Keď sa roku 1984 v Zlatom chráme v indickom Pandžábe zhromaždili miestni príslušníci militantného hnutia, premiérka Indira Gándhíová proti nim nechala zasiahnuť vojakov. Onedlho sa ona sama stala obeťou vraždy, špirála násilia sa rozkrútila a viedla k smrti desiatok tisíc Sikhov v Dillí aj inde.
Čo sa stalo? Dalo sa tomu nejako zabrániť? Prečo Pandžáb, tento najbohatší štát Indie, štát s najvyššími príjmami na obyvateľa, štát s modelom poľnohospodárstva presadzovaným tzv. zelenou revolúciou, nenaplnil očakávaný prísľub mieru? Prečo sa krajina prosperity založenej na zelenej revolúcii zmenila na krajinu zmietanú občianskou vojnou s tisíckami obetí? Prečo sa reakcie obyvateľov týkajúce sa zvoleného rozvojového modelu, cien poľnohospodárskych surovín, vodohospodárstva a kontroly riek, vysvetľovali ako náboženský konflikt, ktorým v skutočnosti neboli?
Farmárov nik nepočúval
V tom čase som napísala knihu Násilie zelenej revolúcie, pretože som pochopila, že z kultúry násilia vzíde zase len násilie. Pochopila som, že hospodárske systémy, ktoré sú založené na bezmocnosti ľudí, budujú ich závislosť, prehlbujú ich zadĺženosť a vylučujú ich z akéhokoľvek rozhodovania, sú úrodnou pôdou, kde sa darí terorizmu a extrémizmu. Zistila som takisto, že násilie, ktorého sa dopúšťame voči prírode, sa odráža v násilí, ktorého sa dopúšťame voči spoločnosti. Tie násilné prejavy rozhnevaných mladých mužov vyplývajú z matrice násilia, v ktorej sa odohráva náš každodenný život. Spomínané reakcie sú niekedy orientované aj dovnútra. V Indii, podľa nášho prieskumu, spáchalo za posledné tri roky vyše 20 000 roľníkov samovraždu. Dôvodom týchto samovrážd je to, že pod vplyvom postupujúcej globalizácie sa zvyšujú ich výrobné náklady a zároveň sa znižujú ceny poľnohospodárskych produktov.
Toto je celosvetový fenomén, s ktorým sme sa stretli napríklad aj na americkom Stredozápade – v tzv. zelenom páse USA. V osemdesiatych rokoch tam došlo k celej vlne samovrážd, ktoré páchali zúfalí zadĺžení farmári vyháňaní z vlastných pozemkov. Ich počet sa znížil tak dramaticky, že už nehrajú prakticky žiadnu rolu ani pri sčítaní obyvateľstva. Farmári sa pokúsili lobovať vo vláde, ale, na rozdiel od ropných spoločností, ktoré si pozornosť Washingtonu dokázali získať, si ich nikto nevypočul. Dokázalo sa (existuje o tom aj kniha Žatva zloby), že bombový útok v Oklahome bol tesne spojený s kritickou situáciou farmárov a s totálnym nedostatkom záujmu vlády o túto krízu. V tomto konkrétnom prípade sa nahromadená zloba neobrátila dovnútra, ale von.
Nenásytná kolonizácia prírody
Toto všetko sú prejavy zloby, ktorá je pevne spätá s budovaním čoraz centralizovanejších systémov, s budovaním systémov, ktoré sú také lačné po surovinách, že chcú skolonizovať každú rieku, každučký kúsok lesa a každé nerastné ložisko. Ich nenásytnosť je prejavom neefektívneho hospodárstva. Dá sa vari hovoriť o nejakej hospodárnosti, keď spotrebujeme 300 jednotiek surovín na výrobu rovnakého množstva jedla, aké by sa dalo vyprodukovať len s piatimi jednotkami surovín? Na druhej strane, túto nehospodárnosť neustále ktosi ospravedlňuje a hovorí pritom o konkurencii a efektivite, hoci ide skôr o globálnu neefektivitu.
Myslím si, že toto je spojené i s faktom, že naše mýtické hľadanie efektivity je založené výlučne na monokultúrach. Čím viac sa usilujeme vytvárať monokultúry v prírode, tým skôr sme schopní tolerovať už len jednu kultúru v spoločnosti. A keď sa potom také neudržateľné a nedemokratické systémy vystavujú pochybnostiam, keď sa proti nim vzmáha odpor a odporcom systému uzavrú cestu demokratickej zmeny (ako to bolo v Janove pri summite GB, kde zastrelili Carla Gellaniho, alebo v 70. a 80. rokoch, keď nikto nechcel počúvať pandžábskych roľníkov a farmárov z amerického Stredozápadu, alebo kedykoľvek inokedy, keď niektorej skupine nikto nechcel načúvať a hlasy demokraticky volajúce po zmene umlčiavali), stávajú sa teroristické činy pre niektorých ľudí spôsobom ako si vynútiť pozornosť, ktorú im odopreli.
