Zatiaľ verejnosť nemala šancu získať úplnejšie informácie o neverejnom zasadaní vlády 29. novembra. Zdá sa však, že jedným z jeho bodov bola obhajoba výrokov ministra vnútra Ladislava Pittnera o možnej iniciácii zákazu HZDS-ĽS. V tejto súvislosti je nepochybné jedno: tí, čo budú rozhodovať o tejto záležitosti, by nemali brať do úvahy, že ide o najsilnejší slovenský politický subjekt, ktorý má zázemie v takmer milióne voličov. Akosi sa pozabudlo na „šalamúnske“ rozhodnutie Ústavného súdu pred referendom, kde namiesto meritórneho rozhodnutia, či sa podľa platnej ústavy dá alebo nedá vypísať referendum o predčasných parlamentných voľbách, sa našla formálna chyba v podaní poslancov. Lenže úvaha takéhoto typu je tiež vlastne predčasná. Zatiaľ sú tu iba podozrenia, že sa poprední funkcionári hnutia dopustili istých trestných činov. Aj keby tu však bol rozsudok súdu, že sám predseda HZDS-ĽS a bývalý premiér inicioval únos prezidentovho syna, zmarenie referenda, či uloženie výbušniny na politickom mítingu, boli by to argumenty na odsúdenie jeho osoby, a nie celého hnutia. V prípade politickej strany treba nielen dokázať, že porušovala pravidlá demokracie (je ťažké, ba nemožné nájsť v celom demokratickom svete stranu, ktorá by nikdy nebola porušila tieto pravidlá), ale že napr. chcela odstrániť demokratický poriadok a nahradiť ho svojou diktatúrou, alebo že by systematicky hlásala rasovú nenávisť a pod. Je však otázne – a to by práve mal rozhodnúť súd – či by k zákazu nejakej strany mohlo stačiť hrubé porušovanie politickej kultúry. Rimania mali zásadu fiat justitia – pereat mundus, čiže právne zásady sa musia dodržiavať, aj keby mohol zahynúť svet. Budú sa podľa nej riadiť i slovenskí sudcovia, ak by mali rozhodovať o zákaze najsilnejšej politickej strany? –
