Väčšina podôb rasizmu odôvodňovala údajnú nadradenosť bielej rasy. „Farební“ neboli kladení na tú istú úroveň. „Žltá“ rasa bola považovaná za „vyššiu“ než „čierna“. Kontakty medzi Európou a Afrikou sa začali pred viac ako pol tisícročím. V rokoch prvých objaviteľských ciest sa Európania domnievali, že v Afričanoch našli rovnocenných partnerov. O niekoľko storočí neskôr boli naopak Európania presvedčení, že Afričania nepoznajú ani len základné prvky politickej organizácie a síce vynikajú fyzickou silou, majú krajne obmedzené duševné schopnosti.
Hoci pri prvých kontaktoch boli Európania bližšie pravde, ako v období, keď prevládol rasizmus (rasistami boli napríklad takí významní myslitelia ako Voltaire alebo Jefferson), no aj vtedy sa mýlili. Prví objavitelia síce našli mocné štáty a silných obchodných partnerov, mylne si však predstavovali, že africké spoločenské zriadenie je analogické európskemu. Medzi európskymi objaviteľmi a Afričanmi bola určitá „kultúrna medzera“, ktorá bola spočiatku taká nepatrná, že ju nezbadal ani jeden z partnerov. Lenže, kým africké štáty stagnovali po dlhú dobu na rovnakom stupni politického zriadenia a organizácie, Európa prechádzala horúčkovitým vývojom.
Rozdiely medzi európskou a africkou spoločnosťou Antická spoločnosť starovekého Grécka, no najmä starovekého Ríma, závisela od práce otrokov, ktorí nemali žiadne práva, ani osobný majetok. Do ďalšieho vývoja Európy zasiahli barbarské kmene, ktoré rozvrátili Rímsku ríšu, prevzali jej civilizáciu, zároveň však zotreli jasné rozlíšenie na slobodných ľudí a otrokov. Nová sloboda ale bola relatívnym pojmom, z bývalých otrokov sa stali nevoľníci priputnaní k pôde s obmedzenými právami a malým osobným majetkom. Otrokárstvo v Európe v jej západných oblastiach však zbavilo obyvateľstvo kmeňového povedomia. Zároveň vznikli v Európe mestá, ktoré svojimi tradíciami nadväzovali na antickú demokraciu. V mestách sa zrodil kupec – podnikateľ, ktorý tam našiel podmienky, aby neskôr mohol bojovať o moc. Aj v Afrike existovali mestá. Boli to vlastne iba veľké sídliská, kde ľudia žili podľa tradícií rodovej spoločnosti. Prírodné podmienky Afriky vytvorili veľké oblasti, kde sa zachovalo rodové zriadenie. Táto izolovanosť spôsobila, že sa v blízkych dedinách často hovorilo rôznymi jazykmi, pričom hlavnou spoločenskou jednotkou ostal kmeň, čo sa zachovalo dodnes. Africké spoločenské zriadenie neprešlo érou podobného otrokárskeho systému, ako bol v Európe. To zabránilo odcudzeniu kmeňového povedomia. Hoci aj v Afrike existovala šľachta, nemala takú výzbroj ako stredovekí rytieri. Napriek tomu, že sa africkí veľmoži pokúšali získať nadvládu, nemali lepšiu výzbroj ako ostatný ľud. V Afrike tiež existovali sťahovania etník, podobné európskemu sťahovaniu národov, lenže prisťahovalci nachádzali obyvateľstvo s prakticky rovnakou kultúrou, ako mali oni sami. Možno za iných okolností by kontakt s európskou civilizáciou bol podnetom k premene tej africkej. Všetko však dopadlo inak.
Obchod s otrokmi Už prví obchodníci s Afrikou zistili, že je v nej možné kupovať otrokov. Samotné otroctvo však malo v Afrike skôr podobu nevoľníctva. Určitou analógiou, samozrejme obmedzenou, môže byť podoba nevoľníctva v Rusku. Po objavení Ameriky a jej ovládnutí európskymi mocnosťami nastal mohutný dopyt po pracovných silách na plantáže v Karibskej oblasti a do stredoamerických baní. V tejto súvislosti narážame na trpký paradox. „Apoštol Indiánov“, mních Bartolomeo de Las Casas vo svojej kronike protestoval proti zverstvám, ktoré Španieli páchali na Indiánoch. Vzhľadom na to, že zotročení Indiáni masovo zomierali, de Las Casas vyslovil vo svojej kronike myšlienku, či by na ťažké práce nebolo lepšie použiť černochov. Táto myšlienka bola predzvesťou strašnej tragédie. Obchod s černošskými otrokmi začal nadobúdať na význame už v roku 1510. Už na svojich počiatkoch sa vyznačoval mimoriadnou krutosťou. V roku 1511 napísal španielsky kráľ akémusi Sampierovi na ostrove Hispaniola list, kde vyslovil počudovanie, že „nechápeme, prečo tak mnoho černochov zomiera“. Pravda, otrokmi neboli iba černosi. Do anglických kolónií boli napríklad ako otroci dovážaní Íri. Inou špecifickou podobou otroctva, ktorá vlastne trvá dodnes, bol obchod s bielym mäsom. Išlo o ženy dodávané pre verejné domy.
