Vstup Strany slobodných do rakúskej koaličnej vlády prijali prejavmi zdesenia v celom spektre „legitímneho“ demokratického bloku v západnom svete. Od sociálnodemokratickej tretej cesty po kresťanských konzervatívcov, od Chiraca po Clintona, nehovoriac o izraelskej vláde – všetci zdôrazňovali veľké sklamanie a vyhlásili diplomatickú karanténu Rakúska, kým táto pliaga nezmizne. Komentátori privítali túto demonštratívnu reakciu ako dôkaz toho, že protifašistický postoj povojnovej európskej demokracie je pevný. Sú však veci naozaj až také jednoznačné?
Štrukturálna úloha populistickej pravice v legitimizácii súčasnej liberálno-demokratickej hegemónie je evidentná. To, čo táto pravica – Buchanan, Le Pen, Haider – poskytuje, je negatívny spoločný menovateľ celého vžitého politického spektra. Oni sú tí vylúčení, ktorí svojou neprijateľnosťou pre vládne funkcie potvrdzujú dôkaz o benevolentnosti oficiálneho systému. Ich existencia prenáša ohnisko politického boja, ktorého skutočným cieľom je udusenie akejkoľvek radikálnej alternatívy ľavice, na solidaritu celého „demokratického bloku“ proti pravicovej hrozbe. Nový stred manipuluje s pravicovou obavou, v úsilí disciplinovať toho pravého protivníka, radikálnu ľavicu. Práve v tom spočíva konečný princíp tretej cesty: sociálna demokracia zbavená svojho minimálneho útočného ostňa, bez akejkoľvek spomienky na antikapitalizmus a triedny boj.
Vyprázdnené pozície Výsledkom je to, čo sa dalo očakávať. Populistická pravica začína okupovať priestor, ktorý opustila ľavica, a tvári sa ako jediná „seriózna“ politická sila, ktorá ešte vždy používa antikapitalistickú rétoriku – no s nacionalisticko-rasisticko-religióznym pozlátkom („medzinárodné korporácie zrádzajú čestných pracujúcich ľudí nášho národa“). Na kongrese Národného frontu pred niekoľkými rokmi Jean-Marie Le Pen pritiahol na javisko Alžírčana, Afričana a Žida, objal ich a svojmu auditóriu povedal: „Nie sú o nič menej Francúzi ako som ním ja – a práve predstavitelia rozsiahleho nadnárodného kapitálu, ignorujúc svoju zodpovednosť voči Francúzsku, sú skutočným ohrozením našej identity!“
Pat Buchanan v New Yorku a černošská aktivistka Leonora Fulani môžu proklamovať spoločné nepriateľstvo voči neobmedzenému slobodnému trhu, a pritom obaja predstierajú, že hovoria v mene proletariátu a legendárnych zašlých čias. Kým multikultúrna tolerancia sa stáva mottom nových privilegovaných symbolických tried, extrémna pravica sa snaží o oslovenie a mobilizáciu všetkého, čo zostalo z hlavného prúdu pracujúcej triedy v našich západných spoločnostiach.
Bezalternatívnosť voľby Konsenzuálna podoba politiky je v súčasnosti bipolárnym systémom, ktorý ponúka možnosť voľby, i keď žiadna neexistuje, keďže dnes sa póly zbiehajú do jediného ekonomického bodu – do napätej fiškálnej politiky, ktorú Clinton a Blair vyhlasujú za kľúčový princíp modernej ľavice udržiavajúcej ekonomický rast. Tento umožňuje zlepšiť sociálne istoty, vzdelanie i zdravie. V tomto jednofarebnom spektre sa politické rozdiely čoraz viac redukujú len na kultúrne prístupy: multikultúrna/sexuálna (a iná) „otvorenosť“ verzus tradičné/prirodzené (a iné) „rodinné hodnoty“.
Táto voľba – medzi sociálnym demokratom alebo kresťanským demokratom v Nemecku, demokratom alebo republikánom v USA – pripomína rozpaky človeka, ktorý chce v americkej kaviarni použiť umelé sladidlo, pričom všadeprítomnými alternatívami sú Nutra-Sweet Equal a High&Low, malé vrecúška červenej a modrej farby. Väčšina spotrebiteľov už zo zvyku uprednostňuje či už červené, alebo modré vrecúško. Tento smiešny zvyk len odráža nezmyselnosť samotnej voľby.
