Profesorka Iveta Radičová chce žiť s ľuďmi a pre ľudí. V tom jej nemožno brániť. Treba si však všimnúť, čo konkrétne urobila pre tých, na ktorých sa obracia. Po roku 2002 pôsobila ako poradkyňa ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o demontáž sociálneho systému. Ako poradkyňa sa síce dlho neohriala, no po tom, čo bol Kaník pre svoju politiku i škandály neúnosný, sama nastúpila do tejto funkcie. Za svojho poradcu pre dôchodky si však zvolila práve exministra Kaníka. Starkí v hmotnej núdzi Na svojom poste sa I. Radičová osobitne vyznamenala, keď novelou zákona o sociálnom poistení neriešila viaceré zásadné problémy dôchodcov, nezaviedla minimálny dôchodok, zo skupiny penzistov urobila sociálne odkázaných na dávky v hmotnej núdzi, v dôsledku likvidačných podmienok odňala dôchodky 10 282 invalidným dôchodcom. Teraz paradoxne ako volebná líderka SDKÚ na mítingoch a v televíznych debatách dojímavo hovorí o „starkých“. Angažovala sa s bývalou ministerkou Helenou Wolekovou v úsilí o privatizáciu sociálnych služieb. Je pozoruhodné, ako sa neoliberálne názory o voľnom trhu, individuálnych právach na vlastníctvo a podnikanie snúbia s platenou filantropiou rozličných cirkví, neziskových organizácií a ako sa spoločne snažia o komercializáciu sociálnej sféry. Profesorka sociológie by však mala vedieť, že sociálne služby nie sú filantropiou, charitou, psychoterapiami takými či onakými, pomáhaním s náboženskými konotáciami, ale podporou normálneho životného fungovania aj pre tých, ktorí sú prijímateľmi sociálnych služieb z dôvodu sociálnej exklúzie (vylúčenie zo spoločnosti). Sociálne problémy nepramenia z psychiky Sociálne služby sa poskytujú najmä občanom, ktorí sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii. Tá je vo väčšine prípadov spojená s hmotnou núdzou. Podľa údajov, ktoré zverejnila Sociálna poisťovňa 28. februára 2010, predstavoval priemerný starobný dôchodok 350,71 eura. Tento druh dôchodku pritom poberalo takmer 929-tisíc osôb. Priemerný invalidný dôchodok bol 257,28 eura. Poisťovňa pritom evidovala vyše dvestotisíc poberateľov invalidných dôchodkov. Značná časť ľudí s invalidným dôchodkom živorí na hranici peňažnej chudoby. V tejto súvislosti je zvláštne, že I. Radičová ako garantka študijného programu sociálnej práce a ako sociologička podporuje psychologizáciu sociálnych problémov. Myslí si profesorka sociológie, že problém nezamestnanosti je problémom individuálnej psychiky jednotlivca? Že chudoba, exklúzia a rozličné formy sociálnej patológie sú prejavmi neschopnosti adekvátne komunikovať? Že rôzne formy vylúčenia, napríklad spojené s tými, ktorí sú hendikepovaní, sú psychologickými ťažkosťami? Naozaj je univerzálnym liekom na tieto spoločenské problémy psychoterapia, sociálne poradenstvo a komunikačné výcviky? Súhlasí pani profesorka s tým, že „mnohé sociálne a pracovné problémy majú kauzálnu súvislosť s poruchovou komunikáciou, neschopnosťou ľudí otvorene hovoriť, aktívne počúvať, vcítiť sa do situácie partnera, zrozumiteľne vyjadrovať svoje potreby, pocity a názory, konštruktívne pristupovať k riešenou problémov“? Chudoba zmizla zo slovníka Fakt, že za Dzurindovej vlády sa ani v akademickom diskurze nevyskytovalo slovo chudoba, ale verejnosti sa podsúvalo, že bezdomovstvo, nezamestnaní, osamelí rodičia, marginalizované skupiny, starí a bezbranní si môžu za svoju situáciu sami, svedčí o orwelovských praktikách. Nezamestnanosť je vraj prejavom nedostatočnej schopnosti adaptovať sa na trhu práce! O ľuďoch, ktorí boli odkázaní na sociálnu podporu a dávky, sa pohŕdavo vyjadrovali a vyjadrujú ako o tzv. sociálnych klientoch, ktorí parazitujú na verejných financiách. Dokonca aj dedičnú chudobu podľa tejto logiky zaviňujú rodičia, ktorí „nemajú snahu deťom dávať vzdelanie, ale naopak ich čo najskôr zapojiť do procesu zvyšovania príjmu v podobe poberania dávok v hmotnej núdzi a príspevkov k nim“. Pozoruhodné je, že pani profesorka, ktorá chce žiť s ľuďmi a pre ľudí, sa nikdy verejne nepostavila proti dehonestujúcemu prístupu a rétorike tých, pre ktorých sú ľudia v hmotnej núdzi pre spoločnosť a štátnu kasu iba záťažou. Stredná vrstva je fikcia Osobitnú pozornosť by si zaslúžil slogan o strednej vrstve. I. Radičová by sa mala vysloviť, čo si pod týmto pojmom máme predstaviť, keďže sociálna štruktúra sa neskúma už dvadsať rokov. Muselo by sa totiž definovať, čo je vrstva a čo trieda. Buď vníma triedu v Marxovom chápaní, alebo podľa stratifikácie príjmov. V druhom prípade sú stredná vrstva tí, ktorí sedia v parlamente a v štátnej správe. Nijako sa netýka väčšiny normálnych občanov, ktorých mzdy a platy sa pohybujú na úrovni priemerných platov – 744 eur. Takže fikcia o strednej vrstve, ktorá je aj v Európe dávno v štádiu demolácie, sa hodí nanajvýš do rétoriky politického populizmu. Program SDKÚ-DS je programom neistého zamestnaneckého pomeru, nedostatočnej sociálnej pomoci a podpory, nútenej mobility, tlaku na prispôsobivosť, privatizácie infraštruktúry, privatizácie sociálnych služieb, kvalitného vzdelania len pre bohatých. Zahŕňa odbúranie štátu, privatizáciu, krátenie sociálnych výdavkov, zvyšovanie príspevkov na sociálne poistenie, vytváranie elít a obmedzenie prístupu k sociálnej ochrane. Profesorka Radičová sa deklaruje ako nezávislá sociologička a obhajkyňa sociálneho štátu, pritom kope za najpravicovejšie a najkonzervatívnejšie opatrenia, ktoré odbúravajú funkcie štátu a otvárajú dvere privatizácii verejnej sféry. Autorka je vysokoškolská učiteľka
