Peter Gajdoš, viceprezident KOZ SR pre hospodársku politiku a sociálne partnerstvo
Narodil sa 10. marca 1948 vo Východnej. Po maturite na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku pokračoval v štúdiu na Národohospodárskej fakulte VŠE, ktorú absolvoval v roku 1972. Doteraz pracoval v Strojstave Bratislava, Povodie Dunaja Bratislava, desať rokov na Ministerstve lesného a vodného hospodárstva SR, neskôr na Ministerstve hospodárstva SR. V Konfederácii odborových zväzov Slovenskej republiky (KOZ SR) najskôr pôsobil ako vedúci oddelenia hospodárskych analýz a prognóz. Pokiaľ ide o jeho odborársku činnosť, je nielen viceprezident KOZ SR pre hospodársku politiku a sociálne partnerstvo, ale aj člen Prezídia – Predstavenstva – Snemu KOZ SR. Vráťme sa na začiatok apríla, keď začal platiť nový a vzápätí znovelizovaný Zákonník práce. Do akej miery bola jeho novelizácia víťazstvom zamestnávateľov a do akej miery zamestnancov? – Z reformy pracovného práva nemôžeme mať pocit, že niekto zvíťazil a niekto bol porazený. Ide o vyváženosť práv i povinností na strane zamestnávateľa aj zamestnanca. Všetky rokovania pred prijatím Zákonníka práce boli výsledkom konsenzu. Nejde teda o víťazstvo, ale o zákon, ktorý bol konsenzom všetkých, ktorí sa podieľali na jeho tvorbe. Tento zákonník je v súlade s dohovormi Medzinárodnej organizácie práce, so smernicami EÚ a veci, ktoré tieto dohovory neupravujú, boli otázkou dohody medzi sociálnymi partnermi. Ako odborári sme touto normou sledovali, aby sa zachovali práva zamestnancov, ktoré sa týkajú pracovných podmienok. V celoeurópskom rozmere sa teraz prejavuje úsilie liberalizovať pracovné právo a pracovné podmienky, a tým dostať zamestnancov do nevýhodnej polohy, aby s nimi mohol zamestnávateľ narábať, ako mu vyhovuje. Spomínali ste liberalizáciu. Keď sa nedávno taliansky premiér Silvio Berlusconi usiloval o liberalizáciu pracovného trhu, konkrétne článok 18 Zákonníka práce, tak do ulíc vyšli milióny ľudí. Čím si vysvetľujete malú mobilizáciu odborárov u nás v porovnaní so západnou Európou? – Na Slovensku radového občana trápia problémy s prežitím, s poklesom reálnych príjmov, problémy okolo zamestnania. Mám pocit, že zamestnanec je ochotný pracovať za akýchkoľvek podmienok, aj za cenu, že nie sú pre neho práve najvýhodnejšie. Nie je to práve úloha odborov mobilizovať ľudí, keď ide o ich práva? – Zatiaľ nie je dôvod ísť do ulíc. To je krajná povinnosť odborových združení. Aj keď útoky pravice trvajú, tak nenadobudli také rozmery, aby sme boli nútení ísť do ulíc. V Zákonníku práce sa schválili zamestnanecké rady a dôverníci. Máte už nejaké indície, že by zamestnávatelia chceli tento inštitút obchádzať? – Ide o nový inštitút, ktorý doteraz naše pracovné právo neobsahovalo. Vyplýva to zo smernice EÚ. Tam, kde nie sú odbory, musí ktosi zamestnancov zastupovať. Zastávali sme názor, aby tieto rady nevznikali nasilu, ale boli by fakultatívne. Nepovažujeme to za konkurenciu aj preto, lebo zamestnanecké rady majú menšie práva ako odbory. Sú len na úrovni informovania a prerokovania, nemajú v právomoci kolektívne vyjednávanie. Nebudete sa zapájať do fungovania zamestnaneckých rád? – Nie. Môžeme s nimi nadväzovať kontakty s tým cieľom, aby tam vznikali odborové organizácie. A budeme ich presviedčať, že odbory sú plnohodnotným zástupcom zamestnancov, ktorý má všetky práva. Minulý týždeň ste na sneme KOZ kritizovali najmä pokles reálnych miezd a zvýšenie nezamestnanosti. V čom vidíte príčiny týchto dvoch javov? – O spoločensko-politickej klíme rozhodujú práve tieto dva ukazovatele. Treba povedať, že od nástupu tejto vlády nedošlo k žiaducemu vývoju v týchto oblastiach. Má to viacero príčin. Prvá spočíva v celom transformačnom procese, ktorý nie je dobre zorganizovaný, vraciame sa naspäť a vytvárame kapitalistov. Transformačný proces sa nezameriava na rozhodujúce činnosti. Všetci dobre vieme, že ekonomika, aby prosperovala, potrebuje vytvárať zdroje. Na to zase treba vyrábať kvalitné výrobky a služby, ktoré majú vysokú pridanú hodnotu, a tým i dobrú cenu. Žiaľ, máme takú štruktúru ekonomiky, ktorá vyrába len polotovary a suroviny, ktoré majú nízku