Prehrali, a nevedia prečo. A tak hľadajú, kto za to môže

Náš mediálny rybník plieska ako more. Bystrá moderátorka, najnovšia absolútna víťazka televíznej ankety Adela Banášová  ležala doma s chrípkou a odpovedala na otázky redaktorky časopisu Ženy v meste. A tá – okrem normálnych ženských klebiet – sa dotkla aj výbušnej zmesi: fotky Adely na zadnej strane časopisu – nazvime ho Zjem a Viem. Vtedy konštatovala, že ak sa dala odfotiť na obálku časopisu bodka Niečo, prečo by to neurobila aj pre Zjem a Viem – veď nečíta ani jeden, ani druhý. Už vtedy dostala od bratislavskej kaviarne poza uši. Na otázku, či táto výchovná facka stačila, alebo by znova provokovala, odpovedala:

„Určite áno. Je to časopis, ktorý sa nebojí v dnešnej diktatúre, ktorá síce nezatvára ľudí, ale vytvára takú demagógiu medzi nami, že nemáme ani slobodu povedať – hej, celkom zaujímavý časopis, prečo si to pre zmenu neprečítať? Ja ich ani cielene nečítam, ale po vlne odporu niekoľkých bratislavských intelektuálov som si uvedomila, v akej neslobode žijeme. Mám známych, ktorí tento magazín ani len nevezmú do rúk! Nikdy to nečítali a takto sa vyjadrujú. To je už aký brainwash? Iný pohľad na vec takto desí? Čo sme v socíku?“ (zdroj Topky)

Bratislavský bloger Michal Hvorecký zareagoval, prekádroval nielen Adelu, ale najmä jej otca (Adela má 34 rokov!). Podľa aktuálnej ankety Topiek, v ktorej 22 698 čitateľov reagovalo na otázku „Súhlasíte s Adelou“  – 9 percent odpovedalo nie, a 91 percent áno. Sama Adela reagovala takto:    

„Nie som fanúšikom žiadneho média, lebo každé pracuje so svojou „pravdou”. Ale nepáči sa mi, keď sa nejaký iný názor totálne démonizuje. Každé médium píše aj zaujímavé články a aj nezmysly, len niektoré nezmysly sú v dnešnej dobe tolerované a niektoré nie. Veď by sme sa hádam mohli trochu viac tolerovať, aj keď máme odlišné názory. Potom sa čudujeme, že sú konflikty, keď ich máme v sebe toľko.“

Celé by to bolo smiešne, keby to nebolo vážne.

Časopis, pracujúci s konšpiráciami, našiel nebývalý záujem na trhu, v ktorom sa jednotlivé tlačoviny (a televízie i rádiá) odlišujú iba mierou poznania gramatiky. O štylistike ani neuvažujme, to už je prehnané očakávanie. Časopis, ktorý našiel, kto za to môže.

Pozrime sa, prečo asi.

V roku 1990, kedy v prvých slobodných voľbách prišlo hlasovať 95,39 percenta občanov, sú každé ďalšie voľby prehliadkou sklamaných nádejí. Sem-tam sa zjaví nejaký čudný ľudko ako Matovič či Hlina, ktorý jednoduchých zaujme jednoduchými riešeniami: detektor lži či vysypaná kopa hnoja a tak podobne. Ale elektorát to neudrží. Ľudia stratili dôveru nielen v politické strany, ale aj vo všetky médiá. Všetci klamú, to je všeobecná mienka. A niekto to vzadu riadi…  

Nie je to len náš problém. Dám skúsenosť Davida Osta (americký profesor a odborník na odborové hnutie). Mal pri návšteve Poľska pozoruhodný zážitok. Naďabil v suteréne obytného domu na maličké kníhkupectvo, v ktorom cez okienko videl polosamizdatové brožúrky. Vošiel, a zarazil sa. Bol to totiž obchod antisemitský. Zdvihla sa v ňom vlna odporu a hnus, odišiel. No o pár minút sa vrátil, musel zistiť, ako môže v Poľsku, v ktorom po Hitlerovi v podstate žiadni Židia nezostali, pretrvávať antisemitizmus. Tak znova vošiel opäť do kníhkupectva a predstavil sa. „Ja som Žid. Povedzte, čo vám konkrétne Židia urobili, prečo ich tak nenávidíte?“ A rozpútala sa debata. Predavač sa, naopak, opýtal profesora Osta, prečo Židia tak nenávidia Poliakov, prečo tak nivočia Poľsko. A teraz odcitujem: „Čo na mňa najviac v rozhorčenej reči predavača zapôsobilo, nebol jeho hnev, ale jeho panika, jeho strach. Hovoril o Židoch najodpornejšie veci, ale jeho hnev prúdil z vedomia, že prehral, a nevedel, prečo. V jeho slovách, i v slovách jeho priateľov, ktorí sa pridali, sa znova a znova objavoval motív, že ich niekto oklamal. Hovorili o tom, ako sa im i celému Poľsku stále deje niečo zlé, a nikto sa nikdy nehlási k zodpovednosti za to. Hovorili o chaose a korupcii všade naokolo, o tom, ako ľudia prichádzajú o prácu – a nikto nevie prečo. Pre ľudí, ako sú títo, sa všetko deje tajne, v zákulisí, sprisahanecky. Keď začali vymenovávať známych ľudí a hovoriť, že sú to všetko Židia, bolo jasné, že slovo „Žid“ v skutočnosti neznamenalo človeka mojžišovskej viery či semitského pôvodu. Znamenalo niekoho, kto riadi veci zo zákulisia. Sprisahanecky. Ľudia, ktorí mali tento pocit, neboli skinhedi či násilníci. Boli stratení. Boli to robotníci vyhodení z niekdajších socialistických tovární, ktorí nevedeli, ako sa obracať v novom Poľsku. Vedeli, že sa okolo nich niečo deje, ale nevedeli čo…“

Áno, toto je k podstate úspechu časopisu Zjem a Viem. S ktorým si podľa mňa intelektuáli nevedia poradiť, tak sa iba zhnusia a vec je vybavená. Nie je. Je to žieravina (pomenovala bystrá blogerka na FB). Adela sa toho vlastne ani nedotkla, len nechcela, aby sa veci upratali pod koberec, lebo oni tým nezmiznú. A pozrite, aký hurikán.

Istý známy bloger navrhol vziať ľuďom, ktorí čítajú Zjem a Vjem občiansky preukaz a volebné právo. Netuší, že ho nepotrebujú. Voliť dávno nechodia. Načo? Poznajú iba jednu stranu jetovšetkojedna banda. Plus všetky mainstreamové médiá k tomu. A tak hľadajú útechu. Temnú.

Zjem a Viem nie je riešenie. Ale ak by ho  aj zakázali, problém nezmizne. Na ten poukázala Adela.

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter