Potreba iného prístupu a až potom problém viny

Vznik vojnového slovenského štátu je predmetom príležitostných článkov a diskusií každý rok v marci s takou samozrejmosťou ako príchod jari. Nebaví ma už hodne dlho táto diskusia, lebo je permanentne zápasom ľudí, ktorí na jednej strane pociťujú z rôznych príčin potrebu Slovenskú republiku obhajovať, rovnako ako tých, ktorí nedokážu ovládnuť nutkavú potrebu zatracovania. V pozadí je stále protiklad dobra a zla a obe strany si iba vymieňajú znamienka. Niet analýzy ani syntézy, opakujú sa stále tie isté argumentačné postupy, diskutujúce strany chcú obhájiť svoju pozíciu, nie hľadať pravdu. Navyše, aj v odbornejších kruhoch sa používa stále tá istá metóda: na historiograficky zozbierané fakty sa nasadzuje moderná optika, optika konceptu demokracie a ľudských práv, ako sa vyvinula od 60. rokov 20. storočia. A ako čiapočka sa potom už len nasadzuje otázka viny. A tak odmietam práve dnes povedať čokoľvek o tomto období. Je totiž potrebné nanovo premyslieť tieto otázky: 1. Pochopiť, že Slovensko nemá nijakú vlastnú vinu ani nevinu, lebo sily, ktoré formovali tvar vtedajšej doby, nás presahovali (nehovorím o správaní sa jednotlivcov v konkrétnych situáciách, ale o formách mocensko-politických režimov). 2. Obdobie po prvej svetovej vojne, ktoré priamo viedlo k druhej svetovej vojne, je špecifické obdobie intenzívneho hľadania nových spoločenských a politických foriem: toto hľadanie nemá vopred stanovené hodnotové mantinely, lebo všetky dovtedajšie hodnoty sklamali. Vytvára sa dnes však obraz, akoby predtým bolo všetko v idylickom poriadku, akoby vládla demokracia a právo a potom sa to len (pod vplyvom scestných ideológií) zopsulo. O zrútení liberalizmu, o všeobecnom sklamaní a o tom, kto vlastne bol nositeľom civilizácie, a o tom, ako sa vnímala demokracia vtedy, o tom sa mlčí, to sa nereflektuje. 3. Historické analýzy a hodnotenia by sa už mali vzdať retrospektívnej metódy: metódy, ktorá vnáša do rekonštrukcie, zvýznamňovania a hodnotenia historických udalostí pohľady dneška, názory sformované na základe povojnových vedomostí, a čo je najhoršie, ale najpevnejšie: názory víťaza a oproti nim obsedantne opakované názory porazených. Niet tu hĺbkovej analýzy, prenikajúcej k tomu, ako sa historické udalosti vnímali, posudzovali a chápali vtedy, keď sa skutočne diali. A aby sa neskoršie hodnotenia videli aj z hľadiska toho, ako upevňovali legitimitu víťazov: nezabúdajme, že všetky povojnové režimy sa odvodzujú od síl a skutkov odboja a rozhodnutí spojeneckej koalície (napr. keby tak nebolo, musel by byť de Gaulle odsúdený za vlastizradu, lebo sa postavil na ozbrojený odpor proti rozhodnutiu legitímnej vlády Francúzska neviesť vojnu s Nemeckom). 4. Neexistuje analytické a komparatívne spracovanie povahy právno-politického režimu Slovenskej republiky – a tak sa používajú označenia „fašistický“ či „klérofašistický“ režim, prípadne „totalitný“ režim viac v metaforickom ako v analytickom zmysle. 5. To, samozrejme, platí aj o Slovenskom národnom povstaní: stále sa posudzuje len z hľadiska vzťahu povstanie verzus štát a prípadne sa zdôrazní väzba na víťazných spojencov. Ale nehovorí sa o európskom ani o národnom zmysle tohto odbojového vzostupu… A už vôbec nie vo väzbe na nadchádzajúce udalosti a mocenské pomery. Chcem teda v túto chvíľu nechať hodnotenia bokom a vyzvať na novú kritickú reflexiu vojnovej doby, doby, ktorá v Európe trvala od roku 1914 do roku 1989. Nebude tu stačiť história, musí sa tu rozvinúť analýza moci a jej foriem, kritické oddelenie retrospektívnych interpretácií z pozície víťazov či porazených i z pozície neskôr vydobytých demokratických a právnych hodnôt. To nám odhalí skutočné existenčné postoje aktérov a možno schopnosť nie vyčítať si a obviňovať sa, ale identifikovať, kde na nás číhajú nebezpečenstvá dnes. Autor je filozof