Prachy sú prachy, vyspevovala pred istým časom dvojica zabávačov Noga a Skrúcaný. Ale naozaj sú prachy prachy? Sú rovnaké a rovnocenné? Má koruna a koruna vždy rovnakú hodnotu? V praxi sa to akosi nepotvrdzuje. Veď takmer všetci poznáme obľúbený slogan ekonómov, resp. tých, čo s peniazmi disponujú: „Na tamto nemáme… Ale na toto peniaze sú. To je z iného šuplíka v kase.“ A vieme aj to, že kto sa v šuplíkoch vyzná a vie, ako prachy presúvať z jedného do druhého, je dnes vrcholne uznávaný. Nie nadarmo sa medzi podnikateľmi hovorí, že dane sú trestom za nešikovne vedené účtovníctvo. A naozaj. Už sme si úplne zvykli na to, že pod(vod)nikateľ, ktorý si už tretí raz v roku kúpi dvoj-, troj- aj viacmiliónové auto, nemá, chudáčik, na výplaty pre svojich zamestnancov. Už sme si zvykli, že mládenec v ručne šitom obleku z pánskeho salónu vystúpi z fára, akých je u nás iba toľko, že ich spočítaš na prstoch jednej ruky nešikovného drevorubača. A opatrnému vyplašenému redaktoríkovi s úsmevom vysvetľuje, že svojou prácou (mimochodom vraj naozaj „ťažkou a náročnou“, denne aj 32-hodinovou) síce pripravil tisícky dôchodcov a iných úbožiakov o ich úspory, ale on za to nemôže: „Projekt nevyšiel, a tak sme skrachovali. Aj ja som prišiel o ťažké prachy. To je riziko podnikania…“ Už sme si zvykli, že obyčajný človek si z daní nemôže odpísať mzdu právnika pri oprávnenom spore s firmou, ktorá si výdavky za svojho právnika zahrnie do nutných výdajov. A zvykli sme si aj na to, že niečo je zdanené a „zodvodované“ tak, a niečo inak. Z dividend sa dane neodvádzajú (lebo daň už bola odvedená zo zisku firmy), ale z úrokov z párkorunového vkladu v banke (ktorá tie peniaze tiež použila na vytváranie zisku a odviedla z neho daň) sa už daň odviesť musí. Len tak mimochodom – nesúvisí to síce priamo s touto problematikou, ale tiež to svedčí o tom, že sme si síce všetci rovní, ale niektorí sú rovnejší. Vkladné knižky na doručiteľa sme museli zrušiť (aby sme zabránili praniu peňazí z kriminálnych zdrojov), ale informácie o majiteľovi akcií na doručiteľa (kde zvyčajne ide o podstatne vyššie sumy) sú vecou obchodného tajomstva. No špica, nie? Pretože – keby ste to náhodou nevedeli – pre štát sú najnebezpečnejší práve tí drobní kriminálnici! Tých treba odhaliť a exemplárne potrestať!! Ale keď niekto šlohne zopár miliónov, s tým treba opatrne!!! Ale takýmito smiešnymi záležitosťami sa naše mienko(po)tvorné médiá nezapodievajú. Jednoducho, treba sa vyznať najmä v šuplíkoch, a kto to vie, je dobrý (a dobre platí za reklamu). A dobrý je ten, kto hrabe obrovské zisky z neúnosných marží a z minimalizovania výrobných nákladov (najmä platov zamestnancov). Preto ziskohrabci spustia vo všetkých médiách strašný rev zakaždým, keď sa čo i len jedným slovíčkom spomenie nejaké finančné zlepšenie pre tých, čo stoja na druhom konci pracovného reťazca – pre tých, čo vyrábajú a tvoria konkrétne produkty či hodnoty. To sa okamžite z médií od „nezávislých“, rôznymi nadáciami platených analytikov dozvieme, že zvýšenie minimálnej mzdy alebo zvýšenie odvodov o pár koruniek zruinuje za niekoľko dní celé hospodárstvo, okamžite