Podľa neutrálnej slovníkovej definície politika znamená účasť na štátnych záležitostiach, ide v nej o spravovanie štátu, o určovanie foriem, úloh a obsahu jeho činnosti a o vzájomné vzťahy spoločenských skupín. Slovník spomína aj pejoratívny význam pojmu, a to taktizovanie a prefíkanosť. Podľa toho je politik ten, kto sa zaoberá politikou, ale je to aj taktik a prefíkanec. Hlas ľudu hovorí, že „politika je špinavá“. Je to „boj o korytá“, politici sa usilujú iba o kariéru a výhody, a v tom sú „všetci rovnakí“. Lepšie nevyzerá ani literárny obraz politiky a politikov. Profesionálni hazardéri, majstri obratných rúk, prázdnych slov a chladných nervov (S. Zweig). Politický život, túžba po moci môže z človeka vycicať okrem množstva síl aj všetko ostatné, cit a ilúzie (A. Hailey). Idealisti, ktorí bojujú za utláčaných, končia vždy tým, že bojujú jeden s druhým o miesto hore (G. B. Shaw). Nenávistné rozchody, strach spolubojovníkov, neľútostné súperenie až po likvidáciu protivníka uväznením, vyhnanstvom, vraždami obyčajnými i justičnými. Jedna postava z románu A. Haileyho hovorí: „Myslíš, že ľudia dole tušia o tom, ako to chodí vo vláde? Niektorí vedia, tí, ktorí majú k vláde blízko. Ale väčšina ľudí asi nie, alebo aspoň o tom nič vedieť nechce. Potom asi ešte ďalší, ktorí by tomu neverili, ani keby si im to dala čierne na bielom a trebárs im to aj odprisahala.“ Politika rovná sa záujmy Nad bránou do ríše politiky by mohol visieť nápis: „Vy, ktorí vstupujete, zbavte sa všetkých ilúzií a zabudnite na bežné morálne princípy, kritériá a zábrany!“ Najmä v tzv. vysokej politike niet ani priateľov ani nepriateľov, sú iba viac alebo menej ideologizované záujmy, ktoré rozhodujú v politike štátu i v politike jednotlivých strán. Záujmy bývajú jediným spoľahlivým kľúčom k pochopeniu inak nepochopiteľných politických udalostí, rozhodnutí, činov, zvratov. Faktický vládca vtedajšieho Francúzska, kardinál rímskej cirkvi Richelieu, podporoval nemeckých protestantov, aby oslabil katolíckych Habsburgovcov. Monarchistické Francúzsko Ľudovíta XVI. pomáhalo severoamerickým republikánskym vzbúrencom proti takisto monarchistickému Anglicku. Zaprisahaný antikomunista Winston Churchill sa celou váhou postavil za boj ruského ľudu proti vpádu hitlerovských vojsk, lebo tým padla aj možnosť nemeckej invázie do Anglicka. Vtedajší americký viceprezident Harry Truman odporúčal podporovať v nemecko-sovietskom konflikte vždy toho prehrávajúceho s cieľom stretnúť na konci vojny v záujme USA oboch protivníkov čo najviac vyčerpaných. Rozhodujúca úloha záujmov robí z politiky záležitosť chladného a vypočítavého kalkulu. V politike nemajú city čo hľadať (J. Fouché). Štátnik má mať srdce v hlave, musí byť chladný ako ľad (Napoleon). Ale ozajstný rozum a politika idú zriedkakedy tými istými cestami. Možno, že sa svetové dejiny utvárajú dramaticky vždy iba na základe premeškaných príležitostí (S. Zweig). Politika môže byť relatívne poctivá v oddychových historických epochách, ale pre kritické zvraty neplatia iné pravidlá, než staré heslo: „Účel svätí prostriedky“ (A. Koestler). Nijaká ideálna politika neexistuje, až príliš často vidíme, ako je to v skutočnosti s „víťazstvom pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou“. Spoločnosť a štát však nejako fungovať musia a niekedy na počudovanie aj fungujú. A tak napriek všetkému politika nemôže nebyť predmetom záujmu a pozornosti. Politika ako profesia Úspešne riadiť zložitú ľudskú spoločnosť je veľmi náročná úloha. Preto vládnutie nie je práca pre každého, je to vysoko kvalifikované