Prečo to nefunguje

chaplin_600.jpg„Rozkradli! Všetko to rozkradli! Ľudia, toto nie je demokracia! Musia ísť do basy. Kradnú a kradnú!“

Nie, to nebol Lipšic ani Hlina, ba ani Matovič.  Iba jeden opilec, ktorý sa pred Vianocami motal na zastávke po odchode z ich mítingu. Oslovení „ľudia“ na zastávke autobusu sa od neho odťahovali. Chlapík bol nielen napitý, ale najmä zlostný. Aj ja som utŕžila štuchanec. No s obavou som sledovala jeho vrávoravý krok – čo ak spadne pod autobus? Nebude z neho obeť „vlády jednej strany“ a Roberta Fica osobne? Lebo si doslova osvojil tie pódiové reči vytrvalého dvojpercentného predstaviteľa „novej väčšiny“. No na rozdiel od zvolávateľa mítingov skončil vraj onen opitý muž v ten deň na policajnej stanici – posťažoval sa medzi výkrikmi.

Toto je len viditeľná špička ľadovca. Áno, ľudia sú nahnevaní a hľadajú vinníka. Vinník je napichnutý na kole, denne sa ním máva.

Ale čosi nefunguje.

Vo filme Salto mortale dcéra človeka, ktorý už nežije(!), pátra, prečo bol jej otec eštebákom. Oslovuje ľudí, ktorí ho poznali, ale tam žiadnu škvrnu na svojho otca nenachádza. Lenže on je predsa registrovaný a ten režim bol zločinný! Namáhavo čosi hľadá a akosi nenachádza. Tak si pomôže politickými väzňami z rokov päťdesiatych. Jeden z nich nachádza príčinu marazmu: „O zločinoch sa nehovorí!“

Naozaj?

O postoji k „zločineckému režimu“, o jeho odsúdení, o utrpení, o skrytom (ale silnom) protirežimnom nastavení sa hovorí povinne. Denne. Všade. Každý verejný prejav, každý verejný rozhovor, každý verejne publikovaný článok je opatrený týmto odsúdením.

Presne ako v reálnom socializme – len v opačnom garde. Vtedy bol každý verejný prejav opatrený citátom generálneho tajomníka, prípadne tézami z niektorého zjazdu komunistickej strany. Bez toho ani hnúť!

No a dnes? Ak sa verejná osoba nechce spoločensky znemožniť, tak trpí pred kamerami, pred mikrofónmi, a keď netrpí, tak aspoň obdivuje toho, čo trpel. Prípadne udáva. Čím viac má skrývať, tým dlhší tieň vrhá na iných. 

Zločiny minulosti sa denne lejú zo všetkých kanálov. Rozhovory, dokumenty, nové režimné seriály, propagandistické inscenácie a filmy, to všetko je človeku, ktorý zažil minulý režim veľmi povedomé. O zločinoch, aj „zločinoch“ sa hovorí stále. Dejiny píšu víťazi a tak dnes, po dvadsiatich piatich rokoch, sa často hľadajú nepriatelia. Lebo inak – akú cenu by malo víťazstvo bez hrdinstva víťazov? Problém, ktorý „víťazov“ studenej vojny poburuje je: že to nemá účinok.

Prečo to nemá účinok?!

Asi pre to isté, prečo nemala účinok verejná deklarácia lojality k vládnucej strane.

Ale problém má zakódovanú hlbšiu príčinu. Po páde minulého režimu sa zmiešalo čisté s nečistým. Kto sa rýchlo zorientoval a pridal k víťazom, mal všetko odpustené.

Ako príklad môže poslúžiť Marián Čalfa. Ten, ktorý dal revolucionárom zvíťaziť.

Ešte na prvom rokovaní s disidentmi sedel po boku Ladislava Adamca. Vo chvíli, keď pochopil, kde bude teraz hlavný prúd, vedel, ako sa v ňom udržať. Ponúkol svoje služby. Svoju skúsenosť a svoj rozum.

„S komunistickou stranou – nečitateľnou a nezrozumiteľnou – nepočítam, tá ma nezaujíma. Nech si Mohorita hovorí, čo chce, nech si Urbánek hovorí, čo chce, nech zjazd dopadne, ako chce, tú stranu  cítim ako odpísanú. Teraz už hovorím za seba a za vládu a strana nech sa škvarí, v čom chce. Keď sa obrodí na tom zjazde, tak môže zvládnuť ten klub komunistických poslancov, ktorý v tom parlamente hnevá, odvolať ich, niečo im nariadiť a tak. Keď sa neobrodí, Čalfa na nich kašle.“

A prečo teda dovtedy „držal hubu a krok“? Lebo to sa predsa muselo!

Muselo? Ján Čarnogurský nemusel? Alebo ešte lepšie – Petr Uhl nemusel? Že sa za to trestalo? No áno.

Tam je zakódovaný ten dnešný marazmus.

Dnešní hrdinovia riskujú za svoje postoje iba to, že sa nedostanú do hlavných správ – ak si nesprávne načasujú napríklad demonštráciu. Ale oni predsa nikdy nevyznávali nijakú ideológiu! Chceli žiť dobre a dobre sa žije vždy vtedy, keď viete, kde je centrum moci. Ak v Moskve, tak sa dívame na východ, ak vo Washingtone, tak na západ.