Ani burka, ani Barbie
Niekedy mi prichádza na um, že ekonomická globalizácia založená na nespravodlivom a neudržateľnom modele vlastne vedie k akejsi talibanizácii celého sveta. Myslím tým nárast fundamentalizmu a vlnu nového násilia voči ženám, fenomény, ktoré hľadajú oporu vo viere, hoci s ňou nemajú nič spoločného. Zavedenie burky ako povinného odevu pre ženy (Bengálky nosili predtým sárí a dnes ich oblievajú kyselinou, keď si odmietnu obliecť burku) je svojím spôsobom reakciou na to, že nám vnútili ďalšiu takú falošnú normu, a síce normu bábiky Barbie. My však nechceme ani burku, ani Barbie. Chceme si uchovať všetko, čím sa navzájom líšime.
K základným ľudským právam patrí aj právo na jedlo, vodu a čistý vzduch. V poslednej dekáde ekonomickej globalizácie sa toto právo systematicky porušuje. V Indii dnes 40 miliónov ľudí hladuje a tisícky už zomreli od hladu, zatiaľ čo v našich silách bez úžitku hnije 60 miliónov ton obilia len preto, aby sa vyhovelo nejakej ekonomickej logike, aby sa ušetrilo 280 miliónov rupií na potravinových dávkach. Namiesto toho teraz platíme 1,6 miliardy rupií za skladovanie hnijúceho obilia a nechávame našich ľudí hladovať. Ceny potravín sú štyrikrát vyššie ako predtým, ale ceny poľnohospodárskej produkcie klesli na obyčajnú jednu tretinu pôvodnej výšky.
Bezpečnosť všetkých živočíšnych druhov
V poslednom čase sú noviny plné článkov o bioterorizme a vojenskom nasadení baktérií. Vieme, že bin Ládin bakteriologickú vojnu nevymyslel. Je načase, aby sme začali venovať pozornosť ďalekosiahlym rizikám výroby látok pre biologickú vojnu. Tú vlastne vedieme už dnes, keď denne používame neodskúšaný a rizikový geneticky modifikovaný materiál v poľnohospodárstve i potravinárstve. Treba si uvedomiť, že bombu, ktorá vyhodila do vzduchu vládnu budovu v Oklahome, vyrobili z poľnohospodárskych hnojív. Roľníci, čo páchajú samovraždy v Indii, sa otravujú pesticídmi, pre ktoré sa zadĺžili. Tieto chemikálie pôvodne vynašli na vojnové účely, potom sa dostali do poľnohospodárstva a teraz sa zase vracajú k vojnovému využitiu.
Už desať rokov sa blokujú medzinárodné dohody súvisiace s Kjótskym protokolom o biologickej bezpečnosti a blokovala sa i dohoda proti biologickým zbraniam. Je načase, aby medzinárodná verejnosť začala venovať pozornosť zaručeniu bezpečnosti života. Nielen ľudského, ale života ako takého. Vždy, keď si spomeniem na geneticky modifikované rastliny vybavené toxínmi, ktoré zabíjajú motýle a včely, prichádza mi na um, že aj toto je predsa terorizmus, len namierený proti inému živočíšnemu druhu.
Terorom teror nezastavia
Nadišiel čas, aby sme začali hľadať inú cestu, ako je fundamentalizmus voľného trhu, ktorý živí začarovaný kruh náboženského fundamentalizmu, etnických čistiek a etnickej neznášanlivosti. Som presvedčená, že to sú výlučne mužské fenomény. Neozývajú sa predsa ženské hlasy, ktoré by niekoho v týchto pretekoch násilia povzbudzovali. Láme mi srdce, keď si pomyslím na to, že môj región tlačí do hroznej priepasti vojny práve samotná koalícia proti teroru. Žiadna koalícia proti teroru, ktorá sama rozsieva teror, však teror nezastaví.
Našu budúcnosť musíme vystavať na základoch mieru, demokracie a na obrane ľudských práv. Treba však prestať uctievať našich falošných bohov, a predovšetkým boha Dolár, ktorému prinášame obete na oltár globalizácie voľného trhu. Všetky druhy živočíchov a rastlín, aj všetci ľudia majú právo na život a každý z nás má povinnosť tento život chrániť. Neverím, že môžu existovať ľudské práva bez toho, aby existovali ľudské povinnosti, a bez toho, že si uvedomíme existenciu ľudských chýb, ľudského zla, proti ktorému sa treba rozhodne postaviť.
