V polovici septembra sa v Múzeu veľkej vlasteneckej vojny v Kyjeve konala prezentácia knihy Jozefa Leikerta Pominuteľnosť, ktorú vydalo kyjevské vydavateľstvo Veselka. Na prezentácii sa zúčastnil aj veľvyslanec SR na Ukrajiny Pavol Hamžík, ktorý vo svojom príhovore okrem iného povedal: „Slovensko nie je rozlohou veľká krajina a nemôže sa s inými krajinami porovnávať ani počtom obyvateľov. Môže sa však porovnávať umením, kultúrou a ich tvorcami. Aj preto mám veľkú radosť, že sa na Ukrajine s bohatou literárnou tradíciou presadil svojimi básňami Jozef Leikert. Jeho knihy poézie vyšli v mnohých krajinách sveta, naposledy mu napríklad pred dvomi mesiacmi ako prvému Slovákovi vyšla kniha poézie vo Švédsku. Okrem toho má Jozef Leikert ešte jedno prvenstvo. Na Ukrajine doteraz žiadnemu slovenskému básnikovi nevyšli dve knihy poézie a navyše dvojjazyčne (ukrajinsko-slovensky), čo len podčiarkuje kvality tohto básnika.“
K básnickej zbierke Pavol Hamžík ďalej povedal: „Poézia Jozefa Leikerta nekĺže po povrchu, ale ide do hĺbky. Zamýšľa sa nad podstatou nášho bytia a nášho snaženia. Je v nej mravné posolstvo človeka, viera v ľudskosť a dobro. Také sú aj básne v knihe Pominuteľnosť.“
Známy ukrajinský básnik Petro Osadčuk pri hodnotení básnickej zbierky konštatoval: „Poetika Jozefa Leikerta je naplnená celým radom kresťanských postulátov s neočakávanými, výraznými metaforami, ale v texte sa objavujú aj priestranné aforizmy, ktoré ako bičmi šľahajú čitateľovu ubolenú dušu. (Brána srdca škrípe, / zadŕha sa; Život nemá logiku, / každým krokom sa nakláňame k hrobu; Manželstvo sa pozná po smrti.) Stranu za stranou môžeme v knihe sledovať v rôznych podobách eticko-filozofickej akcentácie odveký súboj dobra so zlom, súboj protikladov – slušnosti a pokrytectva. Do tohto sklamaním ubitého sveta neprebleskne ani 
trošku svetla, preto básnik vystríha: Každý náš krok / je cestou k minulosti, ale zároveň určuje metaforickú diagnózu našej súčasnosti: Tma za nami, / tma pred nami. Zdá sa, že nad mnohými stránkami knihy lieta čierny havran smrti, ktorá predsa len v podaní Jozefa Leikerta nie je rozsudkom, Božím trestom, ale spolutvorcom života. Takýto pocit ma ako čitateľa neopúšťa dokonca ani vtedy, keď sa javí vo forme, ktorá sa prieči kresťanskej morálke a oddávna je v cirkevných dogmách vyhlásená za veľký hriech. (Najkrajšia smrť / je obesením na povraz, / ktorým sa ťahá na Anjel Pána. // A nemusí to byť / na pravé poludnie. // Stačí po zotmení, / aby si sa čo najdlhšie / hompáľal.) S takouto hrôzou môžeme súhlasiť i protestovať proti nej, ale netreba si pliesť cirkevné postuláty s umelecko-filozofickým videním problému, najmä v Leikertovych textoch, ktoré sa prirodzene držia myšlienky plnej paradoxov a zložitého systému jazykovo-štylistických inovácií a rizika. Podľa môjho názoru poézia Jozefa Leikerta pochádza z modernizmu a postmodernizmu, zároveň predstavuje čosi celkom nové, neopakovateľné, ktoré je príznačné len pre Jozefa Leikerta.“
Prezentácie knihy, ktorej súčasťou bolo hudobno-slovné pásmo inšpirované básňami, sa zúčastnilo vyše dvesto ľudí. Podujatie prispelo k zbližovaniu literatúry dvoch príbuzných slovanských národov, ktorým patrí významné miesto v kultúrnej Európe.
