Vo veku osemdesiatšesť rokov je Eric Hobsbawm najznámejším historikom na svete. Jeho naposledy vydaná kniha The Age of Extremes (Vek extrémov) bola preložená do desiatok jazykov, od čínštiny až po češtinu. Jeho pamäti, ktoré vyšli po prvýkrát minulý rok, sa stali bestsellerom v Dillí či v Južnej Amerike – najmä v Brazílii, kde sa stal národným hrdinom. Svoju povesť si zaslúži oprávnene. S ľahkosťou a sebadôverou ovláda rozsiahle moria informácií. Jeho tútor na Cambridgei mi raz rozprával, že Eric Hobsbawm bol najmúdrejší študent, ktorého kedy učil. A potom dodal: „Samozrejme, nemôžem povedať, že som ho učil – jeho nebolo možné učiť. Eric už vtedy vedel všetko.“ Hobsbawm nielenže vie viac ako ostatní historici, on aj píše lepšie: nenájdete uňho dobre známe puntičkárske „teoretizovanie“ alebo veľkolepý rétorický narcizmus jeho mladších britských kolegov (ani jeden z tých zaneprázdnených tímov práve skončených výskumníkov – on má svoj vlastný výklad). Jeho štýl je čistý a jasný. Podobne ako E. P. Thompson, Raymond Williams a Christopher Hill, niekdajší spolupracovníci z britskej komunistickej Skupiny historikov, aj Hobsbawm je majstrom anglickej prózy. Píše zrozumiteľné dejiny pre vzdelaných čitateľov. Úvodné strany jeho autobiografie sú azda najlepším textom, aký Hobsbawm kedy napísal. Samozrejme, je veľmi osobný. Jeho židovskí rodičia – otec z londýnskeho East Endu, mama z habsburského Rakúska – sa stretli a zosobášili v neutrálnom Zürichu počas prvej svetovej vojny. Eric, ich starší syn, sa narodil v Alexandrii v roku 1917 – aj keď jeho pamäti sa začínajú vo Viedni, kde sa rodina usadila po vojne. Dosť neúspešne bojovali o to, aby mohli vôbec prežiť v schudobnenom, upadajúcom posthabsburgovskom Rakúsku. Keď mal Eric jedenásť rokov, otec sa pri návrate „z ďalšej z jeho čoraz zúfalejších ciest do mesta za peniazmi“ zrútil a zomrel takpovediac predo dvermi v jednu mrazivú februárovú noc v roku 1929. O necelý rok jeho matke zistili pľúcne ochorenie a po neúspešnej liečbe v nemocniciach a sanatóriách zomrela v júli roku 1931. Jej syn mal len štrnásť rokov. I. Erica poslali do Berlína k tete. Jeho rozprávanie o mŕtvolných záchvevoch nemeckej demokracie je fascinujúce: „Boli sme na Titanicu a všetci vedeli, že narážal na ľadovec.“ Ako židovská sirota, ktorá sa zmietala v zúfalej politike Weimarskej republiky, mladý Hobsbawm vstúpil počas štúdia na gymnáziu do Nemeckej komunistickej strany (KPD). Na vlastnej koži pociťoval samovražednú, rozdeľujúcu stratégiu, ktorú Stalin nastolil voči KPD s cieľom útočiť na sociálnych demokratov, nie na nacistov. Participoval na smelých predstavách a beznádejných pochodoch berlínskych komunistov. V januári 1933 sa z novinových stánkov dozvedel o vymenovaní Hitlera za kancelára, keď sprevádzal svoju sestru zo školy domov. Podobne ako jeho rozprávanie o detstve vo Viedni, aj v jeho berlínskych historkách sa preplietajú dojemné osobné spomienky s úvahami historika o živote v medzivojnovej strednej Európe: Pre tých, ktorí nezažili „vek katastrofy“ dvadsiateho storočia v strednej Európe, je ťažké pochopiť, čo to znamenalo žiť vo