Ruský prozaik Jurij Poľakov (1954) sa už nášmu čitateľovi predstavil svojimi dvoma knihami. Po románoch Kozľa v mlieku a Kráľ dubákov prichádza s tretím titulom – románom Nebo padlých (Marenčin PT, 2014, preložil Ján Štrasser). Kto sa začítal do jeho predošlých románov a vedel v nich nájsť a oceniť tie najlepšie autorove schopnosti – vytvorenie silného, pútavého príbehu s detektívnou či ľúbostnou zápletkou, groteskné, satirické, ironické, humorné prvky s riadnou dávkou nadsádzky či bizarnosti, ukotvenosť v sovietskych i postsovietskych reáliách, ten nebude sklamaný ani tentoraz. Z hľadiska historicko-spoločenských súvislostí Poľakov využíva vo všetkých troch románoch oscilovanie medzi vtedy a teraz, sovietskym (stalinsko-brežnevovským) socializmom a ruským kapitalizmom (jeľcinovsko-putinovským).
Hlavná postava románu Nebo padlých Pavel Nikolajevič Šarmanov má dosť spoločné s hlavnou postavou románu Kráľ dubákov Michailom Dimitrijevičom Svireľnikovom, riaditeľom prosperujúcej firmy so sanitárnym materiálom – výrazné podnikateľské aktivity v jeľcinovskom a postjeľcinovskom mafiánskom období, neusporiadanú rodinu, mladú milenku a bezzásadový spôsob života. Ale Šarmanovov „novoruský“ príbeh je však predsa len iný, nielen preto, že podniká v úplne odlišnej oblasti ako Svireľnikov – v leteckom priemysle –, ale má aj iný kompozičný základ. Jeho „story“ Poľakov tlmočí v prvej osobe cez postavu spisovateľa Skabičevského, ktorý cestuje spolu so Šarmanovom v jednom vlakovom kupé rýchlika Červená strela z Petrohradu do Moskvy, a ten po ich zblížení sa mu vyrozpráva svoj životný príbeh s tým, že finančne podporí knihu, ktorú spisovateľ na základe jeho úprimnej spovede napíše. Svojou bezškrupulóznou sa dostáva až k morálnemu cynizmu, ktorým títo Novorusi nasiakli s vedomím, že im patrí svet a nič sa im predsa nemôže stať. Nie je to však až taká dávka, ktorou „vyniká“ román V. Sorokina Opričnikov deň…
Predsa len do určitej miery sympatický Šarmanov sa úspešne chopil šance začať podnikať v novom duchu, keď zanechal činnosti programátorstva a vhupol do oblasti, ktorá bola veľmi hlboko a špecificky zviazaná so štátom – takou oblasťou bol určite práve letecký priemysel, do ktorého sa nebál zapojiť ako odvážny mladý muž bez lietajúcej hrazdy. Začalo sa mu dariť, výhodne sa oženil s Tatianou, ktorá postupne prijala údel hýčkanej žienky veľkopodnikateľa, vybudoval si postupne okolo seba niečo ako impérium s exkluzívnými kontaktmi na politikov, kozmonautov a ďalšie celebrity, ale aj na mafiánov… A ďalší výrazný zlom sa začal vo chvíli, keď ako svoju osobnú asistentku zamestnal neskutočne schopnú, očarujúcu, inteligentnú a výrazne sexuálne zdatnú a vynaliezavú Katerinu, „geniálnu režisérku posteľových fantazmagórií“ (s.51), ktorá sa pre neho stala neprekvapujúco onou osudovou ženou. S ňou zažil tie najvyššie výstupy, obchodné úspechy, ktoré zvýšili jeho bankové konto do miliardových súm, ale aj najstrmší pád, a to doslovne. Pri parašutistickom výlete do USA za novou dávkou adrenalínu a opätovným uisťovaním sa, že pre Katerinu nie je tým jediným milencom, sa stalo to, čo nečakal – zabila sa, keď úmyselne pripravila pred zoskokom poškodený padák, o ktorom si Šarmanov myslel, že je pripravený preňho a po ich dvojitej výmene si ho zobrala predsa len ona… Takto ho vlastne neskutočne potrestala a on to nemôže stále stráviť.
Aj keď je v centre veľkopodnikateľa Novorusa Šarmanova ako rozprávača pozornosť upretá na jeho lovestory, dosť priestoru má aj charakteristika jeho aktivít a „aktivít“ v oblasti leteckého priemyslu a spojenia s rôznymi finančnými a inými skupinami tohto druhu, ktoré sa podieľali na drastickej zmene vlastníckych a výrobných vzťahov najmä v jeľcinovskej ére. Cesta rýchlikom sa skončila, spisovateľ si vypočul príbeh, súhlasil s ponukou, že ho spracuje knižne a vydá, Šarmanov bude túto knihu sponzorovať. Lenže sa ukáže, že jeho osobný strážca Tolik, o ktorom úspešný Novorus Skabičevskému tvrdil, že strážil i Gorbačova, čo znamenalo absolútnu spoľahlivosť a lojalitu, sa predsa len vyjaví v inom svetle a Šarmanova nájdu zastreleného o. i aj preto, že sa vedelo o starostlivo skrývanom fascikli s chúlostivými materiálmi na ruské politické špičky. Tie dokumenty však za veľmi zvláštnych okolností zmizli… Spisovateľ príbeh spracoval, no po istom váhaní – po smrti Šarmanova – knižku prepracoval, všeličo v nej zmenil, no predsa ju len vydal. Nemôže sa však zbaviť v svojej mysli obrazu padlých postavičiek, ktoré sa v agónii rútia kamsi dolu a je ich plné nebo, nebo padlých. V tomto románe sa tragikomický rozprávačský modus javí ako niečo, čo sprevádza príbehy hrdinov ruských románov už dosť dlho, prinajmenej od N. V. Gogoľa. A ktovie, ako dlho ešte bude.