Zatiaľ čo opaľovaniachtiví návštevníci slovenských letovísk a obyvatelia miest a obcí od (povedzme) Senca až po hraničný priechod s Ukrajinou zažívajú spanilé jazdy politických lídrov i celých štábov na bicykloch či v autobusoch, Bratislavu zaplavujú nájazdy iných kobyliek.
Žobráci pri kostoloch, či „slobodní umelci“, ktorí ponúkajú svoju produkciu neagresívnym spôsobom mi neprekážajú. Iné je to však s aktívnymi žiadateľmi o almužnu, ktorí dobiedzajú do človeka s prosbou naškrabanou perom na kuse kartónu. Títo ľudia, stojaci na zastávkach električiek alebo aj na iných miestach Bratislavy, sú vraj z Kosova či odinakiaľ a nemajú prostriedky na živobytie. Keby boli dvaja-traja, ako-tak uverím. Stretol som však už aspoň päť jednotlivcov či rodiniek a texty i rukopis sa takmer nelíšili, ba aj kus kartónu bol akoby normalizovaný. Človeka, zmietaného aj vlastnými finančnými problémami, hneď prejde chuť na charitu. Čo na to hovorí primátor? Alebo ide o ďalšiu atrakciu pre skutočných návštevníkov zo zahraničia?
Napadlo mi v tejto súvislosti komické prirovnanie spomínaných žobrákov s našimi politikmi, žiadajúcimi pri svojich nájazdoch po Slovensku od voličov hlas pre budúcoročné voľby. Porovnanie, samozrejme, pokrivkáva. Rozdiel nie je v poistke (ako tvrdí istá reklama), ale v dôležitej maličkosti. Tí prví nič neponúkajú, lebo majú azda iba prázdny žalúdok. Tí druhí sypú sľuby plným priehrštím, aj keď vedia, že ich nebudú môcť zrealizovať. Jedni nás žiadajú o peniaze, druhí o hlas. Jedni argumentujú prázdnym žalúdkom, druhí plnými ústami. Komu veriť?