Relativita slobody výberu Neplatí to isté aj pre nočné televízne diskusie, kde sloboda výberu kanálov sa obmedzuje na voľbu medzi Jayom Lenom a Davidom Lettermanom? Alebo na voľbu medzi Coca-Colou a Pepsi-Colou? Je všeobecne známe, že tlačidlo na zatváranie dverí vo výťahoch je neúčinným prostriedkom, vďaka ktorému však ľudia majú pocit, že svojím spôsobom prispievajú k rýchlosti chodu výťahu. V skutočnosti sa dvere pri stisnutí tlačidla zatvárajú presne za ten istý čas, ako keď sa stisne jednoducho tlačidlo poschodia. Tento extrémny príklad falošnej participácie je vhodnou metaforou na občanov, ktorí si rozdelili úlohy v našom postmodernom politickom procese. Postmodernisti, samozrejme, potichu odpovedia, že antagonizmy budú radikálne iba dovtedy, kým sa bude spoločnosť anachronisticky vnímať ako totalita. Nebol to náhodou Adorno, ktorý priznal, že rozpor je rozdielom z pohľadu identity? Tým pádom dnes, keď spoločnosť stráca akúkoľvek identitu, žiaden antagonizmus už nemôže preraziť cez spoločenský systém.
Rôznorodosť ústiaca do jednoty Postmoderní politici tak logicky prijímajú tvrdenie, že „pracujúca trieda sa vytráca“, a teda vzrastá neopodstatnenosť triednych antagonizmov. Dnes sme svedkami rozmachu množstva nových politických subjektov (triednych, etnických, gayských, ekologických, feministických, náboženských), zoskupení, medzi ktorými prebieha otvorený náhodný zápas o nadvládu. Takí rozdielni myslitelia ako Alain Badiou a Fredric Jameson poukázali na to, že dnešná multikultúrna oslava rôznorodosti životných štýlov a rozmach rozdielov spočíva na Jednom, čiže na radikálnom zmazaní rozdielov a odstránení antagonistickej priepasti.
To isté sa vzťahuje na štandardnú postmodernú kritiku sexuálnych rozdielov ako dekonštrukciu „binárnej opozície“: neexistujú dve pohlavia, ale množstvo pohlaví a sexuálnych identít. Výsledkom týchto viacnásobných pohlaví je unisex, zmazanie rozdielov v nudne sa opakujúcej, zvrátenej rovnakosti, ktorá obsahuje túto mnohorakosť. Vo všetkých týchto prípadoch v momente, keď zavedieme rastúce množstvo, čo v skutočnosti považujeme za pravý opak, teda zásadnú všade prenikajúcu rovnakosť vzniká neantagonistická spoločnosť, ktorá ponúka priestor pre všetky druhy kultúrnych spoločenstiev, životných štýlov, náboženstiev, sexuálnych orientácií. Odpoveďou materialistickej teórie je poukazovanie na fakt, že táto jedinečnosť už odpovedá na určité vylúčenia: na spoločnú oblasť, v ktorej pluralitné identitné zábavky od začiatku udržiava neviditeľná antagonistická trhlina.
Stopy práce v pamäti Samozrejme, čo len zmienka o výrazoch ako trieda alebo práca stačí na vyvolanie výčitiek „ekonomického esencializmu“ postmodernistami tretej cesty. Mojou prvou reakciou na toto obvinenie je: a prečo nie? Ak sa pozrieme na dnešný svet navôkol, čoskoro zistíme, aké užitočné je takéto zastaralé zmýšľanie. Krajiny bývalého socializmu ponúkajú osobitne bohaté príklady. Ako ináč možno vnímať napríklad spojenie medzi dvoma megaveľmocami, ako sú Spojené štáty a Čína? Súvisia spolu čoraz viac, podobne ako kapitál a práca.
