Projekt Anna Snegina: „Pas de deux“ vyvoláva dojem kultivovanej exkurzie. Melancholickému výletu nechýba premyslene budovaná poetická nálada. Účinnou zbraňou autorskej stratégie je pritom prieberčivé prehŕňanie. Nie pre literárne nechutenstvo. Skôr pre čistú textovú radosť. Napríklad z manipulácie identít či motivácií. Z bohatstva impulzov či beztrestného posúvania hraníc čitateľovej dôvery. Vyberavo sa listuje medzi efektnými lyrickými témami aj v metatextových poetických inšpiráciách. Register dôvodov pre návštevy u iných sa dopĺňa dôvodmi pre estétske pôžitkárstvo z verša. Tak, ako existujú nástenné dekorácie schopné pokaziť chuť romantickej večere, jestvujú i podnety na zosilnenie už i tak výrazných tónov dezilúzie. Nadobudnutá trpkosť zaznieva predovšetkým v citových pachutiach „studených hier“ (s. 118) s menlivým obsadením, no zato jasným smerovaním k prázdnote. A vôbec – ponáška na takmerdenníkové dievčenské reflexie sa vinie celým textovým výberom. Frekvencia slov „láska“ či „milovať“ je dosť vysoká na to, aby bola zreteľná autorská tendencia pracovať so sentimentom. Ten sa ocitá buď v úlohe jednej z emocionálnych dominánt, alebo kandiduje na inteligentné parodizovanie. Vo svete Anny Sneginy má vysoký kredit výlučnosť. Nekompatibilnosť s davom vonkoncom nespôsobuje priamočiaru trýzeň izolácie. Vysvetľujúc samu seba – lebo aj také zámery zbierka sleduje –, demonštruje Snegina samé hrdé gestá. Ako hrdinka básne sa vyčleňuje z nedostatočne poetického kontextu: „Nie som jedna z vás! Som sestra Jesenina a milenka Majakovského!“ (s. 136) V decentnejšej verzii Sladkej ako cukrík sa o uchovanie integrity subjektu bojuje mrazivo čírym konštatovaním: „moja duša patrí iba mne“ (s. 120) Slogan len zosilňuje neodškriepiteľné: Snegina je emblém. Hyperbola prejemnenej citlivosti i personifikácia drsnej adresnosti sklamaní. Niekde v intenciách až autistického uzatvárania vznešených smútkov zo sveta pred svetom vzniká priestor na naberanie stále nových rolí. Variácie na témy „unavená a zničená“ (s. 100), „tajomná“ (s. 40) či „bezmocná“ (s. 41) signalizujú znechutenie presilou materiálnosti v kultúre ikon krásnych a úspešných. Dať sa ňou raniť ešte neznamená stratiť autonómiu prežívania či preciťovania. Niežeby z temnejších pasáží neprebleskla ani možnosť anestetizovania ako pohodlnejšej voľby. Akurát je svojskou autorskou skepsou zbavená nároku na privilégiá. Vlastne ako všetko, čo zaváňa definitívnosťou. Snegina spochybňuje viac ako rada. Ťažko povedať, či „zasneženú dušu“ devastuje spoľahlivejšie plazivé bujnenie globalizácie alebo obligátne koncovzťahové drámy na tému „neporozumenie“. Isté je, že najmä pri tých druhých text s úspechom kŕmi čitateľské lačnenie po melodráme. K autorským tromfom totiž patrí aj nadanie pre príbeh. Respektíve – pre mikropríbeh. Snegine je vlastná aj schopnosť kondenzovať obrazy. V Malých slzách veľkých dievčat je scéna jedného in flagranti dokonca redukovaná na pár rekvizít a na dizajnérske značky. Škoda nepoužiť efemérnosť modelkovského sveta. Café Bratislava a prípadne Intimita pointujú závažím s príchuťou ortute. Skratka v Last minute sa ukrýva pod povrch slov: „nič sa nedeje“. (s. 117) Príbehy sú minimálne. Často so sklonom k banalite. Zhruba takej, aká vyčnieva z reality povrchných vzťahových viacuholníkov. Rovnako často sa príbeh Snegine „sníva“. A nie je to len metafora ohraničená na jeden text. Ide skôr o dôsledok vyostrenia odcudzenosti. Nechajte Sneginu fungovať v príbehovej promiskuite rolí – a text zaručene vyťaží z chladného pozorovania nemožnosti saturácie. Autorská hra so subjektom ponúka starosvetsky krehké etudy aj drsné závany trendovosti. Erotiku rozboľavených mužsko-ženských zápasov i subtílnosť snového prelínania milujúcich sa snehových vločiek. Ony i všetky Sneginine rebelské disharmónie sú poprášené glamourom zmäkčených línií. Spochybňujúca i spochybňovaná autorská koncepcia Snegininho Pas de deux s čitateľom netají jediné: poznanie, že jedno „ja“ nestačí. (Anna Sneigma – Pas de deux, Drewo a srd, Bratislava 2003, 146 strán, cena 139 Sk)