neuveriteľne stúpne nezamestnanosť a čo nevidieť, všetci pôjdeme po žobraní. Pri každej takejto kvázinezávislej a akožeobjektívnej analýze mi vždy vhupne do hlavy neodbytná myšlienočka: Ako to len robia tí manažéri, konatelia a majitelia v štátoch, kde sú platy nekoľkonásobne vyššie než u nás, kde sú odvody také, že tie naše im nesiahajú ani po členky? Nebude to tým, že to tam vedia robiť lepšie – teda tí ich manažéri, konatelia… a ostatní špičkovo platení? Ale prečo sa potom v médiách neobjaví veta: na Slovensku máme, žiaľ, taký nekreatívny a neschopácky manažment, že za svoje obrovské platy a podiely na ziskoch nedokáže vykompenzovať ani tie najminimálnejšie zvýšené náklady na mzdy a odvody – žiaľ, nemáme na to – mozgovo ani odborne. Možno si ešte pamätáte, aký veľký krik pri prerokúvaní návrhu na zvýšenie materského príspevku spustili niektorí poslanci (i mnohí samozvanci – teda tí, čo poslaní nikým a nikam neboli). Najviac ich trápila až do neba (pre mnohých teda až k ich najvyššiemu šéfovi) siahajúca nespravodlivosť, že o rovnakú sumu dostane viac manželka milionára aj obyčajná pracujúca žena! Hrôza pomyslieť! A rovnaký argument sa ozval viackrát – prakticky pri každom návrhu sociálneho charakteru: Nemôžeme predsa pridať tisícku, dve milionárom! Ako obyčajný občan príde k tomu, aby prispieval milionárskym deťom na škôlku, školu atď. atď. Nikoho z týchto „bojovníkov za práva obyčajných občanov“ však netrápi, že milionárom a miliardárom vďaka protekčným daňovým a odvodovým zákonom pokojne pridávame mesiac čo mesiac nie tisíce, ale státisíce a v niektorých prípadoch i milióny. Ale to zasa sú – ako sme už boli povedali – prašule z iného šuplíka. A tie (vraj) v štátnom rozpočte nikomu nechýbajú. Podivuhodných mechanizmov zameraných na podporu solventných a zdieranie nebohatých sa podarilo za posledné roky pravicovým vládam vytvoriť také množstvo, že sa v nich bežný, mafiou nepreškolený občan ani nedokáže zorientovať. Pokiaľ ide o odvody, spomeniem teda iba to, čo dôverne poznám: Nijakovsky neviem pochopiť, prečo sa honoráre u nás síce zdaňujú (a musí sa z nich odvádzať povinný obolus do zdravotných poisťovní), ale odvody do Sociálnej poisťovne sa z nich nerobia. Efekt je jednoznačný: V tejto chvíli dostanem o niečo viac, ale do dôchodku sa mi to nepremietne. Podivuhodný to prežitok z „totáča“, keď sa po istú výšku príjmu odvádzali z honorárov pätinové až osminové dane slúžiace na to, aby sa podporila najmä umelecká činnosť začínajúcich autorov. Teda aby sa podporoval rast umeleckého podhubia, z ktorého napokon môžu vyrásť perspektívnejšie talenty. Toto opatrenie vtedy zmysel malo (a malo by ho aj dnes), ale v súčasnosti, keď už „honoráristi“ platia rovnako ostatní (teda okrem odvodov do sociálky), zmysel toho dnešného riešenia nevidím. Iba ak ako pomstu – páni umelci a páni z novinárskej veľmoci totiž na staré kolená, keď už honoráriky nebudú, dostanú podstatne menšie penzie, než by im prislúchali podľa celoživotných príjmov. A tak im treba, vrtákom! Prachy sú prachy… spieva dvojica zabávačov. Ale zdá sa, že to vždy a všade až tak celkom neplatí.