povolanie (G. B. Shaw). Samozrejme, nik nemôže obsiahnuť problematiku celého spoločenského života. Úspešný politik sa nezaobíde bez šťastnej ruky pri výbere spolupracovníkov a poradcov. Winston Churchill zvládol riadenie vojnovej obrany Veľkej Británie s malým, ale nesmierne výkonným kabinetom. Až do posledných dní vojny zabezpečil Adolfovi Hitlerovi chod vojnového priemyslu Albert Speer. S pribúdajúcimi porážkami Hitler svojich generálov hystericky vymieňal. Stalin od začiatku staval predovšetkým na maršalovi Žukovovi – politicky ho odstavil až po víťaznom skončení vojny. Chýbajúce odborné znalosti možno „vykompenzovať“ skúsenosťami z praktickej politiky. Starí politickí harcovníci neraz vymanévrujú kvalifikovanejších i kultivovanejších, ale neskúsených politických nováčikov. Pre politikov je charakteristické, že na položené otázky iba zriedka odpovedia jasným „áno“ alebo jasným „nie“. Pre každý prípad treba mať aspoň pootvorené zadné dvierka. V politike je totiž všetko možné, pretože tu neexistuje slovo „nikdy“ (J. Fouché). A prípadná lož vraj nestojí prešibaného politika viac než jedno nadýchnutie (S. Zweig). Poučný je pohľad do parlamentnej arény, na neraz ozajstné „hrátky“ vládnuceho zoskupenia a opozície. Úlohou opozície je politická kontrola vlády. V praxi však opozícia bežne iba tvrdí, že vláda robí všetko zle (nesystémovo, nekoncepčne atď.). Podľa obhajcov vlády zasa opozícia nikdy nemá pravdu. Oba politické bloky sa navzájom obviňujú z neschopnosti, neserióznosti, z poškodzovania záujmov krajiny a ľudu. Opozícia vraj vie, čo a ako treba v štáte urobiť. Ale najprv chce pre seba moc, vopred to údajne efektívne riešenie problémov zásadne neprezrádza. To by síce mohlo prospieť krajine, ale posilnilo by to vládu, a teda bolo v neprospech opozície. Samozrejme, momentálne vládnuca strana či koalícia sa zachová presne rovnako, ak ju v nasledujúcich voľbách voliči odsúdia do roly opozície. Politika – vec verejná Nedemokratické režimy nedovoľujú verejne hovoriť o negatívnych spoločenských javoch. V demokratickom štáte sa o nejednom z nich, žiaľ, iba pridlho rozpráva. K náprave sú zodpovedné politické orgány často donútené až pod tlakom médií a verejnosti. Inokedy zasa badať priam nechuť politických miest o problémoch hovoriť. Napríklad pri krachu banky sa zistená strata niekoľkých miliárd korún verejnosti podá iba stručne a navyše tak, ako keby išlo o nejakú živelnú katastrofu, proti ktorej sú ľudia bezmocní. Aféra je rýchlo prekrytá inou podobnou udalosťou. Občania medzitým zabudnú, že uvedená strata sa bude kompenzovať na ich účet. Alebo podniky s mnohomiliardovou hodnotou a strategickým významom bývajú privatizované anonymnými subjektami s nič nehovoriacim označením. Nech sa najmä obyčajní smrteľníci pokúsia odhaliť možnú koncentráciu ekonomickej a tým aj politickej moci, ako aj to, či nedošlo k nezákonnému prepojeniu medzi privatizérom a danou politickou garnitúrou. Spoločenská elita a politika Do vývinu spoločnosti významne zasahuje jej skutočná elita, na jednom z popredných miest vedci. Špičkový politik by neurobil zle, keby si priamo pozýval predstaviteľov vedných odborov, od ekológie po politológiu, a to aj zástancov protikladných názorov. Ak by sa pred svojím hostiteľom aj pohádali, pomohli by mu urobiť si komplexnejší obraz príslušnej časti spoločenskej reality. Niekdajším monarchom slúžili takto ich radcovia. Mimochodom, je asi škoda, že zanikla inštitúcia dvorných šašov s výsadou beztrestne povedať panovníkovi aj nepríjemné pravdy a nešetriť ani ďalšie, inak nedotknuteľné celebrity. Byť svedomím národa je úloha, ktorá tradične patrí spisovateľom. L. Feuchtwanger k tomu napísal: „Pravdy, ktoré politik dnes uskutočňuje, sú pravdy, ktoré spisovateľ hlásal včera alebo predvčerom. A pravdy, ktoré spisovateľ hlása dnes, uskutoční politik zajtra či pozajtra. Spisovateľova pravda je za všetkých okolností čistejšia než pravda ľudí činu.