Z USA sa stáva krajina manažérskeho plánovania, bankovníctva, služieb atď., kým „miznúca pracujúca trieda“ sa opäť objavuje v Číne, kde sa v ideálnych podmienkach na kapitalistické vykorisťovanie vyrába veľká časť amerického tovaru, od hračiek až po elektronický hardware: žiadne štrajky, nízka bezpečnosť v práci, napätý pracovný čas, mizerné platy. Bez toho, aby sme boli antagonistickí, vzťah medzi Čínou a USA je v súčasnosti tiež symbiotický. Iróniou dejín je, že Čína si onedlho zaslúži titul štátu pracujúcej triedy: stáva sa ním pre americký kapitál.
Ostalgia Neúspešné „reálno-socialistické“ podnikanie zanechalo medzitým v Európe ďalšie dedičstvo. Idea práce v podobe materiálnej priemyselnej výroby ako privilegované miesto komunity a solidarity bola osobitne silná vo východnom Nemecku. Účasť na kolektívnom úsilí vo výrobe v NDR mala znamenať len satisfakciu pre jednotlivcov, ale problémy súvisiace so súkromným životom (od rozvodu po choroby) mali nabrať ten správny smer diskusiou na pracovnom mieste. Tento pojem je jadrom možno posledného románu v NDR, Rozdeleného neba od Christy Wolfovej. Nemožno si ho pomýliť ani s predmodernou ideou práce ako ritualizovanej aktivity spoločenstva, ani s romantickou oslavou starších industriálnych foriem výroby, tým menej s akýmkoľvek protofašistickým kultom remeselnej práce. Výrobná skupina je kolektívom moderných jednotlivcov racionálne diskutujúcich o svojich problémoch, a nie archaickou organickou komunitou.
Zrejme v tom spočíva konečná príčina „nostalgie“, neustáleho sentimentálneho lipnutia na už skonanom „reálnom socializme“ bývalej NDR – pocit, že napriek všetkým neúspechom a hrôzam sa s jeho pádom stratilo čosi cenné, čo sa opäť zatlačilo do podsvetia. Tradícia, ktorá má korene v Langovom Metropolise, a v ktorej pracovný proces prebieha v tmavých jaskyniach pod zemou, teraz vrcholí medzi miliónmi anonymných pracujúcich potiacich sa vo fabrikách tretieho sveta. Vďaka neviditeľnosti týchto všetkých si Západ môže dovoliť tárať o „vymiznutí pracujúcej triedy“. Podstatnou pre túto tradíciu je porovnávanie práce s kriminalitou: myšlienka, že ťažká práca je zločineckou prácou, ktorú treba skryť pred pohľadom verejnosti.
Reálno-socialistický Bond A tak jediným miestom, kde možno vidieť výrobný proces v celej jeho šírke, je hollywoodsky thriller, v ktorom hrdina vniká do tajnej sféry majstra zločinca a vidí skryté zariadenie zúrivo sústredenej práce (destilácia alkoholu a balenie drog, konštrukcia rakety, ktorá zničí New York atď.). Keď arcinetvor, po dolapení Bonda a jemu podobných, vezme hrdinu na túru po svojom monštruóznom podniku, nejde tu práve o víziu obrovského, nelegálneho výrobného komplexu ako najtrefnejšieho amerického ekvivalentu hrdých reálno-socialistických obrazov sovietskej epochy? Bondovou úlohou, samozrejme, nie je uniknúť a vyhodiť do vzduchu celé toto zhromaždenie v efektnom ohňostroji, ktorý nás prinavráti do zdania každodenného života vo svete očistenom od pracujúcej triedy. To, čo sa v záverečnej orgii takéhoto násilia nenachádza, je určitý utopický moment v západnej histórii, keď sa účasť na kolektívnom procese materiálnej práce považovala za základ autentického pocitu komunity a solidarity. Snom nebolo zbaviť sa fyzickej práce, ale nájsť v nej naplnenie obrátením jej biblického významu ako kliatby Adamovho hriechu.
