Tretieho septembra 1949, teda dva mesiace po zatknutí Lászlóa Rajka, oznámil generálny tajomník maďarskej komunistickej strany Matyás Rákosi Klementovi Gottwaldovi, že v procese zverejnia „tucty československých mien, ktoré poznáte“. K listu pripojil zoznam, na ktorom sa nachádzal Vladimír Clementis, jeho námestník Artur London, minister vnútra Václav Nosek, námestník ministra Eugen Löbl, tajomníci ÚV KSČ a ÚV KSS, Gottwaldov poradca Ludvík Frejka a Slováci: Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Edo Friš, Ivan Horváth, Samuel Falťan, Ladislav Holdoš, František Zupka… „Tento zoznam poukazuje na to, že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné s našimi… Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú dôvodne podozrivé, že sú v službách amerických imperialistov… hrajú vedúcu úlohu.“
Rajk vypovedal, že v internačnom tábor sa stretol s Noelom Fieldom, ktorý mu umožnil návrat do Maďarska s cieľom strhnúť na seba vedenie strany. Podobné kontakty boli nadviazané aj s utečencami z Československa a Poľska.
Dva dni po zverejnení žaloby proti Rajkovi vyslal Gottwald veliteľa Štátnej bezpečnosti Jindřicha Veselého do Varšavy. (Veselého v roku 1950 pre pokus o samovraždu odvolali, v roku 1964 spáchal už dokonanú samovraždu). Gottwald sa usiloval spojiť s poľským prezidentom Boleslawom Bierutom a tak odolávať tlakom Rákosiho. Po rokovaniach s Bierutom, náčelníkom kontrašpionáže Jakubom Bermanom, Radkiewiczom, Jozefom Swiatlom a ďalšími konštatovali, že „mnoho nití… vedie z Československa alebo cez Československo, a preto je veľmi pravdepodobné, že centrum… sa nachádza v Československu“.
Tieto okolnosti vystrašili Gottwalda, preto 7. septembra 1949 poslal do Budapešti Karla Švába, ktorého prijali Rákosi a generál Belkin, veliteľ sovietskej spravodajskej služby pre stredoeurópsku oblasť. Informovali ho, že v Maďarsku pôsobí pätnásť sovietskych poradcov a odporučili ich aj Prahe. „V Československu máte do činenia s osobami, ktoré majú dvadsať až tridsaťročné skúsenosti zo špionáže, zatiaľ čo vaši ľudia môžu použiť najviac štvorročné skúsenosti. My máme tridsaťročné skúsenosti a mohli by sme tieto problémy riešiť úplne inak,“ zdôrazňoval Belkin.
Šestnásteho septembra 1949 napísal Gottwald Georgijovi Malenkovovi: „Súčasne s odhalením zradcovskej kliky Rajka v Maďarsku boli zistené niektoré jeho styky v Československu. Prosíme ÚV VKS (b) o vyslanie niekoľkých odborníkov, ktorým sú výsledky súdneho vyšetrovania v Maďarsku známe a ktorí by nám mohli vykonať vyšetrovanie v tejto veci.“
V októbri 1949 prišli do Prahy poradcovia Makarov a Lichačov. Prijal ich Klement Gottwald a Rudolf Slánský. Ich príchod spočiatku utajovali, dokonca aj pred ministrom vnútra Nosekom.
Sovietsky vyšetrovateľ –- náš vzor
Veľká väčšina pracovníkov bezpečnosti v nich videla svoj vzor. Ich rady, pokyny a návrhy sa prijímali ako osvedčené sovietske skúsenosti. „My sme na nich pozerali ako na svätých… Lichačov sa chválil, že ho poslal priamo Stalin. Všeobecne sa im zdalo, že naša práca je veľmi mäkká, nerozhodná,“ napísal Jindřich Veselý.
