) autor viacerých odborných článkov a štúdií zaoberajúcich sa globálnym potravinovým systémom a svetovou chudobou. Je výskumným pracovníkom v Centre afrických štúdií na Kalifornskej univerzite v Berkeley a na univerzite v Kwa Zulu – Natal v Juhoafrickej republike.
