Hostia Klubu Nového slova: Ján Iša, Michal Majtán, Ivan Okáli Od vstupu do eurozóny nás delí už iba necelý rok. V posledný januárový štvrtok hovorili o tejto vysoko aktuálnej téme v Klube Nového slova renomovaní ekonómovia. Okrem odpovedí na otázku, ktorá dala názov diskusii – Euro na Slovensku – skôr či neskôr? odznel na pôde inštitútu Analýzy – stratégie – alternatívy (ASA) aj komplexný úvod do hospodárskej europrolematiky. Michal Majtán: V čakárni na euro Aj keď sa politici zhodli na tom, že Európska únia by mohla existovať aj bez spoločnej meny, predsa len uznali, že je účelné, ak ju bude mať spoločnú hospodárska únia, aby Európa bola konkurencieschopná voči USA, Japonsku a ďalším veľkým svetovým ekonomikám. Kurz eura bol spočiatku pod úrovňou amerického dolára, postupne sa však upevňuje. Na jeho uplatnenie sa odsúhlasili tzv. maastrichtské kritériá – ukazovatele, ktoré prijali a prerokovali európski ekonómovia a ktoré je vhodné a správne uplatňovať v akejkoľvek ekonomike s akoukoľvek menou. Takže aj keby sa Slovensko rozhodlo, že na euro nepristúpi vôbec, maastrichtské podmienky plniť muselo. V konkrétnych číslach tieto podmienky predstavujú ročný schodok rozpočtu, ktorý nesmie prekračovať tri percentá a zadĺženie neprevyšujúce 60 percent vo vzťahu k aktuálnemu ročnému HDP. V tomto ukazovateli máme v súčasnosti perfektnú pozíciu – naše zadlženie predstavuje sotva 30 percent. Schodok rozpočtu však variuje okolo troch percent a v roku 2007 dosahovalo zadlženie približne 2,9 percenta. Ďalším ekonomickým ukazovateľom je miera inflácie (rastu spotrebných cien), ktorá musí byť na úrovni priemeru v troch krajinách v Európskej únii – nie v eurozóne – s najnižšou infláciou. Prípustná tolerancia je maximálne 1,5 percenta nad touto hranicou. Podobne je to s úrokmi – úroková miera môže prekročiť úroveň priemeru troch európskych krajín s najnižšou úrokovou mierou najviac o 1,5 percenta. Z pragmatických dôvodov, aby sa euro uplatnilo postupne, sú stanovené dva roky čakacieho obdobia (systém ERM-2), počas ktorých by kurz domácej meny nemal kolísať okolo zvoleného kurzu. Pôvodne to bola centrálna parita niečo vyše 38, 45 SK za euro. Fluktuačné pásmo bolo od 32,70 Sk do 44, 20 Sk. Potom sa naša mena začala upevňovať a príslušné orgány odsúhlasili revalvovanie kurzu na 35, 44 Sk. Kurz sa teraz môže pohybovať medzi 30,12 Sk a 40,75 Sk za euro. Analytici odhadujú, že by sa mohlo prechádzať takzvaným konverzným kurzom 32 Sk – 32,50 Sk. Podľa harmonogramu by sa už v júni malo v európskej komisii odobriť naše splnenie podmienok na zavedenie eura a mal by sa pri tom stanoviť tento kurz. Odhaduje sa však, že naša mena by mala postupne slabnúť: Čo najnižší kurz – pevná mena okolo 32 Sk za euro – vyhovuje radovým občanom, pretože mzdy a dôchodky by sa prepočítavali čo najvýhodnejšie. Keď sa mena oslabuje, získavajú na tom exportéri. Pri jej upevňovaní majú v korunách nižšie príjmy. Bankovky si požičiame Európska únia má 27 členských štátov, euro zatiaľ prijalo 15 z nich. Prvých jedenásť štátov vytvorilo eurozónu v roku 1999. Roku 2001 sa k nim pripojilo Grécko a v roku 2007 Slovinsko. Prvý deň tohto roka vstúpili do menovej únie aj