cenu na svetových trhoch. Ten problém spočíva v tom, že veľa chýb v privatizácii urobila predchádzajúca vláda, ktorá naozaj nevytvorila kapitalistov, ktorí by si plnili aj sociálne poslanie podnikania. To je najväčší problém súčasnej vlády? – Nie, skôr to, že je plne liberálna a spolieha sa na to, že trh vyrieši všetko. Nedefinovala však rozvojové programy, v čom chceme byť dobrí a slovenská ekonomika je vydaná napospas celosvetovej a nechráni si svoje záujmy. Nestačí uzatvoriť tridsať kapitol a prijať pravidlá hry, ale musíme mať aj kvalitných hráčov. Musíme povedať, ktorý hráč bude na akom poste hrať. A to sa u nás nedefinovalo. Tým sme slabí hráči, nestaráme sa o ochranu svojej ekonomiky, nepodporujeme export a nedefinovali sme naše rozvojové programy. Veľmi ma prekvapuje, keď premiér ide otvárať textilnú fabriku na Kysuciach, kde je šesťtisíckorunový zárobok. Chvalabohu, že tam majú ľudia robotu, ale aká je to perspektíva za takú mzdu? A to je práve v tom, že nemáme víziu, stratégiu a tápeme, hasíme problémy a nerobíme strategické riadenie. Je to podľa vás spôsobené nezáujmom alebo neschopnosťou vlády? – Je to vecou výroby. Existuje viac krokov riadenia ekonomiky, od zásahov vlády až po liberálny postoj, v ktorom trh vyrieši všetko. V čase transformácie ekonomiky trh síce vyrieši všetko, ale v náš neprospech. Lacná pracovná sila na Slovensku je často deklarovaná ako komparatívna výhoda. Aj vám sa to tak javí? – Nástroje otázky politiky musia byť aktívne a zamerané na zvýšenie konkurencieschopnosti a produktivity ekonomiky. Jedine to prináša zdroje aj do sociálnej sféry. Vzhľadom i na situáciu vo svetovej ekonomike dochádza k tomu, že úplne vynechávame zložité a vyrábame jednoduché výrobky, ktoré majú nižšiu cenu a nižšiu pridanú hodnotu. Namiesto kompletizácie výrobkov vyrábame komponenty. Takáto štruktúra ekonomiky už vlastne nepotrebuje kvalifikovanú pracovnú silu. Ak bude pretrvávať takýto stav, tak nám budú kvalifikovaní ľudia odchádzať tam, kde slušne zarobia. Spoliehať sa donekonečna len na komparatívnu výhodu lacnej pracovnej sily je cesta do záhuby. Pretože iba slušné mzdy sú základom slušnej životnej úrovne, nezávislosti, šetrenia si na starobu. Zdá sa, že táto vláda je naklonená každému investorovi, ktorý je ochotný sem prísť. V mnohých fabrikách sú však hrozné pracovné podmienky. Majú odbory nejakú moc vplývať najmä na takýchto zamestnávateľov, ktorí akoby ešte žili v ranom kapitalizme? – To je otázka právneho vedomia tak zamestnávateľov, ako i zamestnancov. Ak sa zamestnanci nezdružia na obhajobu svojich práv, potom jednoducho musia znášať kritériá zo strany riadenia podniku. Zamestnávateľ má za cieľ čo najväčší zisk a tomu prispôsobuje celý systém riadenia. Keď sa zamestnanci nezdružia v odboroch a čosi neurobia pre obhajobu svojich práv, tak súčasný stav môže pretrvávať dlho. Na druhej strane dôvera v odbory klesá. V čom vidíte príčinu? – Tých príčin je viac a zrejme súvisia aj s vývojom z obdobia socializmu. Vtedy odbory nemali nejaké významné kompetencie, všetko bolo dané plánom a odbory neboli naučené bojovať za svoje práva. Dnes je jednou z úloh odborov presvedčiť zamestnancov, že naozaj konajú v ich prospech a v kolektívnom vyjednávaní sa usilujú na mzdách z vyprodukovaného koláča odkrojiť primerane pre štát, pre zamestnávateľa vo forme zisku i pre zamestnancov. Prečo sa vám to nedarí? – Jednak radoví zamestnanci nevedia, načo sú odbory. Ale súvisí to aj s celkovým stavom spoločnosti, kde prevláda apatia, stiesnenosť, skľúčenosť a nedôvera vo všetko. A to sú zrejme tie dôvody, prečo majú odbory dnes také postavenie. Nemyslíte si, že predsa len v niečom urobili chybu aj samotné odbory? – Účinnosť odborov treba sledovať v troch rovinách: pri kolektívnom vyjednávaní, na úrovni odborového zväzu, kde sa vyjednáva o kolektívnej zmluve vyššieho stupňa, a na úrovni konfederácie, ktorá vytvára celkové ekonomické a sociálne prostredie na to, aby boli všetky zložky v budúcnosti spokojné. Ak sú nekvalifikovaní odboroví funkcionári na úrovni odborovej organizácie podniku a nevedia si presadiť dobré podmienky v kolektívnej zmluve, tak na vine sú spomínaní