Modrá, nie zelená, tvrdí o našej planéte český prezident Klaus vo svojej rovnomennej knihe a jedným dychom dodáva to, čo naši „okresní preborníci“ hlásajú už niekoľko rokov, že modrá je dobrá. Údajne nám všetkým hrozí zelená ekologická totalita, ktorá chce zlikvidovať modrý, slobodný, prosperujúci svet. Hypotéza je to možno pochybná, ale aspoň máme zaručený dôkaz, že Klaus nosí ružové okuliare, aj keď zlé jazyky by asi povedali, že sú to skôr klapky, pretože český prezident vidí len to, čo chce. Do „ligy zelených“ vstúpila už aj Austrália a ratifikovala Kjótsky protokol. Z rozvinutých krajín držiacich sa zubami-nechtami modrej zostávajú už len Spojené štáty. Biela! Ak už nie planéta, musí taká byť aspoň naša domovina, odkazujú traja nešťastníci (agentúrne spravodajstvo uvádza „traja mladíci“) z Košíc, ktorí prednedávnom napadli a škaredo zbili Slovenku kubánskeho pôvodu. Nezabudli vraj pritom hajlovať a… samozrejme, utiecť. Červená – a nie hocaká, s bolívarovským odtieňom. Referendum o ústavných zmenách malo byť módnym hitom pre Latinskú Ameriku. Nebude. Hugo Chávez najprv určite zbledol, potom očervenel a zrejme doteraz „hrá všetkými farbami“. Zdá sa však, že svoju porážku prijal; minimálne ju dokázal priznať. Venezuela nechce byť modrá, ale ani červená. Žltá – nie prítomnosť, ale budúcnosť. Čína je na vzostupe a sme na prahu novej éry tejto krajiny. Modrá je síce zlá, ale žltá ešte horšia – tvrdí hosťka nášho rozhovoru. Čína kombinuje to najhoršie z kapitalizmu a komunizmu a s rastúcou silou sa bude pokúšať presadzovať tento model celosvetovo. A už dnes nachádza pochopenie a spojenectvo, napríklad v Rusku. Kašľať na výber farby, hlási cár Putin, hlavne nech je to u nás doma jednofarebné. A svet? Ten nech je, prosím pekne, dúhový, dokiaľ Rusko nenazbiera dosť síl. A vďaka tomu všetkému – čierna, hovoria mnohí, nielen budúcnosť, ale aj prítomnosť. Minulosť radšej ani nespomínajme, a ak áno, tak len v príjemných rozprávkových tónoch zlatého veku, keď bolo jasné, čo je dobré a čo zlé a každý hrdina sa skôr či neskôr jasne vyfarbil. Lenže rozprávky majú jednu chybičku krásy. Keď si ich začnú rozprávať dospelí, nebadane zmenia podobu a stávajú sa z nich ideológie. A tie sú už z definície vždy jednofarebné. Konštatovanie: pozor, Zem je ešte stále farebná, nemôže byť chápané inak, ako ohrozenie a výzva na boj. Najvyšší čas natrieť ju tou správnou (našou) farbou. Núkajú sa však ešte dve možnosti. Prvá je bezfarebná – pragmatická či vedecká. Farby sú náboženským, nacionalistickým alebo historickým reliktom, ktorý treba oškriabať. Dnes už presne vieme, čo je pre ľudstvo dobré, ako vytvárať blahobyt, budovať demokraciu a ružové dnešky. Lenže pozor, bezfarební analytici hlásajúci „pragmatickú vedu“ sa pri bližšom pozorovaní začnú sfarbovať domodra a v interných debatách to dokonca mnohokrát priznávajú – bez akéhokoľvek začervenania, pretože v skutočnosti sú zväčša bieli. Ostatné farby sú jednoducho menejcenné a treba ich kontrolovať. Bezfarebná nemôže byť iná, len jednofarebná, pretože farby nie sú reliktom, ale práve naopak základom ľudského sveta. A ten, kto to nevidí, je farboslepý (v súčasnej verzii bezfarebný a zároveň bielomodrý). Svet je pestrý. Prijať to ako fakt je druhá možnosť. Znamená to mať nadovšetko rád tú svoju farbu, ale zároveň poškuľovať po iných a vytvárať si vlastnú paletu, do ktorej sa vojde každý, kto nechce byť za každú cenu jednofarebný.