svete, ktorý jednoducho nemal pretrvať v čomsi, čo sa ani nedalo opísať ako svet, ale iba ako dočasná stanica na ceste medzi mŕtvou minulosťou a budúcnosťou, ktorá sa ešte nenarodila. Už týchto prvých sto strán je hodných získať cenu za knihu. Hobsbawmovské deti sa potom presťahovali do Anglicka (mali britské pasy a známych v Londýne). Mimoriadne nadaný Eric do dvoch rokov zvládol prechod na štúdium v angličtine a vyhral štipendium na štúdium histórie v King´s College v Cambridgei. Tam začal svoj celoživotný prienik do britskej elity, počnúc mimoriadnymi výsledkami na skúškach na univerzite a vo voľbách do Apostles, čo bola „tajná spoločnosť“ v Cambridgei (v ktorej pred ním pôsobili také osobnosti ako Wittgenstein, Moore, Whitehead, Russell, Keynes, E. J. Forster a „špióni z Cambridgea“ Guy Burgess a Anthony Blunt). Po vojne Hobsbawmovo angažovanie sa v politike spomalilo jeho formálny postup po rebríčku akademickej kariéry v Anglicku. Keby nebol v komunistickej strane už v mladom veku mohol zrejme zastávať významnejšie posty. Napriek tomu jeho domáca i medzinárodná reputácia narastala každou novou knihou – od Primitive Rebels (Primitívni rebeli) po The Age of Capital (Vek kapitálu), od Industry and Empire (Priemysel a impérium) po The Invention of Tradition (Vynález tradície). Hobsbawmovu kariéru sprevádzali rôzne druhy slávy: prednášal všade, bol nositeľom celého množstva čestných titulov, a je čestným spoločníkom anglickej kráľovnej. II. Niečo však chýba. Eric Hobsbawm nebol len komunistom – takých bolo dosť, dokonca aj v Británii. Komunistom bol počas šesťdesiatich rokov. Svoje členstvo v maličkej britskej komunistickej strane zanechal až vtedy, keď ciele, ktoré presadzovala, definitívne pochovala história. A na rozdiel od takmer všetkých intelektuálov, ktorí zapadajú do komunistického obdobia, Hobsbawm neprejavuje ľútosť. Aj keď ľutoval úplnú porážku všetkého toho, čo komunizmus presadzoval, bez mihnutia oka trvá na tom, na polceste počas svojho deviateho desaťročia, že „sen o Októbrovej revolúcii ešte vždy spočíva kdesi vo mne“. Ako sa dalo predpokladať, práve toto neúnavné odmietanie zlyhania bolo príčinou jeho dlhodobej oddanosti komunizmu, čo vzbudilo pozornosť verejnosti. Prečo, pýtali sa ho v nespočetných rozhovoroch, ste nevystúpili zo strany v roku 1956, ako väčšina vašich priateľov, keď sovietske tanky potlačili maďarské povstanie? A prečo nie v roku 1968, keď Červená armáda vpadla do Prahy? Prečo ešte vždy veríte (ako Hobsbawm v uplynulých rokoch naznačil pri viac než jednej príležitosti), že by stálo zato zaplatiť cenu ľudských životov a utrpenia za Stalina, keby výsledky boli bývali lepšie? Hobsbawm odpovedá z povinnosti, niekedy unudene na všetky takéto otázky, miestami s náznakom pohŕdavej netrpezlivosti vo vzťahu k tejto posadnutosti jeho komunistickou minulosťou. Koniec koncov, vykonal aj mnohé iné veci. Otázku však nastoľuje on. Podľa jeho vlastného rozprávania komunizmus pohltil väčšinu jeho života. Mnohí ľudia, o ktorých tak zanietene píše vo svojej autobiografii, boli komunisti. Po dlhé desaťročia písal pre komunistické časopisy