V poslednom období sme sa stali svedkami veľmi dynamického vývoja geopolitických vzťahov. Keď v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Sovietsky zväz rozpustil svoj mocenský blok, politickí analytici predpokladali, že Spojené štáty americké sa na dlhú dobu stanú svetovým hegemónom. Neprešlo ani dvadsať rokov a podoba svetového poriadku, ktorú americká hegemónia vytvorila, sa rozkladá a uvoľňuje miesto novej.
I keď budú USA ešte pomerne dlhú dobu najbohatšou a vojensky najsilnejšou krajinou na svete, budú sa musieť stále viac prispôsobovať požiadavkám ostatných silnejúcich protagonistov svetového boja o moc. Odporcovia politiky Washingtonu sa v posledných rokoch začali spájať a vytvorili množstvo inštitúcií, či už ekonomických, politických alebo vojenských, ktoré začali presadzovať vlastnú autonómnu politiku.
Koniec Washingtonského konsenzu Jedným z prostriedkov udržiavania hegemónie USA bola politika nadnárodných inštitúcií ako Medzinárodný menový fond alebo Svetová banka. Termín Washingtonský konsenzus vytvoril ekonóm John Williamson, keď sa snažil opísať zvláštny súbor ekonomických opatrení, ktoré inštitúcie so sídlom vo Washingtone predpisovali ako liečbu krajinám v ekonomických ťažkostiach. Neskôr sa tento termín začal používať ako synonymum neoliberálnej alebo trhovo fundamentalistickej ekonomickej politiky. Táto politika žiadala od ktoréhokoľvek štátu na svete v akejkoľvek ekonomickej situácii to isté – finančnú disciplínu, znižovanie daní, privatizáciu a liberalizáciu. Po niekoľkých rokoch preferovania tejto stratégie sa ukázalo, že v mnohých prípadoch k ekonomickej stabilizácii nevedie. Práve naopak – v Latinskej Amerike sa výrazne zvýšili sociálne rozdiely a krajiny sa výrazne zadĺžili. Brazíliu počas niekoľkých rokov postihla finančná kríza až trikrát, Argentína po dôslednej aplikácii neoliberálnych receptov v roku 2002 skrachovala. Štáty subsaharskej Afriky sa, až na niekoľko výnimiek, rovnako zadĺžili a stali sa závislými na medzinárodnej pomoci. Ich poľnohospodártvo bolo takmer zlikvidované a ešte pred pár desaťročiami potravinovo sebestačné krajiny dnes musia potraviny importovať. Krízy otriasli juhovýchodnou Áziou, Ruskom a Tureckom.
Najväčší hospodársky rozvoj zažívali krajiny, ktoré sa vydali vlastnou cestou. Vlastne veľmi podobnou ako krajiny Západu. Čína a India svoju ekonomickú politiku čiastočne prispôsobili požiadavkám voľného trhu, no odmietli väčšinu tradičných opatrení, ktoré zvykli žiadať inštitúcie Washingtonského konsenzu. Zachovali si vysokú úroveň ochrany domácich výrobcov, odmietli rozsiahlu privatizáciu a zachovali si autonómnu daňovú a finančnú politiku. Zabránili dosiahnutiu dohody o voľnom obchode v Dohe, keď odmietli obetovať svojich už i tak chudobných farmárov. Krajiny, ktoré neoliberálnu politiku bez výhrad prijali, sa dostávali do ekonomickej a politickej závislosti na USA či Západe. Často slúžili pre bohaté krajiny len ako zdroj surovín alebo lacnej pracovnej sily. Odpor proti politike Washingtonského konsenzu postupne silnel a začali vznikať rôzne regionálne alebo globálne zoskupenia, ktoré mali štátom pomôcť prekonať závislosť na Medzinárodnom menovom fonde a Svetovej banke a oslobodiť ich spod vplyvu dočasne jediného svetového hegemóna.
Emancipácia Strednej a Južnej Ameriky
V Strednej a Južnej Amerike a v Karibiku Spojené štáty dokázali presadiť svoju hegemóniu už v roku 1823, keď prezident James Monroe vyhlásil zásadu „Amerika Američanom“ a ukončil tak zasahovanie Európy do vývoja na subkontinente. Odvtedy prebiehal vývoj na celej západnej pologuli výhradne v réžii USA. Prostriedky udržiavania nadvlády sú dobre známe. Od násilných, ako tajnými službami riadený terorizmus, organizovanie štátnych prevratov a invázií a tzv. „vojny proti drogám“, až po ekonomické, ktoré vyvrcholili politikou Washingtonského konsenzu. V priebehu dvadsiateho storočia vznikli v Južnej Amerike zárodky integrácie kontinentu – združenia Mercosur a Andská komunita. Dôležitým impulzom pre ďalšie posilňovanie integrácie sa stalo zvolenie Huga Cháveza za prezidenta Venezuely. Chávez sa už od svojho zvolenia staval proti vplyvu USA v Južnej Amerike a začal využívať príjmy z ropného priemyslu na posilňovanie nezávislosti subkontinentu. V roku 2004 na summite krajín Južnej Ameriky v Cuzcu vznikla deklarácia, ktorá ohlásila zámer vytvoriť zoskupenie podľa vzoru Európskej únie. Vzniklo fakticky v nasledujúcom roku v hlavnom meste Brazílie. O čosi neskôr, dvadsiateho tretieho mája 2008, prijalo ústavnú zmluvu a názov UNASUR (Únia juhoamerických národov).
