Revolúcia v roku 1848 mala dva aspekty. Konečne sa malo v Európe skoncovať s feudálnymi poriadkami a ich prežitkami, no zároveň sa o svoje práva začali hlásiť potlačené európske národy. Reakčné sily dokázali tieto tendencie postaviť proti sebe. Politici (najmä malých národov) stáli často pred voľbou, ktoré „zlo“ si majú vybrať a čo je vlastne povestným „menším zlom“. Často sa zdalo, že nesprávny výber môže ohroziť samu existenciu národa. Revolúcia v roku 1848 zastihla buditeľov slovenského národa nepripravených. Bolo im síce jasné, že boj za emancipáciu národa nemožno oddeliť od boja za spoločenský pokrok, no zrazu boli postavení pred problémy, ktoré nevedeli vyriešiť. Revolučné udalosti v roku 1848 a rýchly obrat situácie v Uhorsku slovenských národovcov sústredených okolo Ľudovíta Štúra prekvapili. Takéto zvraty si vyžadujú schopnosť rýchlo konať a stratené šance sa už nikdy nevrátia. Štúrovci jednoducho nedokázali zorganizovať celonárodnú kampaň, ktorá by uhorskú verejnosť upozornila na slovenské požiadavky. Táto okolnosť sa prejavila aj v tom, že hoci maďarskí politici hlásali rovnosť všetkých národov, fakticky išlo o rovnosť Maďarov a Nemcov v habsburskej monarchii, ale nie aj „nehistorických“ etník Uhorska. Prvý slovenský disident Jonáš Záborský neskôr ironicky podotkol, že keď bola konštituovaná Slovenská národná rada, chýbala jej maličkosť – národ. Vinou tejto neschopnosti osloviť a získať tých, ktorých chceli slovenskí národovci reprezentovať, ich maďarskí politici nebrali vážne. Štúrovci pochopili svoju chybu. Keď sa usilovali získať masovú podporu, reakcia Budapešti bola príznačná – na území „Horného Uhorska“ bolo vyhlásené štatárium a Štúr, Hurban a Hodža museli ujsť do Prahy.
Slovanský zjazd v Prahe Slovanský zjazd sa konal v júni 1848 v Prahe ako protiváha všenemeckého zjazdu vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa rokovalo o zjednotení Nemcov do jedného štátu. Na frankfurtský zjazd boli pozvaní aj zástupcovia Čechov, no tí toto pozvanie odmietli. Možno by akceptovali zjednotenie Nemcov, no nie obnovenie stredovekej Nemeckej ríše, ku ktorej patrili aj Česi s Poliakmi. Zjazd v Prahe mal rokovať o postavení Slovanov v rámci habsburskej monarchie. Zjednodušene povedané, českí politici prišli s dvoma koncepciami. Palacký chcel pretvorenie ríše na základe práv „historických národov“. Karel Havlíček Borovský upozornil, že existujú aj „nehistorické“ národy – Slováci a Slovinci, a preto by bolo správnejšie monarchiu transformovať na federáciu, kde by mali podľa počtu prevahu Slovania. Slovenskí politici sa po prvý raz na Slovanskom zjazde ocitli na medzinárodnom fóre, kde žiadali o uznanie existencie slovenského národa a jeho práv. Najprv mal zjazd príliš „rakúske“ zameranie, no napokon prijal požiadavku Slovákov, aby sa zasadil nielen o ich práva, ale aj o práva Rusínov. Slovenskí politici si v Prahe uvedomili, že musia rátať aj s ozbrojeným vystúpením proti Budapešti. Českých politikov žiadali o pomoc pri príprave povstania. Nakoniec však všetko dopadlo inak. Počas zjazdu v Prahe vypuklo povstanie a na barikádach bojovali aj slovenskí delegáti zjazdu. Tušili, že čoskoro tí, proti ktorým bojovali so zbraňou v ruke, stanú sa ich údajnými spojencami.
Porážka slovenského povstania Nebudeme opisovať boje slovenských dobrovoľníkov. V tejto súvislosti treba iba dodať, že napriek všetkým neúspechom bolo pozoruhodné aspoň to, že Slováci dokázali vytvoriť vlastné ozbrojené sily. Oktrojovaná ústava z marca 1849 mala zachovať Uhorsko ako jednotný celok, hoci v jej texte sa sľubovali aspoň záruky jazykových práv iných národností. Slovenskí predstavitelia protestovali, žiadali vytvoriť územie, kde by mali Slováci zaručenú prevahu so štatútom kniežatstva. Viedeň samozrejme nezabudla, kto bojoval na pražských barikádach. Za poradcov, ktorí mali viedenskej vláde poradiť, „čo so Slovákmi“, boli vybraní Ján Kollár, Ján Hanrich a Ján Hlaváč. O Kollárovi bolo známe, že je ostrým odporcom Štúra, zvyšní dvaja neboli na Slovensku veľmi známi. Mladý panovník s revolúciou v Uhorsku neskoncoval s pomocou nemaďarských národov, ale vďaka ruskému cárskemu vojsku. Koniec revolúcie znamenala bitka pri Világoši 13. augusta 1849. Keď si Štúr uvedomil, že Slováci bojovali na nesprávnej strane, bolo už neskoro.
Bachov absolutizmus Na základe „rád“ Jána Kollára sa vo Viedni rozhodlo, že na území Slovenska sa bude používať ako jazyk vyhlášok čeština, čo bola dosť zákerná rana. Od leta 1849 začala vláda vo Viedni vydávať vládne Slovenské noviny v jazyku, ktorý presadzoval Kollár. Okrem iného to znamenalo, že boli potlačené Štúrove pokusy obnoviť vydávanie Slovenských národných novín, ktorých zameranie bolo (z hľadiska viedenskej vlády) príliš demokratické. Viedenský dvor po Világoši nastolil režim krutej vojenskej diktatúry. V novembri 1849 bola zrušená uhorská ústava z roku 1848. V Uhorsku prestal existovať krajinský snem, bola zrušená aj samospráva žúp a Uhorsko bolo brané iba ako korunná dŕžava rozdelená do piatich dištriktov. Dva z nich, bratislavský a košický, sa nachádzali na území dnešného Slovenska. Uposlúchnutie Kollárovej rady umožnilo, že na Slovensko bolo poslaných veľa úradníkov českej národnosti. Výhodou ich pôsobenia nepochybne však bolo, že sa dokázali dorozumieť s miestnym obyvateľstvom. Do zrozumiteľného jazyka boli prekladané aj úradné dokumenty. Za bachovského absolutizmu, ktorého moc sa prejavila najmä na dôkladne vybudovanej tajnej polícii, sa ukázalo, že obmedzené jazykové ústupky a ústupky v školstve neznamenali riešenie problémov slovenského národa. Urobilo sa všetko možné, aby sa Štúr a jeho prívrženci ocitli v izolácii, bachovské úrady napokon dali prednosť „spoľahlivejším“ uhorským kádrom. Tieto pomery Jonáš Záborský popísal v knihe Faustiáda, kde zdôraznil, že ak by sme na mape kdekoľvek medzi Tatrami a Dunajom zapichli prst – nájdeme tam Kocúrkovo. Napadá mi, že okrem tejto knihy si treba ešte prečítať Kalinčiakovu Reštavráciu a Jesenského Demokratov, a dozvieme sa všetko (žiaľ) aj o súčasnej slovenskej politike, ktorá má s tou z predminulého storočia spoločné, že je stále iba voľbou medzi menším a väčším zlom, hoci sa už nejakú dobu na mape Európy nachádza samostatný slovenský štát.
Autor je publicista