a vykonával stranícke funkcie. Keď iní stranu opustili, on zostal. Veľa času venuje opisu svojej lojality, nikdy ju však nevysvetľuje. Hobsbawmova oddanosť komunizmu má veľmi málo spoločného s marxizmom. „Byť marxistickým historikom“ podľa neho znamená mať len to, čo nazýva „historický“ alebo výkladový prístup. Za Hobsbawmovej mladosti hnutie, ktoré uprednostňovalo široké vysvetlenia pred politickým rozprávaním, ktoré zdôrazňovalo ekonomickú príčinnosť a sociálne následky, bolo radikálne a odmietajúce tradície – skupina Marca Blocha Annales presadzovala podobné zmeny vo francúzskej historiografii. V dnešnom historiografickom prostredí sú tieto ciele samozrejmé, a dokonca konzervatívne. A navyše, na rozdiel od gramsciovských epigónov v New Left Review, Hobsbawn má veľmi anglický nezáujem o marxistické diskusie a teórie kontinentálneho štýlu, ktorým vo svojich dielach ani nevenuje veľa pozornosti. Podľa Hobsbawma je zložité presadiť dokonca aj samotný komunizmus. Vo svojom rozprávaní málo hovorí o tom, čo to znamená byť komunistom. Komunisti v Británii a kdekoľvek inde trávili väčšinu svojho času agitáciou a propagáciou – predávali stranícke publikácie, agitovali za straníckeho kandidáta vo voľbách, šírili „základnú líniu“ na stretnutiach svojich organizačných buniek a vo verejných diskusiách, organizovali stretnutia, plánovali demonštrácie, presadzovali štrajky (alebo im predchádzali), manipulovali…(front) organizácie atď.: každodenná, rutinná, často únavná práca vykonávaná z presvedčenia alebo povinnosti. Takpovediac všetky pamäti komunistov alebo exkomunistov, na ktoré si spomínam, venujú významný priestor takýmto veciam. Ide často o najzaujímavejšiu časť takýchto kníh, keďže uvedená rutina si vyžadovala tak veľa času, ako aj preto, že tvorila jadro života strany. No ako Eric Hobsbawm objasňuje, nikdy nebol stavaný na takýto druh práce na lokálnej úrovni – okrem časov, keď bol žiakom na strednej škole, keď sa predvádzal v uniforme SA a podujal sa na skutočne nebezpečnú prácu agitovania za KPD odsúdenú na záhubu pred voľbami v marci 1933. V neskoršom období sa výlučne venoval pôsobeniu v „akademických alebo intelektuálnych skupinách“. Po roku 1956, „presvedčený, že strana sa nezreformovala, a tak už v krajine nemala perspektívnu budúcnosť“, Hobsbawm vypadol z komunistického aktivizmu (no nie zo samotnej strany). Z jeho pamätí sa teda nedozvieme nič o komunizme ako spôsobe života alebo dokonca ako o politike. Toto odlúčenie od strany ako mikrosociety je však úplne charakteristické. Bolo by zbytočné špekulovať o prepojení medzi traumami Hobsbawmovej mladosti a afinitami muža, i keď on sám pripúšťa, že „vôbec nepochybujem o tom, že aj ja musím na sebe znášať emocionálne jazvy tých ponurých rokov“. Je však jasné, že svet si vždy udržiaval v určitej vzdialenosti, obrnil sa proti tragédii, ako uvádza, „svojím intelektom a nedostatkom záujmu o svet ľudí“. To síce nebránilo tomu, že Eric Hobsbawm bol veľmi dobrý spoločník, no môže byť znakom nedostatočnej empatie: entuziazmus jeho bývalých súdruhov alebo ich zločiny nemali naňho veľký vplyv. Ostatní opustili