Terorizmus je pojem, ktorý sa určite stane emblematickým, keď sa bude budúcnosť pokúšať vystihnúť ducha začiatku 3. tisícročia. Je však asi malá nádej, že sa do učebníc dostanú aj texty označujúce neoliberálnu politiku v Latinskej Amerike a operácie vedené Národnou bezpečnosťou USA za akcie štátneho terorizmu. Keďže je veľmi pravdepodobné, že v nasledujúcich rokoch sa bude svetová verejnosť čoraz väčšmi upriamovať na Latinskú Ameriku, pravdepodobne sa medzi špičku známych teroristov dostane aj človek, ktorý proti severoamerickému terorizmu vytvoril svoj vlastný – vedený na „svetlom chodníku“ v tmavých peruánskych Andách.
V peruánskej spoločnosti v týchto dňoch opätovne stúpa diskusia o Abimaelovi Guzmánovi, vodcovi a stratégovi Komunistickej strany Peru a hnutia ozbrojeného odporu Sendero luminoso del combate (Svetlý chodník boja), medzi prívržencami a priaznivcami známy pod menom Prezident Gonzalo. Peruánsky ozbrojený odpor viedol od roku 1980 až do jeho zatknutia peruánskou vládou v auguste 1992. Súd ho za terorizmus odsúdil na doživotné väzenie, ktoré si odpykáva na vojenskej základni Callao na ostrove San Lorenzo neďaleko hlavného mesta Lima. Jeho meno sa dnes však častejšie skloňuje kvôli inej, súvisiacej udalosti.
Prekliaty vydavateľ
Na začiatku 90-tych rokov vydal Walter Villanueva Azaňa Guzmánove myšlienky knižne pod názvom Písané mnou samotným (De puňo y letra). Villanueva sa vyhlásil za nezávislého vydavateľa, najatého Elenou Iparraguirre, ale v roku 1992 ho za vydanie knihy šéfa Sendero luminoso zatkli a v roku 1995 odsúdili na pätnásť rokov odňatia slobody. Zároveň bol obvinený zo spoluúčasti na študentskom útoku na policajnú hliadku na univerzite v San Marcos a spolu s Elenou Iparraguirre aj za „spoluprácu s teroristami“ a „vyvolávaním gerilovej vojny“. Najvyšší súd však Villanuevov prípad znovu otvoril a trest o päť rokov znížil.
Niektoré zdroje uvádzajú nepresnú informáciu, že spoločenský rozruch vyvoláva Villanuevovo prepustenie na slobodu v týchto dňoch. V skutočnosti bol prepustený už v roku 2002 a chystá sa pripraviť druhé vydanie Guzmánovej knihy. Práve to je príčinou vášnivých debát, či týmto skutkom nepropaguje terorizmus a do akej miery sa na ňom druhým vydaním doteraz rozpredaného bestselleru preto aj osobne podieľa. Walter Villanueva obvinenia z terorizmu odmieta a argumentuje vysokým dopytom nielen zo strany verejnosti, ale aj podporou ministra spravodlivosti Aurelia Pastora a šéfa vládneho kabinetu Javiera Velásqueza. Pre peruánsku agentúru RPP uviedol, že „knihy Abimaela Guzmána sa dožadujú všetci. Volajú mi a sťažujú sa, že je vypredaná“. Na popularite knihy sa však nepodpísala len samotná téma, jej autor, odsúdenie vydavateľa za pomáhanie teroristom a jeho prepustenie, ale aj skutočnosť, že sám Villanueva sa stal literárne činným. Po prepustení z väzenia vyhral prvú cenu v literárnej súťaži Luz y libertad (Svetlo a sloboda), ktorá je prvou súťažou svojho druhu pre trestancov a ktorú organizuje Centrum literárnych štúdií Antonia Corneja Polara, zaoberajúce sa predovšetkým peruánskou a latinskoamerickou literatúrou. Z významu poézie pre prežitie desiatich rokov za mrežami sa vyspovedal kultúrnej novinárke Franceske Denegri pre populárnu reláciu V bielej a čiernej (En blanco y negro). Hoci v kauze okolo druhého vydania Guzmánových úvah háji predovšetkým svoju pozíciu vydavateľa, zároveň však otvorene priznáva, že preňho šéf Sendero luminoso „nie je teroristom. Je to komunista oddaný svojim princípom“. Odvoláva sa aj na prístup k Abimaelovi Guzmánovi zo strany prestížneho vydavateľstva Espasa Calpe, ktoré o oficiálnom „teroristovi“ hovorí ako o „revolučnom peruánskom vodcovi“.
