Afganci o sebe tvrdia, že sú moslimovia a že ich morálny kódex tvorí výlučne islam. Veľký význam majú pre nich domáce tradície, s ktorými sa náboženstvo postupne zmiešalo. Oni sú presvedčení, že všetko, v čom ich vychovávali, je čistý islam. Islamské právo má ďalšiu kategóriu regúl, obmedzení a príkazy dané Bohom proti tomu, keď je chovanie obmedzované právami ostatných. V Afganistane existuje silné vedomie príslušnosti ku skupine, ktoré určuje väčšinu základných vecí v živote. Afganec sa cíti zviazaný predovšetkým so svojou rodinou, ktorú predstavuje niekoľko desiatok či stoviek osôb. Príbuzenské puto pociťujú silnejšie muži než ženy. Veľmi dôležitá je aj príslušnosť k rodu a kmeňu, vzťahom založeným na čoraz vzdialenejšom alebo len pokrvnom príbuzenstve. Keď sa Afganec ocitne v cudzine, usiluje sa udržiavať vzťahy najmä s ľuďmi, ktorí pochádzajú z tej istej provincie alebo oblasti, potom z Afganistanu a až na poslednom mieste – napriek zdvorilostnému uisťovaniu o opaku – je spolupatričnosť vymedzená náboženstvom, priateľstvom a podobne. Afganec viac dôveruje príbuznému, ktorého vidí prvý raz, ako človeku, s ktorým sa pozná dlhšie. Pojem priateľstvo – vzťah dôvery a vzájomnej opory s človekom podľa vlastného výberu – pre Afganca vlastne neexistuje. Tento druh zväzku je vyhradený len pre okruh príbuzných. Cudzinec preto môže byť sklamaný správaním afganského priateľa, ktoré považuje za zradu, hoci preňho je prirodzené, že na solidaritu s „cudzím“ človekom sa predsa nik nemôže spoľahnúť. U Afgancov v plnej miere platí kolektívna zodpovednosť – vina i zásluha jednotlivca dopadá na celú širokú rodinu, a preto rod tvrdo vyžaduje správanie podľa uznávaného modelu aj v súkromných záležitostiach. Afganci uznávajú jedine zákony svojho spoločenstva. To sa prejavovalo napríklad masívnym pašovaním alebo obchodom s drogami, čo sa považuje za čistý spôsob obživy. Hlavné pozitívne vlastnosti Afganca sú česť, statočnosť a pohostinnosť, a ich dodržiavanie spoločnosť prísne vyžaduje. Keď by totiž na muža, ktorý je zodpovedný za správanie ženy, a postupne na celý jeho rod mohol padnúť tieň podozrenia z „nepočestnosti“, jediný spôsob, ako vinu zmazať, je vykúpiť ju krvou alebo násilným činom. Podobne i obava z označenia za zbabelca núti Afganca správať sa niekedy zdanlivo nezmyselne agresívne. Podľa zákonov pohostinnosti má každý, kto príde k miestnemu predákovi, právo na ochranu a plné hmotné zabezpečenie počas návštevy. Z toho niekedy môžu vyplynúť neprimerané požiadavky voči ľuďom, ktorí sa ani v najmenšom necítia byť povinní postarať sa o Afgancov, napriek tomu, že oni majú pocit, že len hostiteľovi pripomínajú plnenie jeho základných povinností. Zásady neobmedzenej pohostinnosti sa najmä v mestách dodržiavajú už menej prísne, prirodzené je však ponúknuť aspoň čaj alebo návštevu pozvať k spoločnému jedlu. Keď sa Afganec ocitne sám mimo vlastnejkomunity, zvyčajne sa dosť ľahko prispôsobí miestnym zvykom, ktoré mu osobne často vyhovujú. Len čo sú však viacerí spolu, hrozí nebezpečenstvo, že sa budú vzájomne kontrolovať a nútiť ku „kolektívnemu pokrytectvu“. Spracované podľa knihy Tatjany Šiškovej – Menšiny a migranti v České republice