“ Ale zároveň – nielen spisovateľom – pripomenul: „Kto píše, tomu stačí iba hlava a prsty, kto je postavený do sveta činov, ten potrebuje päsť.“ Premeniť svoju popularitu na faktor spoločenského vplyvu osobitne dokázali divadelní a filmoví umelci, ako aj niektorí poprední športovci – idoly ľudí všetkých generácií. Treba si len želať, aby príslušníci spoločenskej elity nielen podporovali pozitívny vývin spoločnosti, ale aby vedeli aj nekompromisne poukazovať na jeho tienisté stránky. Politik a novinári V demokratickom štáte politik závisí od voličov, ktorých politické názory a nálady mimoriadne ovplyvňujú médiá. Prezieravý politik sa preto usiluje o čo možno najlepší vzťah s novinármi. Ronald Reagan na tlačových konferenciách naslepo oslovoval „Toma“ či „Boba“, aby vzbudil dojem, ako je s ľuďmi z novín zadobre. Nemožno sa politicky zavďačiť všetkým novinárom. Ale veľkú chybu urobí politik, ak hoc aj pre osobný konflikt s jedným žurnalistom popudí proti sebe celý novinársky front. Klasickým príkladom pozitívneho vzťahu politika, médií a verejnosti boli rozhlasové príhovory niekdajšieho prezidenta F. D. Roosevelta k občanom USA: podeliť sa s občanmi i médiami o štátnické starosti nie je zo strany politika rozhodne zlý ťah. Ešte dôležitejšie je byť informovaný o problémoch krajiny tak, ako ich pociťujú občania a nastoľujú žurnalisti. Vedúcim politikom, obklopeným kŕdľom poradcov, asistentov a sekretárov hrozí izolácia od skutočnosti, selekcia informácií až faktická dezinformovanosť osudná pre správne rozhodovanie. Na druhej strane, byť novinárom „je najväčšia zodpovednosť, akú poznám“ (K. Čapek). Žurnalista má sväté právo pýtať sa na čokoľvek, moc žurnalistu je založená na jeho práve vyžadovať odpoveď (M. Kundera). Dobrý novinár by vraj mal mať štyri hlavné cnosti: zrozumiteľnosť, neúctivosť, osobitosť a odvahu. A čo sloboda novinárov? Politik závisí od žurnalistu. Ale od koho závisia žurnalisti? Od tých, ktorí ich platia. A tí, čo platia, sú reklamné agentúry, ktoré si kupujú od novín miesto, od televízie čas pre svoju reklamu (M. Kundera). Istotne existujú aj úskalia novinárskej práce. Nájdu sa aj predajní novinári. Našťastie však existujú novinári, ktorí sú schopní a odhodlaní čestne splniť svoju úlohu – od odhaľovania afér typu Watergate po každodennú pomoc obyčajným ľuďom, ohrozovaným byrokraciou a spoločenskou ľahostajnosťou či vydaným napospas biede, útlaku a týraniu. Ženy v politike Významu žien pre biologickú i ekonomickú existenciu ľudskej spoločnosti zďaleka nezodpovedá ich skutočné spoločenské postavenie, nieto ich profesionálne zapojenie do politického života. Pritom, pokiaľ ide o schopnosti, v histórii nejedna žena mužov predstihovala – ako vládkyňa, spoluvládkyňa alebo ako takzvaná sivá eminencia. V modernej dobe poznáme ženy vo funkciách poslankýň, ministeriek, premiérok i hláv štátov. Ale celkovo je ich zastúpenie v politických orgánoch ešte vždy podpriemerné až nedostatočné. Keďže v dospelej populácii ženy počtom o niečo prevládajú nad mužmi, natíska sa – nielen čisto opticky a farebne – zaujímavá predstava parlamentu s 52 percentami poslankýň. Ženy-političky môžu získať veľa žien i mužov – môžu ich však aj odradiť. Ešte vždy pretrváva