Poradcovia „vylepšovali“ používanie fyzického násilia pri vypočúvaní. Moučka, veliteľ druhej skupiny vyšetrovateľov, spomína: „Zákaz sedenia v cele, povinnosť stáť pri vypočúvaní, svietenie v cele, povinnosť, aby obvinený mal stále ruky na deke a nočné vypočúvanie, sa zaviedli na odporučenie poradcov Lichačova a Makarova…“
Bežnou formou fyzického násilia bolo nielen bitie, ale aj škrtenie, kopanie, mlátenie hlavy o stenu. Na mučenie počas vypočúvania si sťažoval Gustáv Husák, Josef Smrkovský, ako aj Jarmila Taussigová, ktorá napísala Antonínovi Zápotockému, že si ju vyšetrovatelia „pohadzovali medzi sebou a štípali do prsníkov“. Husák spomína: „Tri dni a tri noci som nepretržite stál na nohách (70 hodín) a za sedem dní a sedem nocí som mohol spať štyrikrát dve hodiny, ktoré boli prerušované budením a vstávaním. Opuchli mi nohy, sadnúť som si nesmel.“
Novinkou bolo vyšetrovanie a vypočúvanie zatknutého, proti ktorému nebol nijaký alebo len nedostatočný materiál. Poradcovia tvrdili, že „najlepším materiálom je sám vyšetrovaný a treba si s ním vedieť rady“. Josif Vissarionovič Stalin im dal recept: „Ak sú takí rafinovaní, že po sebe nezanechajú nijaké dôkazy, musíte byť natoľko mazaní, aby ste našli dôkazy, o ktorých existencii ani sami nemajú tušenie.“ Takýto princíp dovoľoval použiť najkrutejšie formy vypočúvania a umožňoval najčudnejšie spôsoby obstarávania „dôkazov“ o každom. Takýto postup Lichačova uvádza český historik Kaplan na príklade Teodora Baláža, veliteľa bezpečnosti na Slovensku v rokoch 1949-1951. Na jeho neochotu dodávať nepreverené informácie Lichačov reagoval: „Mňa sem Stalin poslal robiť procesy, nemôžem strácať čas. Neprišiel som diskutovať, ale prišiel som do Československa ‹‹ svoročiť golovy ››. Radšej vykrútim stopäťdesiat iných krkov, akoby mali vykrútiť môj vlastný.“
Organizovaný útvar
Na jar 1950 prišlo do Československa dvadsať nových poradcov, nielen ako reakcia na „nedostatočné výkony“ Makarova a Lichačova, ale aj na žiadosť Gottwalda a Slánskeho. Vedúcim kolektívu poradcov bol Vladimir Bojarskij. Zmenilo sa aj ich postavenie. Kým Lichačov a Makarov mali štatút dočasných poradcov na jeden konkrétny proces, ako to požadoval Gottwald, noví získali postavenie stálych bezpečnostných expertov. Bojarskij pôsobil ako poradca ÚV KSČ a ministra. Podľa zásady poradcov, že ľudia hovoria pravdu iba na bezpečnosti, zvýraznilo sa jej postavenie. V máji 1950 vzniklo Ministerstvo národnej bezpečnosti na čele s Ladislavom Kopřivom.
Skupina poradcov tvorila ucelený organizovaný útvar. Mala svojho vedúceho, jeho zástupcu a všetci podliehali vedúcemu (hlavnému) poradcovi. Ten bol priamo podriadený moskovskej centrále. Prvým vedúcim skupiny bol Vladimir Bojarskij. Nahradil ho Alexej Besčasnov, zástupcom oboch bol Boris Jesikov.
V Štátnej bezpečnosti si uvedomovali rozhodujúcu úlohu poradcov, toto postavenie rešpektovali a prispôsobovali sa mu. Ladislav Kopřiva i jeho nástupca Karol Bacílek priznali svoju podriadenosť hlavnému poradcovi. Jeho autoritu posilňoval osobný vzťah k Gottwaldovi. Prichádzal k nemu nielen s ministrom, ale často aj sám, z vlastnej iniciatívy.
Poradcovia si okolo seba vytvorili „kruh najvernejších“. Od dôverníkov získavali informácie a fakty zatajované pred nadriadenými vrátane ministra. U vedúceho poradcov sa tak sústreďovali informácie, ktoré mal k dispozícii iba on a moskovská centrála. Poradcovia určovali, ako s týmito informáciami narábať, komu ich poskytovať. Mali hlavné slovo aj pri výbere vyšetrovateľov a niektorých presadili proti vôli ministerstva a vedenia bezpečnosti (napríklad duševne chorého sadistu Janouška alebo Kepperta a Mudru, ktorí páchali surovosti v táboroch nútených prác).
Sovietski „experti“ tiež zaviedli plány vyšetrovania. Plán vymedzoval problém, udalosť, „trestný čin“, na ktorý sa vyšetrovanie zameralo. Obsahoval presne formulovanú otázku i odpoveď, ktorú musel vyšetrovateľ od vyšetrovaného dostať. Príslušný poradca dostával denné správy o postupe vyšetrovania a povoľoval úpravy vo formulácii odpovedí. V mnohých prípadoch otázky i odpovede koncipovali priamo v Moskve.
Výroba procesov
Vedúca úloha poradcov pri výrobe významných politických procesov spočívala v určovaní koncepcie procesov. V súvislosti s tým prebiehalo aj ich ideologické pôsobenie, zamerané na odhaľovanie „nepriateľov“ socializmu, Sovietskeho zväzu, komunistickej strany, robotníckeho hnutia, na boj proti rozličným „-izmom“, ako nástrojom imperializmu (titoizmus, trockizmus, buržoázny nacionalizmus, sionizmus, sociáldemokratizmus).
Po Nosekovi, Šlingovi a Marii Švermovej však ani Clementis, ktorý sa mal stať československým Rajkom, nespĺňal všetky kritériá. Pozornosť sa zamerala na Slánskeho. Už počas vyšetrovania Ota Šlinga sa začalo spomínať jeho meno. Keď sa to Gottwald dozvedel, zakázal vyšetrovateľom spytovať sa na Slánskeho. Nemohol však zakázať vyšetrovaným, aby o Slánskom hovorili.