Malta a Cyprus. Nečlenovia – Monako, San Marino a Vatikán síce nie sú členmi eurozóny, ale majú formálne dohody o používaní eura. Tieto malé štátiky si razia mince s vlastným reverzom, ale bankovky si netlačia. Andorra, Čierna Hora a Kosovo prijali euro za svoju oficiálnu menu. V príprave na uvedenie európskej hotovosti do obehu sa vytlačilo viac ako 14 miliárd bankoviek v hodnote 633 miliárd euro. Z 250-tisíc ton kovu sa vyrazilo 52 miliárd kusov mincí. Bankoviek je sedem – 5, 20, 100, 200 a 500 euro, a všetky majú rovnaký motív. Oproti slovenskej mene je teda rozptyl medzi najnižšou a najvyššou bankovkou oveľa menší. Euromincí je osem – 1, 2, 5, 10, 20, 50 centov a 1 a 2 euro. Na Slovensku už bola diskusia o výbere nášho národného motívu na reverz mincí. V užšom výberovom kole sa z 10 návrhov vybrali tri národné symboly – dvojkríž na jedno- a dvojeuro, Bratislavský hrad na 50 a 20 centov a Kriváň na päť- a dvojcentovku. Skúšobná razba mincí sa už uskutočnila, bankovky si Slovensko v prvej etape požičia od centrálnych bánk krajín eurozóny. Budeme ich potrebovať 188 miliónov kusov, mincí však až 400 miliónov kusov. Vláda sa pripravuje na prijatie eura 1. januára 2009. Je to jeden z jej programových cieľov a zároveň jeden z mála bodov, ktorý je kontinuálnym pokračovaním procesov začatých predchádzajúcou vládou. Samotný proces formovania prístupu k eurozóne a k euru je dlhodobý. Slovensko nikto nenútil prijatie eura ani urýchľovať, ani spomaľovať. Uznesenie zo 16. júla 2003 bolo za stratégiu prijatia. Postupne vzniklo niekoľko ďalších dokumentov: Národný plán na zavedenie eura, Komunikačná stratégia o zavedení eura, Koncepcia ochrany spotrebiteľa v procese zavedenia eura. Zákon o zavedení eura prezident podpísal 12. decembra 2007. V nadväznosti na tieto dokumenty možno spomenúť „čerstvý“ dátum 23. január 2008, keď bola podpísaná Deklarácia spoločenskej zhody o zavedení a používaní eura medzi vládou, zamestnávateľskými organizáciami a odborármi. Euro – za a proti Technické náklady na zavedenie eura sú jednorazové a odhadujú sa na 0,3 percenta HDP. Môže to byť okolo 500 miliónov korún. Očakáva sa strata časti zisku a jednorazové vyššie náklady bankového sektora. Pokiaľ ide o Národnú banku Slovenska, výdavky sa jej sčasti vrátia v podobe nevrátených peňazí. Ďalším negatívom prijatia eura je strata nezávislej menovej politiky, a tým strata nástroja na stabilizáciu vnútornej ekonomiky. Najmä v prvom a druhom roku po prijatí eura sa odhaduje aj mierne vyššia inflácia. Úsmevnou nevýhodou je, že by sme si mali asi kúpiť druhú peňaženku alebo mešec na mince, ktorých odteraz bude veľa. Obchodní partneri budú prevod do eura pravdepodobne využívať na zaokrúhľovanie cien smerom nahor. Slovensko sa napriek tomu nechystá na nijaký netrhový krok, ako napríklad Malta, ktorá po prijatí eura na určitý čas zmrazila ceny. Nedávna dohoda medzi aktérmi trhu a odborármi je len etickým a morálnym apelom a jej význam netreba preceňovať. Jeden expert z Tesca ma však nedávno prekvapil predpokladom, že vďaka tomu, že spoločnosti odpadnú náklady spojené s rôznymi poplatkami, premietne sa to do cien a v konečnom dôsledku sa to môže prejaviť dokonca