Človek si zavše zaspomína, aké mal krásne detstvo. S rodičmi v parku, nedeľný obed s celou rodinou, skrývačky či slepá baba s kamarátmi. Úplne bežné veci, ktoré robia detstvo detstvom. Ale nie každé dieťa dospieva takto. Na svete je v súčasnej dobe asi 300 000 detí, ktoré o takom niečom už možno ani nesnívajú. Namiesto hier s rovesníkmi zaspávajú neskoro v noci a ráno stoja v prvých líniách so strachom niekde v úzadí. Kariéra detského vojaka sa môže začať už v siedmich rokoch. Vtedy sú už deti dosť obratné a zodpovedné, aby sa stali prieskumníkmi. A behom roku či dvoch dorastú na to, aby udržali samopal uzi či nebodaj AK-47 (známa ruská útočná puška kalašnikov). Deti sú oveľa ľahšie ovplyvniteľné ako dospelí. Toto si uvedomili už dávno Afganci, ktorí do bojov nasadzovali mladých chlapcov a myšlienku ďalej prebrali s nadšením v Afrike, Južnej Amerike a ostatnej Ázii. Museveni, prezident Ugandy, bol svojho času „priekopníkom“ nasadzovania detí do boja. „Detská vernosť a oddanosť nepoznali hraníc. Náš zápal pre čokoľvek sa na rozdiel od dospelých niesol v duchu hesla Všetko alebo nič. Nemali sme sa kam vrátiť. Nebolo návratu. Nemohli sme to vzdať. Väčšina dospelých sa vedela kryť, vedeli veľmi dobre, že pred spŕškou projektilov sa musia schovať. Vedeli, aké nebezpečné sú guľky a akú paseku môžu urobiť. Nás deti však pokojne nechávali, aby sme na paľbu odpovedali v stoji.“ Toto je úryvok z knihy asi najznámejšieho detského vojaka. O to smutnejšie je, že ide o dievča, dnes už ženu. China Keitetsi bola v deviatich rokoch unesená do povstaleckej Armády národného odporu v Ugande, z ktorej sa dostala až po takmer štrnástich rokoch. Únosom možno nazvať začiatok; tak ako mnoho ďalších detí, aj ona vo svojej jednotke našla mnoho kamarátov a možno priateľskejšie prostredie ako doma. Vodcovia povstaleckých skupín si deti vedia pripútať. Spočiatku darmi, ako obuv, odev a zbraň. Neskôr, aby si to deti náhodou nerozmysleli, nútia ich pľuť do tváre zajatcom, kým si kopú vlastné hroby; sú to deti, kto popravuje, pijú krv porazených, aby získali silu, mrzačia nepriateľa či dokonca sú nútené zabiť svojich blízkych. To všetko má jeden premyslený cieľ – keď toto všetko urobíš, nikto ti nebude rozumieť, len tvoji spolubojovníci, tvoja armáda a tvoj veliteľ. Keď si zabiješ brata, nemôžeš sa vrátiť domov, rovnako ako keď vypáliš susedov. Jednoduché a účinné. Vodca, ktorý si vojakov vychová, sa nemusí báť ich zrady, majú iba jeho a akýmsi zvláštnym spôsobom ho majú radi. Nie je to však jediné, čo robí z detí vzorné vraždiace stroje. Libérijská občianska vojna je v očiach mnohých spojená s nadrogovanými deťmi so zbraňou v rukách. Bohužiaľ, je to tak – libérijský prezident Charles Taylor „svoje deti“ zásoboval kokaínom a crackom, aby odbúrali aj tú trochu strachu, čo v nich ostala. Ďalším faktorom je chudoba. Vojak má vždy čo jesť a ak nie, so zbraňou v ruke sa najesť nie je až také ťažké. Práve chudoba sa zvykne spájať s náboženstvom. Islam ako jedno z najrozšírenejších náboženstiev hrá, čo sa týka detských vojakov, významnú rolu. Z Afriky sa stačí presunúť kúsok na severozápad. Svätá zem alebo Izrael a Palestína ukazujú inú verziu detských vojakov. Nejde ani tak o vojakov, ako o samovražedných atentátnikov. Pre nás celkom nepochopiteľné činy detí, ktoré na svojom tele odpália nálož, aby sa zapojili do intifády a zomreli pre svätú vec. Deti, ktoré majú celý život pred sebou, ho zrazu dobrovoľné obetujú. Hovorím, majú celý život pred sebou, ale aký život ich čaká? Konflikt na Blízkom Východe sa začal tesne po druhej svetovej vojne, to je už takmer šesťdesiat rokov. Šesťdesiat rokov tu ľudia dennodenne umierajú. V takomto prostredí naozaj nie je ťažké presvedčiť dieťa, dieťa, ktorého strýko, matka či brat zomreli zbraňou nepriateľa, že ich môže pomstiť. Jednoducho potiahnuť či stlačiť a pôjde do raja. Okrem toho pomstí známych a pomôže svätej veci. Pre rodinu sa atentátnik stane hrdinom a jeho smrť je finančne kompenzovaná zo zdrojov islamistických organizácií. OSN a jeho detský program UNICEF koncom septembra publikovali, že asi 20 000 detských vojakov bolo od roku 2001 demobilizovaných v južnom Sudáne. To je potešujúca informácia, no ďalších približne 17 000 bojovníkov v ozbrojených skupinách ostalo a ich reintegrácia bude sťažená chudobou a diskrimináciou. Uvedené vyhlásenie OSN sa v mnohom podobá predchádzajúcim vyjadreniam na túto tému. O probléme sa hovorí, no radšej nie moc nahlas. Istotne ide o ťažkú a zdĺhavú cestu, to by však nikoho nemalo odrádzať, skôr naopak. Tu sa mi vynára v pamäti jedno staré heslo: „Zachráň dieťa, zachrániš svet.“ Čo teda, chudoba, viera, beznádej pokiaľ ide o lepší život… Toto všetko sú faktory, pre ktoré sa dieťa môže rozhodnúť vymeniť lopatku za samopal, vedierko za nálož pripevnenú na tele, cukríky za kokaín, detstvo za starobu. Starci v tele mladých ľudí, ktorí zažili priveľa na to, aby sa vrátili, aby žili zase normálne. Používaniu nášľapných mín sa hovorí vojna zbabelcov. Aké meno si potom zaslúži nasadzovanie detí? Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