V roku 2007 vytvorili prezidenti členských krajín Banku Juhu, ktorá má prispieť k integrácii a financovať rozvojové programy. Zároveň je jedným z prostriedkov, ktoré majú pomôcť juhoamerickým krajinám zbaviť sa závislosti na Medzinárodnom menovom fonde a jeho požiadavkách. Ďalšou inštitúciou, ktorá má napomôcť hospodárskej a politickej nezávislosti krajín Strednej a Južnej Ameriky, je obchodná organizácia ALBA (Bolívarská alternatíva pre Ameriky). Vznikla ako alternatíva k projektu voľného obchodu FTAA, ktorý navrhli Spojené štáty. I keď hovoriť o voľnom obchode v prípade projektov, ktoré USA navrhovali, nie je celkom presné. Presnejšie by bolo hovoriť o dohodách o ochrane práv investorov. Dohody totiž vyhovovali predovšetkým nadnárodným korporáciám, bankám a najmocnejším štátom, nie však väčšine obyvateľstva. Často boli prijímané bez verejnej diskusie či dokonca v utajení. ALBA preto nepredstavuje alternatívu, ale skôr úplne iný, participatívny a solidárny model hospodárskej integrácie a spolupráce. Na jej poslednom stretnutí v novembri 2008 Venezuela navrhla vytvorenie spoločnej meny, ktorá by mala byť pomenovaná podľa bojovníka za slobodu Južnej Ameriky – Sucre. Cieľom je prelomiť hegemóniu amerického dolára v regióne a s ňou aj hegemóniu finančných inštitúcií, ktoré sú pod kontrolou Spojených štátov a ktoré krajiny Strednej a Južnej Ameriky považujú za príčinu prebiehajúcej globálnej ekonomickej krízy. Jednotná mena má poskytnúť zúčastneným štátom väčšiu ekonomickú stabilitu a priestor pre autonómnu finančnú politiku.
USA svoju prevahu nezabezpečujú len ekonomicky, ale aj vojensky. Krajiny UNASUR sa preto rozhodli integrovať svoju obrannú politiku. Situáciu v regióne komplikuje postavenie vlády Kolumbie, ktorá je momentálne jediným spojencom Spojených štátov a presadzuje ich záujmy. V roku 2008 vytvorila diplomatický konflikt, keď s podporou USA zaútočila na ciele v Ekvádore a porušila tak jeho suverenitu. Na stranu Ekvádoru sa postavila Venezuela a hrozilo, že situácia prerastie do vojenského konfliktu. Pre túto roztržku sa najprv Kolumbia odmietla na budovaní spoločnej obrannej politiky zúčastniť. Po niekoľkých mesiacoch sa situáciu podarilo urovnať a krajina sa k plánovanej obrannej únii pripojila. Nesmierne dôležitá je aj podpora, ktorú spojenci z UNASUR prejavili Evovi Moralesovi pri najnovšom pokuse Spojených štátov o odstránenie legitímneho predstaviteľa suverénneho štátu pomocou radikalizácie opozície tajnými službami.
Vzostup ázijských krajín a Ruska
V pätnástom storočí mala India najväčší podiel na tvorbe svetového HDP. Ešte v tom istom storočí ju na tejto pozícii vystriedala Čína. Európa a USA sa stali najväčšími ekonomikami v dôsledku industrializácie až v polovici devätnásteho storočia. Čína a India ekonomicky upadali a v období medzi dvoma svetovými vojnami sa na tvorbe svetového HDP podieľali len piatimi percentami. Toto relatívne krátke obdobie dominancie Západu sa pravdepodobne chýli ku koncu a v priebehu niekoľkých desaťročí sa najväčšou svetovou ekonomikou opäť stane Čína.
Donedávna analytici tvrdili, že Čína nemôže dobehnúť Spojené štáty, pretože je závislá na exporte. Zrejme však podcenili potenciál Čínskeho domáceho trhu a možnosti jeho expanzie. Dnes je napríklad najľudnatejšia krajina sveta najväčším trhom pre mobilné telefóny a má najväčší počet užívateľov internetu. Stala sa z nej krajina s najvyššími devízovými rezervami na svete. Pred niekoľkými rokmi investovali čínske štátne a súkromné spoločnosti predovšetkým do energetických firiem v rozvojových krajinách, v posledných rokoch však stále častejšie investujú aj v ekonomicky vyspelých krajinách. Čínsku investičnú horúčku ešte posilnila ekonomická kríza a v minulom roku dokonca vláda vytvorila Čínsku investičnú spoločnosť. Najviac investícií smeruje do bánk, ktoré sú dobrým odrazovým mostíkom pri prípadnej expanzii do ďalších oblastí ekonomiky. Donedávna uzavretá krajina sa podľa západného vzoru pustila do koloniálnej politiky, keď uzavrela so Sudánom dohody o dodávkach ropy. Sudán dodáva do Číny desať percent všetkej importovanej ropy a z Číny sa stal najväčší dodávateľ zbraní pre sudánsku vládu.