na ich znížení. Niektorí z našich špekulujúcich obchodníkov a poskytovateľov služieb možno ceny zvyšujú už teraz, takže po prijatí eura neutrpíme až taký šok. Výhodou vstupu do menovej únie je odstránenie kurzového rizika voči euru, odbúranie niektorých transakčných nákladov, niektoré nižšie poplatky pre podnikateľov, lepšia odolnosť voči kurzovým krízam v rámci veľkého „euorotábora“, nižšie kurzové riziko voči doláru a vyššia transparentnosť cien ako takých. V súčasnosti nám totiž robí obrovské problémy prepočítať si svoj príjem na paritu kúpnej sily, pretože aby sme ho mohli porovnávať s obdobným v zahraničí, vzhľadom na úroveň cien tovarov a služieb, treba ho približne zdvojnásobiť. V porovnaní so Západom máme totiž polovičnú cenovú úroveň – tento pretrvávajúci nepomer je daňou za prehnanú devalváciu meny v roku 1990. Nepriamou dlhodobou výhodou prechodu na euro je očakávanie zvýšenia objemu medzinárodného obchodu, priame zahraničné investície a rýchlejší hospodársky rast. Podľa odborníkov však ide o malé vplyvy. Vzhľadom na tieto ukazovatele by sa mala zvýšiť aj životná úroveň. Ján Iša: Kedy má únia zmysel? História menovej únie sa začala budovať oveľa skôr ako v roku 1999. Rozhodujúce kroky sa podnikli koncom osemdesiatych rokov, a potom v roku 1990, keď už bola prijatá koncepcia hospodárskej a menovej únie. O vzniku spoločnej meny však ekonómovia diskutovali už od roku 1961, keď americký ekonóm Robert A. Mundell publikoval teóriu optimálnych menových oblastí. Tá sa usiluje systematicky preskúmať kľúčovú otázku, prečo je pre určitú skupinu krajín užitočné vzdať sa svojich národných mien a prijať spoločnú menu a s ňou spojenú menovú politiku. Zjednodušene možno povedať, že optimálna menová oblasť je región – skupina krajín, pre ktoré je optimálne mať spoločnú menu a jednotnú menovú politiku, a táto situácia je pre ne lepšia, ako keby zostali izolované. Je to však aj prípad európskej menovej únie? Je optimálnou menovou oblasťou? Niektorí ekonómovia tvrdia, že nie. V súčasnosti je tu veľká skupina nových členských krajín, ktoré chcú vstúpiť. Je však to pre ne skutočne dobré? Slovensko je v ERM-2, teda v predsieni eura. Viedli sa diskusie, v ktorých prevažovali pozitívne názory, niektorí však varovali, že aj keď máme v týchto „pretekoch“ dobrú pozíciu, nie vždy je ten, kto dobehne do cieľa prvý, naozaj najlepší. Maastrichtské kritériá totiž musíme splniť predovšetkým udržateľným spôsobom. Obávam sa však, že u nás je diskusia o nich dosť zúžená – chýba globálny pohľad na ekonomiku. Nové členské krajiny podpísali zmluvu o vstupe do EÚ, a tým sa zaviazali aj k vstupu do menovej únie. Nie je však určené kedy. Česká republika uvažuje o vstupe niekedy v budúcom desaťročí, svoju výnimku majstrovsky využíva Švédsko – jedna z najsilnejších ekonomík v Európe. Kedy je teda výhodné vzdať sa národnej meny a s ňou aj menového kurzu, ktorý patrí k najdôležitejším hospodárskopolitickým nástrojom? Kedy to má zmysel? Odpoveď je najmä v prípade veľkého zoskupenia krajín, akým je Európska únia, veľmi komplikovaná. Teória optimálnych menových oblastí definovala viaceré kritériá, ktoré identifikujú reálne náklady, čo vzniknú, ak sa