stranu zúfalí, lebo strana pre nich znamenala veľmi veľa. Hobsbawm dokázal zostať, pretože minimálne v jeho každodennom živote znamenala tak málo. Z celkom iného pohľadu Eric Hobsbawm zapadal do komunistického rámca oveľa lepšie než jeho úprimne nadšení súčasníci. V histórii modernej európskej ľavice existovalo mnoho mikrosociet. Napríklad len v Británii pôsobili Socialistická strana Veľkej Británie, Nezávislá labouristická strana, fabianisti, rôzne sociálnodemokratické a anarchistické federácie, nehovoriac o trockistoch a ďalších. No to, čo komunistickú stranu v Británii alebo kdekoľvek inde odlišovalo od ostatných strán, bol princíp autority, akceptácia hierarchie a návyk na poriadok. Eric Hobsbawm je rozhodne mužom poriadku, „toryovský komunista“, ako o sebe uvádza. Komunistickí intelektuáli neboli nikdy „kultúrnymi disidentmi“. A Hobsbawmovo opovrhovanie samoľúbou „ľavicovosťou“ má dlhý leninovský rodokmeň. V jeho prípade však existuje iná tradícia v práci. Keď Hobsbawm s opovrhnutím odsudzuje thatcherizmus ako „anarchizmus nižšej strednej triedy“, premyslene kombinuje dve kliatby: starý marxistický odpor voči neporiadnej, neregulovanej samoľúbosti, a ešte staršie pohŕdanie anglickou administratívnou elitou pre jej nekultivovanú sociálne neistú, ale ekonomicky ambicióznu triedu úradníkov a obchodníkov. Eric Hobsbawm je, stručne povedané, mandarín – komunistický mandarín – so všetkou dôverou a predsudkami jeho kasty. Nie je to nijaké prekvapenie: ako Hobsbawm píše o svojom vstupe do skupiny Apoštolov v roku 1939, „aj revolucionárom sa páči primeraná tradícia“. Britská trieda mandarínov na univerzitách i vo verejnej službe často pociťovala príťažlivosť k Sovietskemu zväzu (i keď len na diaľku): videli v ňom plánované zlepšenie zvrchu tými, ktorí vedeli najlepšie – … (a familiar conceit). Najmä Fabianovci (Fabians) (Shaw, Wells, Webbovci) vnímali komunizmus v tomto svetle, a neboli sami. Myslím si, že práve z tohto dôvodu sú Hobsbawmovi recenzenti v Británii často zmätení, keď kritici robia rozruch pre jeho komunizmus: nielen preto, že je to nevhodná forma na vyprovokovanie súkromných názorov ľudí, alebo preto, že sovietsky komunizmus okúsili iní, kdesi ďaleko (a dosť dávno), pričom na lokálnej úrovni alebo v histórii nemal odozvu, ale preto, lebo konštrukcia ľudskej duše sa na každom kroku usiluje o elity. III. Eric Hobsbawm však nie je len váženým a hrdým „členom oficiálneho britského kultúrneho establishmentu“ (jeho slovami). Ak ním je, určite by už dávno odstavil svoje spojenie s inštitucionálnymi orgánmi. Je aj romantik. Vidieckym zbojníkom dal romantický nádych, keď morálnu autoritu priemyselných proletárov brilantne presunul na vidieckych rebelov. Romantický nádych dal aj Talianskej komunistickej strane Palmira Togliattiho, ktorému sa vo svetle nedávnych odhalení veľmi nepáči Hobsbawmovo trvanie na „neklamaní seba samého dokonca aj ohľadom ľudí alebo vecí, o ktoré sa vo svojom živote staral najviac“. Eric Hobsbawm dodáva romantický nádych aj Sovietskemu zväzu: „Nech už mal socializmus akékoľvek slabosti, jeho samotná existencia dokázala, že socializmus bol viac než len snom.“ Toto tvrdenie môže mať zmysel len vtedy, ak je mienené s horkou iróniou, o čom pochybujem. Dokonca vtláča romantický nádych aj dobre známym „ťažkostiam“ komunistov a ich vnímaniu politickej reality cez ružové okuliare. Toto celkom nejde dokopy s litániami o hrozivých strategických chybách, ktorých sa dopustili Lenin, Stalin a všetci ich následníci. Hobsbawmova ľútostivá nostalgia vyznieva miestami kuriózne, podobne ako Rubaševova v Koestlerovej Tme napoludnie – „História kedysi sľubovala dôstojný spôsob života ľudstva; dnes je tomu koniec.“ V diele Interesting Times (Zaujímavé časy) Hobsbawm odkrýva odlišnú stránku Nemeckej demokratickej republiky, keď opakovane naráža na určitý nedostatok morálneho vlákna u tých intelektuálov, ktorí ju opustili prevolanie Západu („Tí, ktorí nedokázali zniesť teplo, z kuchyne odišli.“). Nazdávam sa, že Hobsbawm si mýli opotrebované autoritárstvo NDR so známym šarmom weimarského Berlína. A to na druhej strane vedie k romantickému jadru jeho celoživotnej oddanosti komunizmu: k trvalej vernosti jedinečnej historickej chvíli – Berlín v posledných mesiacoch Weimarskej republiky – a k čulej, vnímavej mládeži, ktorá sa s ňou dostala do kontaktu. V nedávnom rozhovore tvrdí: „Nechcel som prerušiť tradíciu, ktorá bola mojím životom, a s tým, čo som si myslel, keď som sa do toho dostal.“ Vo svojich pamätiach hovorí explicitnejšie: Do Berlína som prišiel koncom leta 1931, keď svetová ekonomika upadala… [Bola to] historická chvíľa, ktorá rozhodla o podobe dvadsiateho storočia i o podobe môjho života. Nie je náhoda, že Hobsbawmov opis tých mesiacov je najintenzívnejšou, dokonca aj sexuálne nabitou, prózou, akú kedy napísal. Určite nebol jediným citlivým pozorovateľom, ktorý dokázal okamžite zachytiť podstatu vecí. List, ktorý dvadsaťšesťročný Raymond Aron písal z Kolína domov, opisoval „priepasť“, do ktorej Nemecko upadalo. Aj on intuitívne tušil, že Titanic narazil na ľadovec, že budúcnosť Európy vtedy závisela od politických lekcií, ktoré sa dali vyvodiť z týchto rozhodujúcich chvíľ. To, čo Aron vnímal v Nemecku v rokoch 1931 až 1933, sa stalo morálnym a politickým jadrom zvyšku jeho života a práce. IV. Najväčšiu škodu utrpela jeho próza. Kedykoľvek sa Hobsbawm dostane do politicky citlivého priestoru, uchyľuje sa k strnulému, drevenému jazyku, ktorý pripomína stranícku reč. „Možnosť diktatúry,“ píše vo Veku extrémov, „je implicitná v akomkoľvek režime založenom na jedinej strane, ktorá sa nedá zvrhnúť.“ „Možnosť?“ „Implicitná?“ Ako by mu mohla povedať Rosa Luxemburgová, jedinou stranou, ktorá sa nedá zvrhnúť, je diktatúra. Pri opise požiadaviek Kominterny z roku 1932, podľa ktorých majú nemeckí komunisti bojovať proti socialistom a ignorovať nacistov, Hobsbawm vo svojich pamätiach píše, že „dnes je už všeobecne prijatý názor, že politika… bola samovražednou hlúposťou“. Dnes? Vtedy to všetci považovali za nebezpečne hlúpe a odvtedy to aj tak vnímajú – všetci, teda okrem komunistov. Hobsbawm je v takýchto veciach dosť hluchý na to, aby mohol so súhlasom citovať odporné pocity z básne Bertolda Brechta „Tým, ktorí sa narodili po nás“: My, čo sme chceli pripraviť pôdu pre láskavosť, sme nemohli byť láskaví voči sebe. Po tom už menej prekvapuje Hobsbawmov zaujímavý opis Chruščovovho slávneho „tajného prejavu“ z roku 1956 ako „brutálne, nemilosrdné odsúdenie Stalinových prečinov“. Všimnite si, že epitetá („brutálny“, „nemilosrdný“) priťahuje odsúdenie Stalina , nie jeho „prečiny“. Vo svojom entuziazme pre socialistickú omeletu Hobsbawm jednoznačne stratil aj tú trochu spánku pri miliónoch rozbitých vajec v neoznačených hroboch od Vroclavu po Vladivostok. Ako tvrdí, história neplače nad rozliatym mliekom. Ako Hobsbawm čiastočne pripúšťa, bolo by bývalo múdrejšie pridržiavať sa devätnásteho storočia, ako tvrdí, „s prihliadnutím na jednoznačné oficiálne názory strany a sovietov na dvadsiate storočie“. Akoby neustále písal v tieni neviditeľného cenzora. Keď opisuje prežitie spojív z habsburgovskej éry v 20. rokoch 20. storočia medzi nezávislým Rakúskom a Československom, uzatvára: „Hranice ešte neboli nepreniknuteľné, akými sa stali po tom, čo vojna zničila most s električkou traťou ponad Dunaj v Bratislave.“ Mladší čitatelia by mohli oprávnene usudzovať, že zničená električková trať bola jedinou prekážkou pre Čechov a Slovákov, keď chceli navštíviť povojnové Rakúsko po roku 1948. Hobsbawm sa vyhýba zmienkam o akýchkoľvek ďalších prekážkach. V. Toto nie sú atavistické omyly pera, príležitostné homérovské prikyvovanie. Britskí komentátori, ktorí okolo nich chodia zdvorilo po špičkách ako prejav úcty k práci autora, držia jednoducho ochrannú ruku nad starším priateľom. Hobsbawm si zaslúži viac. François Furet raz vyhlásil, že vystúpenie z francúzskej komunistickej strany na protest proti sovietskej invázii do Maďarska „bola najinteligentnejšia vec, akú som kedy mohol urobiť“. Eric Hobsbawm si zvolil zostať a táto voľba zdeformovala jeho historické inštinkty. Svoje chyby si dokáže priznať bez problémov – podceňovanie šesťdesiatych rokov, neschopnosť predvídať pád eurokomunizmu po druhej polovici sedemdesiatych rokov, dokonca aj jeho veľké nádeje smerom k ZSSR, ktorý „pokiaľ viem, musel padnúť“. Akoby však nechápal, prečo sa ich dopustil – dokonca aj tvrdenie, že ZSSR „musel“ padnúť je jednoduchým prevrátením predošlého tvrdenia, že „musel“ uspieť. Akokoľvek, zodpovednosť spočíva na histórii, nie na ľuďoch, a starí komunisti môžu pokojne spávať. Tento retroaktívny determinizmus nie je ničím iným, ako whigská história plus dialektika. A dialektika, ako vysvetlil komunistický veterán mladému Jorgemu Semprúnovi v Buchenwalde, „je umením a technikou, ktoré vždy pristanú na nohách“ . Hobsbawm pristál na nohách, no z jeho miesta stojí väčšina sveta naruby. Dokonca aj význam roku 1989 je preňho akýsi zahmlený. V súvislosti s následkami víťazstva „slobodného sveta“ (jedny z jeho zriedkavých úvodzoviek) nad Sovietskym zväzom už len varuje: „Svet môže ľutovať, že z pohľadu alternatív Rosy Luxemburgovej, socializmu alebo barbarstva, sa rozhodol proti socializmu.