Korene zla Príčinou masového obchodu s africkými otrokmi bol na jednej strane dopyt po krajne lacných pracovných silách a na druhej strane záujem afrických náčelníkov o európsky tovar, najmä o strelné zbrane. Práve obchod s otrokmi vytvoril situáciu, ktorá znemožňovala prijímať z Európy technické poznatky a kultúrne podnety. Jediný kontakt s Európu bol prostredníctvom obchodu s otrokmi. Náčelníci pobrežných oblastí si obhajovali svoju nadvládu zbraňami, ktoré kúpili od Európanov, kým obyvateľstvo vnútrozemia s Európanmi nemalo žiadne kontakty a stálo pred alternatívou, buď sa nechať chytať, alebo sa zapojiť do obchodu s otrokmi. Černosi sa dostávali na územia pod nadvládou Európanov z drvivej väčšiny ako otroci. Nanajvýš im bolo dovolené získať určitú predstavu o kresťanskom náboženstve, no výslovný zákaz bol udelený na akékoľvek iné vzdelanie. Nesmeli sa naučiť čítať ani písať. Neskôr sa však otrokárstvo (s výnimkou bavlníkových plantáží v južných štátoch USA) prestávalo vyplácať. Otroctvo však ostalo zachované v afrických krajinách. V 19. storočí začína s pokryteckým odvolávaním sa na ľudské práva a na úsilie sprístupniť „zaostalým“ Afričanom európsku kultúru epocha kolonializmu. Nešlo tu však o šírenie kultúry, ale skôr o získavanie lacných surovín. Politika koloniálnych mocností (hoci sa v detailoch líšila) bola zameraná tak, aby sa v Afrike zachovali staré spoločenské štruktúry. Obchod s otrokmi ťažko zasiahol Afriku, hoci je treba podotknúť, že úbytok obyvateľstva nebol tým najkatastrofálnejším dôsledkom, ba v niektorých oblastiach pomohol vyriešiť problém preľudnenia. Ak sa pozrieme na demografickú mapu Afriky, nájdeme tam riedko obývané oblasti. Vysvetlením však môže byť aj akosť pôdy a prírodné podmienky. Napríklad po dlhú dobu bol veľký počet otrokov vyvážaný z nigérijského lesného pásma, no dodnes patrí táto oblasť k najhustejšie obývaným oblastiam Afriky. Po roku 1650 bola hlavným africkým vývozným artiklom čierna slonovina, t. j. otroci. Vývoz mužov a žien, ktorí mohli doma tvoriť hospodárske hodnoty, nevyhnutne viedol k zbedačovaniu. Export otrokov nemožno porovnať s migráciou chudobných ľudí z Európy v 19. storočí. Európania mohli rôznymi spôsobmi prinášať úžitok svojím materinským krajinám, otroci rozmnožovali iba majetok svojich pánov a z toho sa do Afriky nič nevrátilo. Obchodovanie s otrokmi prinášalo ekonomickú katastrofu, ľudia sa zamieňali za spotrebný tovar, ktorý nielenže nenapomáhal ekonomickému vývoju, ale ho naopak brzdil. Obchod s otrokmi spôsobil aj iné zlo. U Európanov viedol k pocitu rasovej nadradenosti, ktorý potom ospravedlňoval koloniálne výboje, a pôsobí dodnes. Európania uverili, že obchod s otrokmi nevznikol z ich popudu, ale že bol prirodzeným dôsledkom ľahostajnosti Afričanov k ľudskému životu. Hoci bolo otrokárstvo skôr dieťaťom Európy, jej obyvatelia začali proti nemu pokrytecky bojovať a kolonializmus odôvodňovať „ochranou“ ľudských práv Afričanov, pretože to oni sami nedokážu.
Kolonializmus Už sme naznačili, že ozajstnou príčinou koloniálnych výbojov boli ekonomické záujmy európskych mocností. Dôsledky boli rovnako katastrofálne ako v prípade obchodu s otrokmi. Kolonizátori jednak drancovali africké prírodné bohatstvo, ale aj zavádzali v mnohých oblastiach monokultúrne poľnohospodárstvo, ako bolo napríklad pestovanie kakaa alebo arašidov, či iných plodín. Hoci sa Afričania od samotného počiatku postavili na odpor kolonizátorom, tento boj neviedol k ich etnickému zjednocovaniu. Kolonizátori totiž vytvorili v Afrike také hranice, ktoré nerešpektovali tamojšie etnické, či prírodné podmienky. Navyše, pokiaľ aj zavádzali školstvo, výuka sa realizovala v jazyku kolonizátorov. Už sme spomínali, že Afriku charakterizuje veľké množstvo navzájom veľmi odlišných jazykov, takže došlo k takému paradoxu, že nielen výzvy na boj proti utláčateľom boli v jazykoch kolonizátorov, ale sa dokonca tieto jazyky stali oficiálnymi v neskôr vzniknutých samostatných štátoch.
Neokolonializmus Možno vysloviť názor, že pád kolonializmu bol podmienený nielen oslobodzovacím bojom Afričanov, ale aj tým, že doterajší koloniálny systém sa pre kolonizátorov stal už nevýhodným. Samostatné africké štáty narazili na rad ťažko riešiteľných problémov. Museli sa napríklad zachovať hranice, ktoré vytýčili kolonizátori, pretože každý pokus o ich zmenu by vyvolal neriešiteľné krvavé konflikty. Zároveň sa nemohlo zmeniť monokultúrne hospodárstvo, pretože produkty zavedené kolonizátormi mali už svoje zaistené miesto na svetovom trhu. Od 60. rokov minulého storočia sú dejiny samostatných afrických štátov dejinami politickej nestability a kmeňových konfliktov. Kmene sa nedokážu zjednocovať do národov a bývalí kolonizátori si zväčša dokázali nájsť takých politikov, ktorí vedú svoje krajiny nie v prospech vlastného ľudu, ale v prospech ich bývalých vlastníkov. Východiskom by mohla byť ekonomická a politická integrácia kontinentu. Lenže Afrika potrebuje pomoc. Bývalí kolonizátori a otrokári by teda mali odčiniť svoje zločiny, na ktorých dôsledky trpí Afrika dodnes.