konkrétna krajina vzdá tohto menovopolitického nástroja – náklady spojené s tzv. asymetrickými šokmi. Je to označenie pre hospodársku recesiu, prudkú infláciu a iné poruchy, ktoré nezasiahnu všetky krajiny spoločenstva, ale iba niektoré regióny. V porovnaní so symetrickou poruchou, ktorá sa prejaví vo všetkých štátoch, je teda riešenie zložitejšie. Krajiny nemôžu reagovať spoločne. Ekonomickú situáciu posudzuje teória na základe troch základných kritérií. Mundellovo kritérium hovorí o mobilite pracovných síl – o pružnom trhu práce a s ním spojenými ďalšími okolnosťami. McKinnonovo kritérium poukazuje na otvorenosť ekonomík navzájom – teda voči Európe. Kennenovo kritérium sa zaoberá diverzifikáciou produkcie: Ekonomické poruchy sa totiž spravidla netýkajú celého spektra tovarov a služieb, ale iba niektorých, takže keď je ekonomika rôznorodá, môže ich kompenzovať. Jednostranné ekonomiky sú však ohrozené, preto je znepokojujúci napríklad aj obrovský ťah Slovenska na automobilový priemysel. Dodatočnými kritériami je tzv. transferové kritérium, teda kritérium fiškálnej solidarity medzi členskými krajinami, ako to fungovalo v Sovietskom zväze a ako to funguje v USA, a potom ekonomická homogénnosť – zbližovanie hospodársko-politických preferencií. Prvé tri kritériá eurozóna s prižmúrenými očami ako-tak spĺňa. Napríklad, čo sa týka otvorenosti ekonomiky, Slovensko je na tom najlepšie, hneď po pobaltských krajinách. Avšak fiškálna solidarita a homogénnosť preferencií sú na nízkej úrovni. Preferencie jednotlivých krajín sú veľmi rozdielne, môžeme napríklad porovnať Luxembursko a Bulharsko. Centrálne orgány by mali pôsobiť na to, aby sa navzájom zblížili. Zatiaľ je však eurozóna veľmi heterogénna a vstupom nových členských krajín sa táto heterogénnosť stále prehlbuje – nové krajiny sú menej rozvinuté. Ekonómovia hovoria, že všetko je otázkou určitého procesu, že sily, ktoré tu pôsobia, budú nové členské krajiny posúvať správnym smerom. Ak je to však pravda, potom sa napríklad také Portugalsko posúva iba veľmi pomaly. Ivan Okáli: Ide tu aj o prestíž Európska únia nevznikla v dôsledku ukončeného ekonomického procesu, ktorý by viedol k vzniku optimálnej menovej oblasti, ale na základe politického rozhodnutia. Rozhodnutie vstúpiť do únie malo aj u nás na Slovensku politický charakter: Leitmotívom snahy predchádzajúcej vlády vstúpiť do menovej únie bola obava, že ak nastúpi nová vláda, ktorá bude realizovať odlišnú hospodársku politiku, odbúra dzurindovské reformy. Ale ak už bude Slovensko zakotvené v menovej únii, demontovať výsledky pravicovej hospodárskej politiky nebude vôbec jednoduché. Okrem toho, vo vstupe do menovej únie sa vidí prestížna príležitosť dostať Slovensko do klubu vyvolených. Aj minister zahraničných vecí Ján Kubiš zdôrazňuje prestížnosť zaradenia medzi najvplyvnejšie, najvyspelejšie krajiny Európskej únie. Pravda, keď je takéto rozhodnutie motivované politicky, a nie je podložené patričnými ekonomickými základmi, prináša to so sebou určité riziká. Štúdie, kde sa tieto dôsledky analyzujú, vychádzajú z predpokladov, ktoré sa medzi mnohými ekonómami považujú za sporné. Nikto nevie spoľahlivo predvídať, aké