nedôvera voči verejne činným ženám, ktoré by preto osobitne mali dbať na svoj celkový prejav a správanie. Už aj preto, lebo mužom sa v tomto ohľade viac prepáči. Životný štýl, hoci ide o súkromnú vec, môže mať aj neželateľný odraz v mienke občanov-voličov. Politické „enfant terrible“ V politickom živote krajiny sa občas presadí akýsi samozvaný a neobmedzený kritik oficiálnej politiky, údajne jediný obranca záujmov národa či ľudu. Pre konkrétny príklad nemusíme chodiť za hranice. Časť verejnosti znechutená jeho spôsobmi ho s dešpektom i posmechom odmieta. Napriek všetkej neserióznosti a demagógii však tento človek môže poukazovať na skutočné a neriešené sociálne, národnostné alebo rasové problémy. Vďaka tomu nejeden občan potichu dáva za pravdu. V našich podmienkach napríklad v rómskej otázke, ale nielen v nej. Ako sa zbaviť tohto „strašného decka“? Treba eliminovať objektívne faktory jeho existencie a aktivity, to znamená, dôsledne riešiť otvorené spoločenské problémy. Inak – nejaká tá „šťuka v rybníku“, ktorá vie politikov občas „nachytať na hruškách“, rozhodne nemôže byť politickému dianiu na škodu. Politici, politika a občania Občanom ide o to, aby politici pracovali svedomito, zodpovedne a efektívne, v súlade so svojimi predvolebnými sľubmi. To zrejme predpokladá, aby pred občanmi pociťovali aj určitú dávku rešpektu. Existuje dokonca názor, že „vláda sa má ľudu báť“. Kedy sa niekdajší panovníci konečne odhodlali zvolať snemy, dať alebo sľúbiť konštitúciu? Keď im ľud ukázal svoju energiu, odhodlanie, silu. Ale inak netreba politikov zahŕňať prílišným potleskom a obdivom. Službu ľudu si predsa volia sami, tešia sa nemalým výsadám, sú slušne honorovaní, o čom si navyše aj sami rozhodujú. Preto ak občania budú ich činnosť a osoby posudzovať s vecným až odmeraným odstupom, nestane sa politikom nijaká krivda. Môže to jedine prospieť nielen krajine, ale aj samým politikom. Predovšetkým sa však žiada ozajstná politická angažovanosť občanov. Kuchynskými nárekmi alebo jalovým rebelovaním v krčme sa nič nevyrieši. Ide o to, aby občan ako volič bol pripravený svoje právo kontroly voči politikovi aj prakticky uplatniť. Takýto produktívny postoj občanov je u nás skôr hudbou budúcnosti. Iste, nie každý je schopný a ochotný „ísť do politiky“. No ľuďom, ktorí až demonštratívne dávajú najavo politickú ľahostajnosť, hodno pripomenúť slová R. Rollanda: „Keď sa slušní ľudia stiahnu z politiky, dostane sa do rúk darebákov.“ Najlepšia politika Na adresu politikov tu odznelo nemálo až drsných slov. Preto treba priznať aj skutočnú náročnosť ich poslania a zložitosť ich práce. Veľký znalec ľudí Balzac sa vyjadril, že vládnuť národu dokáže ten, kto dokáže riadiť ženu – výrok, ktorého váhu ocenia najmä ženatí muži. A Anatole France politikom dokonca poradil: „Ak sa niekto pletie do riadenia ľudí, nikdy nesmie zabudnúť, že ľudia sú zlé opice. Iba za takýchto podmienok budete politikmi ľudskými a láskavými.“ Celkom vážne ešte dva citáty, prvý z diela L. Feuchtenwangera: „Dajte obyvateľstvu veľa chleba a hier, dajte mu trochu mäsa a vína, dajte mu sudcov a daňových úradníkov, ktorí by neboli príliš úplatní, a nedovoľte, aby sa privilegovaní príliš vykrmovali. To zvyšné, právo a mravopočestnosť a šťastie, to príde samo od seba.“ Mierené na iné spoločenské podmienky, ale pokiaľ ide o podstatu, rozhodne nie zle povedané. Vôbec najtrefnejší bude zrejme výrok Abrahama Lincolna: „Moja politika? Nikdy som nijakú nemal. Dbal som vždy len na to, aby som podľa možnosti rozriešil čo najlepšie každodenné problémy.“ Autor je publicista