Robotník = imigrant Ak sa odpútame od materiálnej reality potiacich sa robotníkov a kolektívnej výroby typickej pre Východ, oficiálna predstava nemôže, prirodzene, zanechať stopy na pracujúcej triede Západu. V súčasných politických diskusiách sa samotný pojem robotník akoby vytratil a nahradil pojmom imigranti – Alžírčania vo Francúzsku, Turci v Nemecku, Mexičania v USA atď. V novom slovníku sa triedna problematika vykorisťovania pretransformovala na multikultúrny problém netolerancie voči ostatným, a investovanie liberálov do osobitných práv etnických menšín si vyžaduje veľa energie na potlačenie všeobecnej kategórie kolektívneho pracujúceho.
Vymiznutie pracujúcej triedy tak naznačuje jej fatálne znovuobjavenie sa pod rúškom agresívneho nativizmu. Liberáli a populisti sa stretávajú na spoločnom poli; všetko, o čom hovoria, je identita. Nie je práve Haider najlepším hegeliánskym príkladom špekulatívnej identity tolerantného multikulturalistu a postmoderného rasistu? Teraz, keď jeho strana vstúpila do vlády, všemožne sa usiluje zdôrazňovať prepojenie medzi New Labour a rakúskymi slobodnými demokratmi, vďaka čomu je stará opozícia medzi ľavicou a pravicou irelevantná. Tvrdí, že obe sily sa zbavili starej ideologickej záťaže a teraz kombinujú flexibilné trhové hospodárstvo, zamerané na zničenie centrálneho riadenia. Slobodné podnikateľské prostredie sa dopĺňa s politikou starostlivosti a solidarity zameranou na ochranu detí a pomoc starším a handicapovaným, bez vyvrátenia dogiem sociálneho štátu. Pokiaľ ide o imigráciu, Haider tvrdí, že jeho politika je liberálnejšia ako Blairova.
Haider ako kópia Blaira? V takýchto tvrdeniach je množstvo pravdy i klamu. Haider pri moci – skôr výrazne oportunistický ako naozaj „extrémistický“ – by sa bezpochyby správal konvenčne. Veď jeho taliansky náprotivok Fini, donedávna horlivý obdivovateľ Mussoliniho, je v súčasnosti najrešpektovanejším demokratickým štátnikom, ktorý sa spolu s celým talianskym establishmentom bránil voči „anachronickému“ osočovaniu od Schrödera. Haider je však ešte stále demagógom, ktorého príťažlivosť v Rakúsku spočíva v tom, že zostáva outsiderom.
Sebaporovnávanie s New Labour je scestné a iba zakrýva xenofóbne jadro jeho populizmu. Ernesto Laclau nás učil o rozdiele medzi prvkami ideologického pojmu a artikuláciou, ktorá im dáva zmysel. Fašizmus tak necharakterizovala iba séria znakov ako ekonomický korporativizmus, populizmus, xenofobický rasizmus, militarizmus, keďže tieto by mohli charakterizovať aj iné ideologické konfigurácie. „Fašistický“ charakter im dalo ich špecifické zameranie na celkový politický projekt (napr. verejná výstavba nehrala tú istú úlohu v nacistickom Nemecku ako v americkom New Deali). Takisto si Haiderovu manipuláciu s voľným trhom nemožno spliesť so sociálnoliberálnou politikou tretej cesty: i keď Haider a Blair navrhujú sériu identických opatrení, tieto patria do rozličných ideologických podnikov.
To však nie je všetko. Existuje pocit, že Haider je svojím spôsobom zvláštnou kópiou Blaira, keď jeho zvrhlý úškľabok sprevádza ako tieň veľký úsmev New Labour. Nový pravicový populizmus sa potrebuje situovať do úlohy obhajcu práv utláčaných v protiklade k multikultúrnej tolerancii globálneho kapitálu. „Pravda“ Haiderovho tvrdenia nespočíva v identite New Labour alebo Novej pravice, ale vo vygenerovaní jeho populizmu a v „zombifikácii“ európskej sociálnej demokracie. Účasť extrémnej pravice vo vláde nie je trestom za sektárstvo alebo za neúspech vyrovnať sa s postmodernými podmienkami. Je to cena, ktorú ľavica platí za zrieknutie sa akéhokoľvek radikálneho politického projektu a akceptovanie trhového kapitalizmu ako jedinej hry v meste.
Z New Left Review preložila Judita Takáčová
