Laco Oravec právnik a programový manažér Nadácie Milana Šimečku Po dvoch rokoch parlament konečne prijal antidiskriminačný zákon. Ako hodnotíte toto zdĺhavé obdobie, počas ktorého sa nepodarilo tento zákon prijať? Si spokojný s jeho obsahom? – Obsah zákona je v súlade s dvoma smernicami Európskej únie, ktoré sa týkajú diskriminácie, preto nemám žiadne vážnejšie výhrady voči obsahu. Proces prijímania zákona bol na Slovensku problematický a nasvedčuje tomu, že pod tlakom Európskej únie sme sa rozhodli tento zákon prijať. Politická vôľa však nenasvedčuje tomu, žeby táto problematika u nás bola braná vážne, a preto treba mať možno obavy do budúcna pokiaľ ide o uplatňovanie tohto zákona, pretože tých defektov a najmä aj skutočnosti, že vláda a ostatné orgány štátnej správy musia sami prichádzať s iniciatívami a v tomto smere sú skôr riziká tej antidiskriminačnej politiky. Aké bude podľa vás uplatnenie tohto zákona? Nebude problématické dokazovať v prípadoch diskriminácie, že k nej skutočne došlo? – Navonok to skutočne môže takto vyzerať. Diskriminácia sa vždy dokazuje veľmi ťažko, teda bolo tomu tak najmä v minulosti, keď tento zákon ešte nebol prijatý. Na druhej strane z týchto dôvodov došlo k výraznemu posunu, keď dokázanie či vyvrátenie diskriminácie sa presúva zo žalobcu na žalovaného a že niekto nediskriminoval musí dokázať ten, kto je podozivý na základe istých skutočnosti. V podstate by to malo uľahčiť možnosti diskriminácie, takže uvidíme ako bude vyzerať súdna prax. V zákone bola prijatá aj tzv. pozitívna diskriminácia, pre ktorú minister spravodlivosti Daniel Lipšic dá tento zákon na Ústavný súd. Myslíte si, že je naša spoločnosť pripravená na ňu? – Problematika pozitívnej diskriminácie, respektíve vyrovnávacích opatrení nie je o tom, či je na ňu spoločnosť pripavená, ale či ju potrebujú niektoré špecifické skupiny. Vieme, že Slovensko má problém s ochranou niektorých menšín, s rovnakými šancami pre všetkých či už je to špeciálne situácia Rómov, ktorých postavenie v celej Európe je veľmi ťažké alebo aj ďalších skupín ako sú postihnutí, ženy a podobne. To znamená, že takéto opatrenia ako je pozitívna diskriminácia nemožno dať na hlasovanie verejnej mienky. Malo by to byť prejavom zodpovednosti jednotlivých rezortov alebo celkovo politikov. Na druhej strane to, že sa minister spravodlivosti k tomu stavia tak, ako sa stavia jedoznačne poukazuje na to, že ten seriózny záujem chrániť menšiny u nás neexistuje, aj keď to nie je slovenský výmysel. Pozitívna diskriminácia existuje v mnohých krajinách, takže by som očakával hlbokú odbornú diskusiu. Má podľa vás tento zákon aj nejaké nedostatky? – Nedostatkom je pre mňa to, že sme sa rozhodli do zákona dostať len dve smernice, dalo sa ísť o mnoho ďalej a postaviť túto problematiku širšie. Rozlišujú sa dve základné oblasti a pre jednu je širšia ochrana a pre druhú nie. To svedčí o tom, že nie sme veľmi progresívni v tejto oblasti. Nedostatok môže byť aj samotná prax uplatnenia zákona, ale na to si musíme samozrejme počkať. Pri prijímaní zákona poslankyňa za HZDS Ľudmila Mušková prízvukovala stále, aby deti v škole neboli ovplyvňované homosexuálnou orientáciou. Ako hodnotíš takéto iniciatívy a výroky? – Do prijímacieho procesu v NR SR sa opäť dostal populizmus. Nesmieme zabúdať, že dvakrát bol zákon odmietnutý kvôli homosexuálnej orientácii a neodvôvodneným obávam z registrovaného partnerstva. Tieto snahy pokračovali aj tentokrát. Na jednej strane je veľkým pozitívom, že parlament bol schopný zákon podporiť, na druhej strane tento tzv. sprievodný folklór poukazuje na to, že schopnosť slovenských poslancov porozumieť tejto problematike a orientovať sa v nej je stále veľmi slabá a tendencie zasahovať do vzdelávacieho procesu prostrednctvom tohto zákona vkladať do tohto zákona tak nešťastné formulácie ako sa tam je len prejavom akejsi slovenskej malosti a na druhej strane si myslím ovplyvňovanie sexuálnej orientácie na školách tak ako je formulované, prakticky nikto nevie čo presne znamená, a môže dôjsť k opačným efektom a uvidíme, či sa tento paragraf bude používať a možno bude nakoniec úplne zbytočný a nepotrebný.