funkcionári. Treba si položiť otázku, prečo je to tak. Či sú skorumpovaní vedením, neschopní, alebo či sa v niektorých stratových podnikoch naozaj nedá nič vydobyť? No keď je veľa stratových podnikov, tak sa ani nedá nič presadiť. Konfederácia odborových zväzov presadzuje zákony a nariadenia vlády, ktoré majú vytvoriť podmienky na kolektívne vyjednávanie. Spomínali ste, že odbory zvyknú spolupracovať so sociálnodemokratickými stranami. Je niekoľko mesiacov pred voľbami, bude niekto z predstaviteľov KOZ kandidovať na kanditátke niektorého z ľavicových subjektov? – Odbory majú prirodzených spojencov v ľavicových stranách, ktoré nejakým spôsobom chcú eliminovať činnosť pravicových subjektov. Ak v spoločnosti narastá chudoba a príjmová a majetková nerovnosť, tak musí existovať sila, ktorá zastáva nižšiu a strednú vrstvu. Pokiaľ ide o politickú situáciu na Slovensku, tak tú hodnotíme z hľadiska potenciálneho zastúpenia ľavicových strán na štátnej moci ako katastrofálnu. Kde neexistuje ľavica, tak tam politická scéna nie je kompletná. Potom odbory nemajú spolupracovníka, tých, čo by obhajovali práva odborov. A na Slovensku hrozí, že naozaj nebude relevantná politická strana, ktorá by mala také zastúpenie v parlamentne, aby mohla zastupovať radového zamestnanca. Verím, že je to prechodný stav. Žiaľ, roztrieštenosť ľavicových strán spôsobí, že všetci si v týchto voľbách ,,narazia hlavu“. Ľavicu treba zjednotiť, lebo pravica nerobí nič preto, aby obhajovala zamestnancov. Nestačí vyznávať hodnoty, ako sú sociálna spravodlivosť a solidarita, ale treba zmeniť situáciu v praxi. Znamená to teda, že sa neobjavíte na nijakej kandidátke? – Nemôžem vám to zaručiť. No som toho názoru, že je prirodzený kolobeh, keď odborári idú do politických funkcií. Žiaľ, mnohí odboroví funkcionári, ktorí prešli do politiky, sa určitým spôsobom zdiskreditovali. Vyvoláva to preto v odboroch diskusie. Je to však veľké riziko. Sociálna a ekonomická deštrukcia je tak vysoká, že neexistujú jednoduché riešenia. Môže však nastať situácia, že v budúcom parlamente nebude ľavicová strana a odbory by tým stratili svojich spojencov. – Na sneme sme hovorili aj o tom, či odborári majú prekročiť hranicu odborovej politiky a prejsť do straníckej. Boli na to tri názory: podporiť niektorú z ľavicových strán, založiť ľavicovú stranu alebo podať svedectvo o stave, ktorý tu je, občanom. O týchto troch variantoch sme diskutovali a priklonili sme sa k tomu poslednému. Dnešná politická situácia nepraje odborom a ísť teraz do politiky by bolo riskantné. Dnes sa hovorí o možnom deficite štátneho rozpočtu vo výške 26 miliárd korún. Nehrozí nám argentínsky scenár? – Už som spomínal, že kríza verejných financií nadobúda obrovské rozmery. Výsledkom je aj tohtoročný štátny rozpočet. Aj na rokovaní tripartity sme hovorili, že 20 miliárd príjmov je nafúknutá cifra. Navyše, štátny rozpočet je reálne o 15 percent nižší ako v roku 1998. Peňazí je teda málo. Nehrozí nám argentínska kríza najmenej dva roky, pretože platobná bilancia pozostáva aj z kapitálového účtu a my predávame štátny majetok, takže tam sú zdroje. To je trochu slabá útecha… – Ak po vyčerpaní zdrojov z predaja štátneho majetku nevyriešime výkonnosť slovenskej ekonomiky, tak nám hrozí aj argentínsky scenár. Predsa len – štátny rozpočet tvorila ľavicová ministerka… – Minister financií plní dvojakú úlohu: má na starosti štátny rozpočet a do značnej miery zodpovedá za nástroje na zvyšovanie výkonnosti ekonomiky a príjmov do štátneho rozpočtu. Ak sa táto druhá časť nesplní, a to sa bývalej ministerke financií Brigite Schmögnerovej nepodarilo, tak vo svojej funkcii dosiahla iba polovičný úspech. Tento týždeň je Prvý máj. Čo bude vašim odkazom z tribún pre odborárov? – Odbory sa zúčastňujú na dvoch druhoch prvých májov – oslavných a protestných. Aký bude tento rok? – Protestný a iný ani nemôže byť, pretože situácia sa naozaj nevyvíja priaznivo a treba na to upozorniť vládu. Ak nám stúpa nezamestnanosť a klesá životná úroveň, tak to musíme povedať na námestiach otvorene a vláda si to musí uvedomiť.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Jana Matúšová a Marián Repa