budú dôsledky vstupu do menovej únie. Presvedčilo sa o tom napríklad Slovinsko, ktoré je pritom vyspelou krajinou – reálny príjem obyvateľa je v porovnaní s našou krajinou dvojnásobný. Úroveň slovinskej ekonomiky je oveľa bližšie úrovni EÚ, ceny sú tam omnoho vyššie. Príprava na vstup bola dobrá, každá rodina dokonca dostala kalkulačku, kde si mohla meny prerátať. Prebehla rozsiahla mediálna kampaň proti zvyšovaniu cien. A predsa sa inflácia nakoniec dostavila, a to dokonca tak, že obyvatelia Ľubľany vyšli do ulíc a ovplyvnilo to aj výsledky volieb. Vstup do menovej únie teda riziká má. A má ich najmä v oblasti vývoja cien. Cenové rozdiely tu totiž sú, slovenské ceny predstavujú asi polovicu európskych. U nás sú vyššie ceny v spojoch, európskym sa rovnajú v technológiách, strojoch a zariadeniach, ale ceny v oblasti bývania, vody a elektrického prúdu dosahujú asi 40 percent priemeru Únie. Sú tu teda ekonomické sektory, kde sú rozdiely veľmi veľké. Ceny porastú krátkodobo Keď vstúpime do menovej únie, ktorú vytvára Európska centrálna banka sídliaca vo Frankfurte, musíme mať hospodársko-politické nástroje na to, aby sme všetky procesy zvládli. Takým nástrojom je fiškálna politika, ktorú robí ministerstvo financií. Či už rozpočtová, alebo daňová. Dzurindova vláda však pripravila daňovú reformu, ktorá úplne ignorovala fakt, že sa chystáme vzdať samostatnej menovej politiky, ktorá ovplyvňuje úrokovú mieru a výmenný kurz. Naša finančná politika je dosť obmedzovaná paktom stability a rastu, ktorý tiež musíme rešpektovať. No kým nie sme v Únii, za porušovanie tohto paktu nás netrestajú nijakými finančnými sankciami. Len čo v nej budeme, môžeme byť aj postihovaní. Keď budeme mať euro a nebude tu mechanizmus cenového regulovania, ktorý fungoval doteraz, budeme musieť mať tvrdšiu, rozhodnejšiu mzdovú politiku. Pretože ak sa doteraz vyrovnávanie cenových úrovní realizovalo prostredníctvom menového kurzu, profitovala z toho celá ekonomika. Zo spevňovania koruny mal prospech každý občan. Teraz však bude potrebné tieto vplyvy prostredníctvom mzdovej a dôchodkovej politiky rozkladať. Je to pre hospodárskych politikov veľký výzva, ale stále ostáva viac-menej na okraji záujmu odbornej verejnosti. Potenciálny rast cien je nebezpečenstvom z hľadiska krátkodobého vývoja. Takmer v každej krajine eurozóny už po prijatí eura v roku 1999 ceny krátkodobo vzrastali. V krajinách, kde je vysoký hospodársky rast, bola nižšia reálna úroková miera, väčšia dostupnosť úverov – istá pomoc pre podnikateľské aktivity. A tieto krajiny zo situácie profitovali. Kde bola strednodobo vyššia miera inflácie, dosiahlo sa vyššie tempo hospodárskeho rastu (Slovinsko). Hrozí však inflácia aj nám? Najviac sa prejaví určite v sektore, kde je najmenej konkurencie a kde sa nedajú uplatniť centrálne riadiace mechanizmy. Predovšetkým v kaviarňach, reštauráciách. Každý podnikateľ chce predsa profitovať, bude sa teda usilovať vytiahnuť ceny čo najvyššie. Stalo sa to vo všetkých krajinách eurozóny (v Nemecku sa napríklad cena kávy v priebehu mesiaca dokonca zdvojnásobila). Ani odbory, ani podnikateľský zväz nemajú nad našimi espressami nijakú moc. Ale sú aj iné zdroje