Na jar 1951 začali vyšetrovatelia s tajnými výsluchmi, týkajúcimi sa Slánskeho. V máji skončili tajné vypočúvania a usilovali sa získať od Gottwalda a Kopřivu povolenie na „normálne vypočúvanie“. Doubek a Košťál vypracovali správu, ktorá mala upozorniť na nebezpečenstvo sionizmu. Po odoslaní správy do centrály Stalinovi sa čakalo na pokyn Slánskeho zatknúť. Stalo sa však niečo iné.
Stalin v korešpondencii s Gottwaldom tvrdil, že obvinenia Slánskeho nie sú opodstatnené a navrhol vymeniť Bojarského. Gottwald nakoniec požiadal o jeho výmenu a Bojarského vystriedal Alexander Besčasnov. Zdalo sa, že sa Slánský vyhne tomu najhoršiemu. Ale v septembri 1951 bola zrušená funkcia generálneho tajomníka ÚV KSČ. Slánskeho vymenovali za prvého podpredsedu vlády. Naďalej ostal členom mocensky najdôležitejšieho orgánu – Sekretariátu ÚV KSČ.
Na zasadnutí ÚV KSČ v septembri 1951 Slánský okrem sebakritiky povedal, že je vďačný strane za možnosť napraviť svoje chyby. Gottwald sa v hlavnom referáte zmienil aj o nebezpečenstve sionizmu. Václav Kopecký označil sionizmus za hlavný prostriedok vnútorného rozkladu strán ľudovodemokratických krajín a socializmu: „Tieto veci sa nesmú podceňovať. To súdruh Slánský musí uznať.“
Allan Dulles považoval Slánskeho za pilier režimu v Československu, ktorý treba odstrániť. V Nemecku sa začal šíriť chýr, že Slánský neuniesol odvolanie z funkcie a chystá sa emigrovať. Spustil sa mechanizmus s listami zo Západu, ktoré mali Slánskemu ponúkať útočisko. Dodnes nie je jasné, či pochádzali od CIA, alebo od ŠtB. Agentka Kaňkovská, ktorá mala Slánskemu doručiť list „Veľkému zametačovi“ a potom mala byť spolu s adresátom zatknutá, čosi vytušila a list spálila. Slánskeho zatkli 23. novembra 1951, keď sa s manželkou vracal z návštevy u predsedu vlády Antonína Zápotockého.
Koncom roku 1951 sa vzdal funkcie ministra bezpečnosti Kopřiva. Stalin totiž požadoval „na jeho miesto postaviť absolútne prevereného a rozumného straníckeho súdruha“. Ministrom sa stal už vopred vyhliadnutý Karol Bacílek.
Súdna mašinéria a odmeny poradcom
Procesom s „protištátnym sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským“ vyvrcholila činnosť sovietskych poradcov. Ich rady doplnili ďalší traja – experti na politické procesy Gromov, Morozov a Černov. Celý proces okrem tragiky mal aj podobu veľkého divadelného predstavenia. Nielen obžalovaní, ale aj sudcovia a prokurátori sa museli naspamäť naučiť vopred pripravené texty. Dodržiavanie scenára kontroloval pracovník ŠtB, ktorý mal právo pri akejkoľvek odchýlke dať pokyn na prerušenie procesu.
O rozsudku sa vopred rozhodlo na Sekretariáte ÚV KSČ. Podľa svedectva Antonína Novotného i Viliama Širokého, Gottwald navrhol „jedenásť špagátov“, Hajdůovi, Londonovi a Löblovi trest doživotného odňatia slobody. Všetci prítomní mlčky súhlasili. Presne podľa rozhodnutia sovietskych poradcov a Klementa Gottwalda predseda súdu 27. novembra 1952 o 9.30 vyniesol rozsudok. Nik z obžalovaných sa neodvolal…
Dohoda medzi sovietskou a československou vládou o odmeňovaní poradcov bola podpísaná 5. júna 1950. Poradca ministra mal nárok na plat ako minister, príplatok na stravu 15 000 Kčs, príplatok na manželku 7500 na jedno dieťa 5000 Kčs, poukážky na textil ako minister, bezplatné ubytovanie vo vile, osobného tajomníka, ruskú pisárku, auto s vodičom a pri odchode dar vo výške 30 000 Kčs. To sa zdalo asi veľa aj sovietskym predstaviteľom a veľvyslanec A. J. Lavrentiev napísal v máji 1950 Antonínovi Novotnému, že „ÚV VKS (b) považuje československé podmienky pre sovietskych expertov za preexponované“. Sekretariát ÚV KSČ tvrdil, že poradcovia sú skutočnými odborníkmi a odporučil ponechať pôvodné podmienky. Viliam Široký síce navrhol určité zníženie, ale podstatnejšia úprava sa uskutočnila až v januári 1953, keď zrušili príplatky na manželku a deti i obligatórnosť daru pri odchode. Okrem toho za každého poradcu platila československá vláda sovietskej 2000 až 4000 rubľov mesačne na krytie strát sovietskych inštitúcií, ktoré vznikli v súvislosti s ich preložením do cudziny.