Aj keď v súčasnosti smeruje najviac čínskych investícií do USA a Európy, predpokladá sa, že v priebehu niekoľkých rokov sa ich ťažisko presunie do rýchlo sa rozvíjajúcich krajín skupiny BRIC (Brazília, Rusko, India a Čína). Termín BRIC vytvorili analytici banky Goldman Sachs, keď sa snažili predpovedať vývoj globálnej ekonomiky v najbližších desaťročiach. Podľa ich predpovedí by mali ekonomiky krajín BRIC do roku 2050 predbehnúť ekonomiky krajín združených v G7. Spolupráca týchto štyroch krajín nie je zatiaľ nijak formalizovaná, no ich lídri sa pravidelne stretávajú (v tomto roku sa stretli na summite v Jekaterinburgu) a plánujú posilňovať vzájomné väzby. Z Číny a Indie sa stanú hlavní svetoví dodávatelia tovaru a služieb a Rusko spolu s Brazíliou budú hlavnými dodávateľmi surovín. Ich spolupráca preto vyzerá veľmi logicky. Táto spolupráca výrazne znižuje možnosti USA pri diktovaní svojich podmienok svetovej ekonomike.
Ďalším z procesov, ktoré znemožnujú pretrvávanie unipolárneho sveta, je „návrat“ Ruska do svetovej politiky. Po rokoch úpadku a ekonomického rozvratu prebehla konsolidácia a Rusko začalo svoje záujmy obhajovať o niečo agresívnejšie. Odvážilo sa dokonca zastaviť prenikanie Spojených štátov na Kaukaz. Jedným z výsledkov bolo, že NATO muselo prehodnotiť svoju pozíciu na globálnej mocenskej šachovnici a rozhodlo sa odložiť rozšírenie o Gruzínsko a Ukrajinu na neurčito. Ekonomická kríza vzostup Ruska pre pokles cien ropy zrejme spomalí, nemal by sa však už opakovať krach z konca deväťdesiatych rokov. Z dlhodobého hľadiska sa Rusko o osud svojej ekonomiky báť nemusí. V roku 2001 vznikla Šanghajská organizácia spolupráce (ŠOS). Spojili sa v nej Rusko, Čína, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan a medzičasom sa k nej ako pozorovatelia pridružili ďalšie ázijské štáty. Vznik tejto organizácie bol predovšetkým odpoveďou na rozširovanie západného vplyvu (a s ním spojených vojenských základní) v oblasti Strednej Ázie. Organizácia má zabezpečiť stabilitu a bezpečnosť v regióne a podporovať ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Tak unipolarizmus narazil na ďalšieho vážneho protivníka.
Aký bude ďalší svetový poriadok?
Ekonomické a politické podmienky pre globálnu nadvládu USA sa stále zhoršujú. Priestor, ktorý sa otvoril po páde Sovietskeho zväzu, sa pomaly uzatvára. Zdá sa, že na nejaký čas smerujeme k multipolárnemu svetu. Strategické iniciatívy prestali byť doménou Západu, ako tomu bolo ešte v polovici deväťdesiatych rokov. K aktivite sa prebrali rozvíjajúce sa štáty a vytvorili životaschopnú protiváhu ekonomických a vojenských inštitúcií jediného svetového hegemóna. Okrem štátov a korporácií sa na svetovej politickej scéne výrazne prejavili aj iní aktéri. Pozoruhodný je predovšetkým nárast vplyvu mimovládnych organizácií a Svetového sociálneho fóra. Posledným neprebudeným regiónom zostáva aj naďalej Afrika. Perspektívu aspoň nejakého rozvoja má v subsaharskej Afrike asi len Nigéria a Juhoafrická Republika. Ostatným krajinám hrozí ďalšia vlna kolonizácie. V Európe sa predstava autonómnej politiky stretáva s tvrdou opozíciou a býva interpretovaná ako slabosť (neochota intervenovať/okupovať) alebo antiamerikanizmus (neochota sľúbiť USA lásku až za hrob demokracie).
Nový svetový poriadok, ktorý nahradí dvadsaťročnú vládu jednej krajiny takmer nad celým svetom, automaticky neznamená, že sa z neho stane lepšie miesto pre život. Multipolarita s viacerými „tvrdohlavými“ mocenskými centrami s približne rovnakou vojenskou silou a imperiálnymi ambíciami by mohla ľahko skončiť globálnou katastrofou. Isté však je, že svet bez hraníc a politických pólov bude aj v najbližšej podobe svetového poriadku utópiou.