Lenže potom to celé akosi nefunguje.

Režisér Nvota nakrútil podľa Klimáčka film Rukojemník. Ani ten nefunguje: sám režisér priznáva, že dnešným deťom nebude asi celkom zrozumiteľné, v čom bol problém.

Stratilo umenie moc odovzdať emóciu? Ako to, že z Doktora Živaga alebo perestrojkového Pokánia ju preciťujeme?

Miroslav Válek napísal pre deti báseň Pampulóni – a človek si až dodatočne uvedomí, že nebola vtedy a nie je ani dnes iba pre deti.

„Čoho sa bojíš, kto ťa straší?

Veď to som ja! A klamem, až sa pampuláši.“

Ešte niečo z literatúry, zaujala ma kniha Claire Legendreovej Pravda a láska (dala som ju aj do ankety Kniha roka, odporúčam.)  

Autorka ponúka čitateľom pohľad na seba zvonka. Očami Francúzky, ktorá sa ocitne (ako manželka diplomata) v postkomunistickej Prahe. S neobyčajným zmyslom pre sebairóniu, humor až sarkazmus zaznamenáva príbeh súčasníkov,  ktorí sa bez rozpakov udávajú, bez rozpakov klamú, bez rozpakov využívajú všetky možné aj nemožné podrazy voči sebe, bez rozpakov pracujú ako agenti. A veľkou láskou milujú všetci bez rozdielu Václava Havla a Pravdu a Lásku. Ľúbostný román, ktorý sa mení na politický thriller. Ako v každej dobrej literatúre výpovednú hodnotu majú skutky vytvárajúce charakter hrdinov. A ešte lepšie, ak sú v priamom protiklade so slovami, ktoré „hrdinovia“ pateticky prednášajú. Václavovi Havlovi z čias prednovembrových sa stalo to, čo Ježišovi Kristovi: aby si ho ľudia „skrotili“, a aby nebodaj nemuseli ísť jeho cestou strádania, tak ho až do zbláznenia vyznávajú, milujú, ctia… a robia presne opak toho, čo by robiť mali. Taký malý český (a slovenský) boľševizmus v modrom.

Súčasní majitelia „verejnej mienky“ sa do hlavného prúdu dostali vďaka rozpadu východného bloku. Blok sa rozpadol nie pre študentov v uliciach a hŕstku disidentov. Rozpadol sa, lebo tí dolu už nechceli žiť tak, ako žili. A tí hore nevedeli vládnuť. Tak to nezvládli. Celý východný blok sa zosypal tak rýchlo, že ho Západ takmer nestihol sledovať. Zosypal sa sám do seba. Dnes je to ešte zjavnejšie ako pred tými dvadsiatimi piatimi rokmi. Aj so všetkými škodami.

Prevrat posadil na stoličku víťaza nové politické elity s novým centrom moci. (Rovnako, ako vojenský vpád cudzích vojsk v auguste 1968 posadil na stoličky vtedajších mocipánov.) Zdanlivo sa striedajú vlády – ale nestrieda sa režim a jeho ideológovia. Obrazne – je úplne jedno, kto vyhrá voľby. Karty sú rozdané zmenou pomeru síl vo svete.

Vládne nám tvrdá ideológia víťaza globálnej zmeny.   

A kto je víťazom globálnej zmeny? Demokrati? Malý človek-milión (podľa Cígera Hronského)? Médiá, ktoré nám ohlasujú slobodu a označujú, kto ju podľa nich ohrozuje?  Cítia sa byť víťazom ľudia, alebo iba politická elita?

Pochopil to veľmi presne každý finančný oligarcha, nech vládne v Rusku, na Ukrajine, v Čechách či na Slovensku. On vie, ani .týždeň, ani Sme a pravdepodobne ani Projekt N. neohrozuje ani jeho, ani iné oligarchické štruktúry, na ktorých je založený systém. Môžu o ňom (o nich) písať čokoľvek, texty sú určené pre „ľud“ a jeho výchovu k uctievaniu sebectva a vlastníctva. Mienkotvorné médiá a pridružený bulvár robia pre finančné skupiny, teda de facto držiteľov kasy systému, veľmi užitočnú (ideologickú) prácu. Hríb a médiá, ktoré sa od seba v základe nelíšia, artikulujú názor istej časti spoločnosti.

A kde je tá druhá časť? Kde sú petície, kde sú verejné zhromaždenia, na ktorých treba ukázať tvár, kde sú verejné protesty proti tomu, že je verejný priestor uchvátený?

A čo ľud? Ten čo na to? Na „liberálov“ sa díva podozrievavo – veď vždy píšu a hovoria inak, ako je skúsenosť jeho každodenného života. Nezastanú sa „väčšinového“ odstrčeného človeka. Preto ľud neverí médiám hlavného prúdu. A čaká svojho spasiteľa.

Po tribúnach pobehujú pomätenci a hecujú nahnevaných.

Tak teda šťastný nový rok, lebo bude horúco!

Ilustračné foto: Emil Polák

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter