Prakticky každý deň po tragických udalostiach v USA z 11. septembra si ľudia na celom svete kládli rovnakú otázku: Kedy sa začne odvetný útok proti teroristom? Od nedeľného večera už odpoveď poznáme. V obavách pred možným celosvetovým konfliktom u mnohých zároveň narastal strach a odpor voči vojenskému riešeniu. Ulice viacerých miest zaplnili protestujúci, ktorí požadovali, aby Spojené štáty neodpovedali silou.
V histórii často zaznievali hlasy odsudzujúce riešenie konfliktov použitím vojnových prostriedkov a volajúce po mieri. Ako by však asi skončil svet, keby vždy poslúchol názory pacifistov? Tak ako Winston Churchill nepodľahol naivnej predstave o možnom spolužití so zlom a dokázal čeliť nacistickej hrozbe, tak to chápe aj britský premiér Tony Blair: „Nebezpečenstvo, že by sme nekonali nič, je omnoho väčšie, ako keď sme zasiahli.“ Rovnako i časť umiernenej moslimskej inteligencie pochopila, že Usáma bin Ládin je nebezpečný pre samotný islamský svet, a terorizmus vníma ako kontraproduktívny. Ak by naozaj bin Ládinovi išlo len o práva Palestínčanov, po nástupe „tvrdej línie“ Šaronovej vlády bola najpríhodnejšia chvíľa získať si sympatie západného sveta. Európska únia a najmä Francúzsko malo v blízkovýchochodnom konflikte vždy trochu „mäkší postoj“ ako USA. Koniec-koncov, boli to Európania, čo viedli sériu tajných rokovaní, ktorá vyústila podpisom dohody v Oslo medzi Izraelom a OOP.
Bin Ládinov výrok, že sa svet rozdelil na tábor viery a tábor nevercov, znie uchu Európana akoby zo stredoveku. Západný svet, ktorý náboženské konflikty sužovali dlhé stáročia, už prešiel obdobím osvietenstva, vzostupu nacionalizmu, érou nacistickej a komunistickej totality. Až poučený hrôzami dvoch svetových vojen v minulom storočí začal budovať svoje vzťahy na princípoch vzájomnej tolerancie. Uvedené fakty však v žiadnom prípade nemôžu slúžiť ako ospravedlnenie, že islam ako najmladšie náboženstvo je ešte len v „puberte“, ktorú my už máme dávno za sebou. Nedá sa akceptovať takéto čierno-biele zjednodušenie, ktoré sa nám usiluje bin Ládin vsugerovať, a práve preto sa nemôžeme iba tak nečinne prizerať na to, ako chcú teroristi zničiť „všetko, čo je im cudzie“. Takáto odpoveď bola asi jediná možná a každému je hádam jasné, že s týmito ľuďmi nesmieme vyjednávať. Otázkou ostáva, či Spojené štáty, poznajúc situáciu v Afganistane, nemali k podobnému kroku pristúpiť už pred piatimi rokmi, keď sa fundamentalisti v krajine pod Hindukúšom ujali moci. Spolu s Ruskom, prostredníctvom podpory Masúda a jeho Severnej aliancie mohol byť Taliban dnes už dávno „rozprášený“ a svet ušetrený hroznej tragédie.
Na druhej strane je naivné myslieť si, že sa porážkou Talibanu všetko skončí. Skôr vyvstanú nové problémy: Nehrozí nekonečná gerilová vojna? Podarí sa v Afganistane nastoliť demokratický režim? Nevytvorí vojna novú generáciu bin Ládinových nasledovníkov? V otázkach by sa dalo pokračovať, ale ešte jedna, azda najdôležitejšia nakoniec: Aká bude reakcia umiernených arabských štátov? Od toho, aký postoj zaujmú, sa budú odvíjať nasledujúce udalosti. Vojna s terorizmom by však nemala prerásť do celosvetového konfliktu. Veď o to teroristom ide.