“ Červená Róza to však písala pred sto rokmi. Socializmus, o ktorom sníval Eric Hobsbawm, už nie je možnou voľbou, a barbarskej diktátorskej úchylke, ktorej venoval svoj život, možno vyčítať všeličo. Komunizmus pošpinil a vyplienil radikálne dedičstvo. Ak dnes čelíme svetu, v ktorom niet väčšej rozpravy o sociálnom pokroku, v ktorom niet politicky prijateľného projektu sociálnej spravodlivosti, je to do veľkej miery preto, že Lenin a jeho nasledovatelia otrávili studňu. Hobsbawm uzatvára svoje pamäti výzvou: „Neodzbrojujme sa, ani v nepokojných časoch. Sociálnu nespravodlivosť musíme ešte aj dnes odmietať a bojovať proti nej. Svet sa sám osebe nezlepší.“ Má pravdu, v každom riadku. No aby sme urobili čosi pozitívne v novom storočí, musíme začať tým, že povieme pravdu o tom predchádzajúcom. Hobsbawm odmieta pozrieť zlu do tváre a nazývať ho vlastným menom. Nikdy nespomína morálku, ani politické dedičstvo Stalina a jeho diela. Ak má seriózny záujem odovzdať radikálnu štafetu budúcim generáciám, takto sa postupovať nedá. Ľavica už dávno začala uhýbať od konfrontácie komunistického démona vo svojich radoch. Anti-antikomunizmus – túžba vyhýbať sa podpore bojovníkov spred roku 1989 a tých, ktorí po ňom hlásali koniec histórie – mrzačil politické myslenie v labouristických a sociálnodemokratických hnutiach počas desaťročí, a v niektorých kruhoch pretrváva až dodnes. Ako však Arthur Koestler uviedol v Carnegie Hall v marci 1948: Nepodarí sa vám dosiahnuť, aby mali ľudia pravdu pri zlých dôvodoch… Táto obava, že sa ocitnete v zlej spoločnosti, nie je výrazom politickej čistoty. Je výrazom nedostatku sebadôvery. Ak má ľavica obnoviť túto sebadôveru a povstať z kolien, musíme prestať rozprávať uspokojujúce príbehy o minulosti. Pozri Hobsbawma, ktorý to uhladene popiera; medzi dvoma koncami ľavice a pravice v dvadsiatom storočí existovala „podstatná afinita,“ ktorá bola zrejmá komukoľvek, kto ju okúsil. Milióny západných progresívnych ľudí s dobrým úmyslom zapredali svoje duše východnému despotovi – „Absurdným prekvapením“, napísal v roku 1950 Raymond Aron, „je, že európska ľavica si pre svojho Boha vybrala staviteľa pyramíd.“ Hodnoty a inštitúcie, ktoré boli pre ľavicu dôležité – od rovnosti pred zákonom k zabezpečeniu verejných služieb ako práva, a na ktoré sa dnes útočí, tu neboli vďaka komunizmu. Sedemdesiat rokov „reálne existujúceho socializmu“ ničím neprispelo k celkovému ľudskému blahobytu. Ničím. Možno to Hobsbawm chápe. Možno, ako uvádza James Klubmann, dvorný historik britskej komunistickej strany, „vedel, čo bolo správne, no zdráhal sa povedať to na verejnosti“. Ak je to pravda, nie je to veľmi hrdý epitaf. Evgenia Ginzburg, ktorá čosi vedela o dvadsiatom storočí, rozpráva o vymazaní výkrikov z mučiarne moskovskej väznice, keď si kol dokola recituje Michelangelovu báseň: Je sladké spať, sladšie je byť kameňom. V tejto strašnej dobe hrôzy a hanby, požehnaný je ten, čo nevidí, ani necíti. Nechaj ma tu teda a neruš môj odpočinok. Eric Hobsbawm je prirodzene najtalentovanejším historikom našich čias. Odpočívajúc a nemajúc problémy však akosi prespal hrôzu a hanbu doby. Preložila: Judita Takáčová (Eric Hobsbawm: Interesting Times: A Twentieth-Century Life)