inflácie. Môže sa prejaviť v sektore, kde bola doteraz nízka úroveň cien – energetika, voda. A k inflácii prispejú aj ceny potravín. Najväčším problémom slovenskej ekonomiky sú nízke mzdy. Je to aj istá výhoda – rast miezd môže vyvolať inflačné tlaky. Racionálna politika vo vplyve na inflačný vývoj tesne po prijatí eura by mala vychádzať z toho, že aj v tomto čase treba predovšetkým zahatať ďalšie zdroje rastu cien. Potom bude ľahšie udržiavať Slovensko na preň zvládnuteľnej miere inflácie. DISKUSIA Vraveli ste, že vstup do menovej únie prináša určité riziká. Je možno šarlatánske snažiť sa ich presne vymedziť, predsa len však – skúste načrtnúť, nakoľko môže vstup do menovej únie a následná inflácia znížiť životnú úroveň obyvateľov s nižšími príjmami. Ivan Okáli: S takýmto javom som sa pri štúdiu tejto problematiky zatiaľ nestretol. Naopak, vstup do menovej únie by mal podporiť hospodársky rast a zvýšenie HDP. Tieto faktory by mali napriek možnému 0,3- až 1,5-percentnému rastu cien, ktoré spôsobí prechod na euro, spôsobiť skôr rast životnej úrovne – hádam až na špecifické príjmové a vekové skupiny. Našou výhodou aj nevýhodou je však lacná pracovná sila. Podnikatelia majú kam ísť za veľkými ziskmi, na druhej strane, podľa starej „hantírky“, nás môžu „vykorisťovať“. Reálne mzdy sú na Slovensku oproti roku 1989 vyššie najviac iba o 2 – 3 percentá, priemerné dôchodky dokonca klesli až o 15 percent. Niektoré sektory majú krásne zisky – bankový až 30 percent, Slovnaft vyprodukuje mesačne zisk v takej hodnote, za akú ho jeho majitelia dostali. Produkujeme teda – ale veľkým dielom sa rozdeľuje pre zahraničie. Michal Majtán: Životná úroveň by klesnúť nemala. Aj prípadné ďalšie negatívne efekty budú krátkodobé. Inflácia za celý rok nemusí byť ani taká vysoká ako rast nominálnych miezd. Čo sa týka rozdeľovacieho procesu, predstavovala podľa NBS repatriácia ziskov za prvých 10 mesiacov roku 2007 takmer 100 miliárd korún. Je to proces, ktorým už prešlo napríklad Írsko. Tamojšia nezamestnanosť okolo 20 percent, spojená so silnou emigráciou do Spojených štátov amerických, sa zmenila najmä vďaka zahraničným investíciám a rozumnej hospodárskej politike. Aj keď je to neopakovateľná situácia, mali by sme sa snažiť podobnému modelu priblížiť a neostať tam, kde Portugalsko – na periférii. Ján Iša: Za jeden z dôležitých efektov zavedenia eura sa považuje úspora transakčných nákladov, ktoré boli spojené s výmenami mien. A čo sa týka cien – je nesmierne komplikované dávať hodnotiace závery, pretože v hre je množstvo nejasných prvkov. Nevieme vôbec odhadnúť vplyv recesie v Spojených štátoch amerických, ktorej sa dnes prikladá veľký význam. Ekonomický rast sa tam v poslednom kvartáli spomalil až na 0,6 percenta. Je to najnižšie tempo rastu od roku 2002. Bohužiaľ, keď Spojené štáty kýchnu, svet dostane chrípku. Kto má aktíva v dolároch, musí sa obávať. Aj medzinárodná úloha eura sa zvyšuje vo veľkej miere vďaka tomu, čo sa odohráva v USA. Je však pravda, že federálny rezervný systém zasahuje, takisto aj japonská a európska centrálna banka a do obehu sa dostávajú úžasné miliardy. V skutočnosti nevieme, čo je vlastne potrebné, treba však konať: Tragédia 30. rokov (Veľká hospodárska kríza, pozn. red.) totiž spočívala práve v nečinnosti. Slovenským problémom je skôr to, že minulá vláda nedbala na znalostnú ekonomiku, a, bohužiaľ, nemôžeme byť spokojní ani so súčasným stavom. Luxemburská podpora v nezamestnanosti sa pohybuje okolo tisíca eur – pritom plat slovenského vysokoškolského profesora je nižší. A ľudia porovnávajú. Potom sa nečudujme, že nám stále bude ubúdať kľúčový ľudský kapitál. Čo sa týka cien – dôležitý je faktor európskej centrálnej banky, ktorá pri určovaní úrokovej sadzby vychádza z priemerných ukazovateľov. V každej krajine je však iná inflácia. Na ekonomiku, ktorej inflácia je pod priemerom, bude jednotná úroková sadzba pôsobiť inak ako na tú, ktorej inflácia sa pohybuje nad priemerom. Ďalší faktor, ktorý by sa mohol zohľadňovať, je napríklad ekonomický rast. A či sa to niekomu páči alebo nie, vysoké tempo rastu so sebou prináša zvýšenú mieru inflácie. Je pravdepodobné, že Slovensko ju v prijateľnej miere udrží. Nevieme však, kto túto mieru bude určovať. Krajiny, ktoré budú mať najnižšiu mieru inflácie a ktorých priemer bude pre nás smerodajným kritériom, totiž vôbec nemusia patriť do eurozóny. Čo si myslíte o rozhodnutí Česka odložiť svoj vstup do menovej únie? Je možné, že by bolo rozumnejšie, keby sme sa zachovali podobne? Michal Majtán: Česi sa rozhodli opatrnejšie, ale nedá sa povedať, čí variant je lepší. Slovensko, zdá sa, všetky potrebné ekonomické kritériá spĺňa, tak si to mohlo dovoliť „risknúť“. Rozhodnutie o prijatí eura bolo totiž veľakrát predovšetkým politickou otázkou. My sme v referende odsúhlasili vstup do EÚ a automaticky aj do menovej únie. V Čechách však vo vládnych a obchodných kruhoch o jedno percento prevládol názor, že vstup do eurozóny treba odložiť. Slovensko by mohlo špekulovať s odkladaním, ak by sa dalo predvídať, že kurz slovenskej koruny sa bude naďalej spevňovať. Bolo by to však značné riziko. Náš kurz sa niekedy odvodzuje od poľského złotého, a čo keď začne klesať jeho kurz alebo kurz mien ďalších okolitých krajín? Ďalej – na jednej strane síce akoby sme profitovali z toho, že sa spevňuje koruna, ale Národná banka je vďaka tomu už päť rokov najstratovejší podnik v republike. Ročne vyrobí dlh okolo 20 miliárd, a ten dlh zaplatíme my, daňoví poplatníci. Ivan Okáli: Rozhodujúci faktor vo vývoji nášho hospodárstva je to, že nie je slovenské, ale na Slovensku. Veľkú silu majú u nás medzinárodné reťazce. Naše podniky sú v rukách zahraničných firiem – 70 percent výkonov a 80 percent investícií. Teda to, ako bude fungovať slovenská ekonomika, závisí od toho, ako sa budú vyvíjať zahraničné podniky a akým spôsobom budeme schopní ovplyvniť, aby vyrábali produkty s vyššou pridanou hodnotou a zamestnávali kvalifikovanejšiu pracovnú silu. Výhrada EÚ, že sa u nás málo podporuje znalostná ekonomika, je opodstatnená. Ján Iša: Je chyba, že keď sa prijalo politické rozhodnutie vstúpiť do menovej únie, nediskutovalo sa o tom. Naši vládni činitelia si možno myslia, že keď vystúpia v médiách, je to diskusia. Zdá sa, že nesledovali, ako sa diskutovalo v Čechách. Tak či onak, teraz už na to nie je čas. Spracovala Eva Blažeková