Prezident Gonzalo
Naoko nezlučiteľná dichotómia pojmov je pre Latinskú Ameriku príznačná od momentu, ako sa k jej brehom v roku 1492 priplavili tri španielske karavely. To, čo Európa pomenúva ako „objavenie“, nazýva podrobený kontinent dobytím, to, čo Európa slovami Samuela Huntingtona nazýva „stretom civilizácií“, nazývajú latinskoamerickí Indiáni genocídou, to, čo my pomenúvame ako terorizmus, vnímajú ideologickí nástupcovia peruánskeho marxistu Josého Carlosa Mariateguiho (1895 – 1930) ako boj za slobodu. O tom je presvedčený aj „prezident Gonzalo“, vlastným menom Rubén Abimael Guzmán Reynoso, ktorý si ako hlavný stratég Sendero luminoso odpykáva trest za terorizmus – gerilový boj. Narodil sa v roku 1934 v regióne Arequipa, študoval na katolíckej strednej škole a neskôr na univerzite v meste Arequipa, kde sa stal profesorom filozofie. Doktorskú prácu z filozofie písal na tému Kantovej teórie priestoru a doktorát z práva obhájil na tému štátu v buržoáznej demokracii. Ovplyvnený marxizmom sa stal jedným z vodcom regionálneho výboru komunistickej strany a na vrchole kultúrnej revolúcie odcestoval do Číny. Po tejto skúsenosti sa Komunistická strana Peru vedená Guzmánom zhodla, že na peruánsku spoločnosť je aplikovateľná Mao Ce-Tungova stratégia ohraničenia miest od vidieka, a to aj vzhľadom na Mariateguiho platnú tézu o Peru ako o polofeudálnej a kolonizovanej krajine. V jednom z rozhovorov Guzmán hovorí: „Oddal som sa práci v strane, pevne rozhodnutý bojovať proti revizionizmu. Verím, že s ostatnými súdruhmi sa nám to podarí. Najdôležitejší bol pre mňa vždy región Ayacucho. Mal mnoho spoločného s revolučnými cestami a s učením Mao Ce-Tunga.“
V polovici 60-tych rokov sa ozbrojené skupiny – inšpirované kubánskou revolúciou – pokúsili rozvinúť stratégiu vyvolania revolúcie takzvanou „ohniskovou“ taktikou, teda vytvorením malých gerilových skupín operujúcich v rôznych oblastiach. Abimael Guzmán však nesúhlasil, pretože bol presvedčený, že revolúcia sa nemôže uskutočniť bez zorganizovania veľkej revolučnej strany s masovou podporou. Keď sa v roku 1968 prezidentom Peru stal ľavicový generál Juan Velasco Alvarado (tzv. prezident revolučnej vlády), pokúsil sa uskutočniť malú pozemkovú reformu a reformovať byrokratický systém, aby tak zabránil prepuknutiu revolúcie. Jeho minimálne úspechy Guzmána len presvedčili, že feudálna štruktúra spoločnosti a kapitalistická dominancia je v Peru prakticky neporušená a vykorisťovanie drvivej väčšiny obyvateľstva sa len prehlbuje. Prezidentskú funkciu generála Velasca ukončil štátny prevrat v roku 1975 a o dva roky nato zomrel. Koniec 70-tych rokov sa tak ako v iných latinskoamerických krajinách niesol v duchu Operácie Condor a štátneho terorizmu pod záštitou CIA a hovorilo sa o „návrate demokracie“. To v roku 1980 viedlo „prezidenta Gonzala“ k nezúčastneniu sa na voľbách a namiesto toho k zahájeniu ozbrojeného boja. Členovia Sendero luminoso spálili volebné urny v dedine Chuschi v regióne Arequipa. Bol to prvý radikálny skutok hnutia, ktoré sa vymedzilo aj voči iným hnutiam revolučných sociálnych hnutí, akým bolo napríklad Revolučné hnutie Tupaca Amaru (Movimiento Revolucionario Tupac Amaru).
Prejav z tigrej klietky
Abimael Guzmán opustil „svetlý chodník“ v auguste 1992. Dvadsiateho štvrtého septembra toho istého roku sa z veľkej klietky na zvieratá, do ktorej bol zavretý, naposledy prihovoril ľuďom a vyzval Komunistickú stranu Peru pokračovať vo „vojne ľudu“. V emotívnom prejave sa vyslovil: „Dnes máme len jednu realitu. Tí istí, ktorí pripravovali prvú aj druhú svetovú vojnu, dnes pripravujú tretiu. My, deti utláčaného národa, sme časťou ich koristi. To nesmieme dovoliť! Dosť bolo imperialistického vykorisťovania! My pochádzame z tretieho sveta a tretí svet je základňou revolúcie svetového proletariátu…“
Niet najmenšej pochybnosti, že druhé vydanie knihy podobných myšlienok by sa v Peru a v celom svete rozpredalo rovnako rýchlo, ako vydanie prvé. Vydavateľovi Walterovi Villanuevovi by však už dnes pravdepodobne nehrozila väzba, ako na začiatku 90-tych rokov.
Názov hnutia Sendero luminoso, svetlý chodník, pochádza z Mariateguiho slovného obratu o marxizme. Bez ohľadu na to, či sa na radikálny gerilový boj budeme pozerať ako na terorizmus alebo boj za slobodu, dnes je čoraz očividnejšie, že prezident Gonzalo slovom „korisť“ vystihol osud svojej krajiny a kontinentu. Jej súčasné postavenie sa však čoraz naliehavejšie mení, a tak ani súčasná diskusia o právoplatnosti vydávania radikálnych myšlienok v jednej z najchudobnejších krajín amerického kontinentu nebude rýchlo zmetená zo stola.
