Polepšení

Na začiatku roku 1989 v rozhovore s Karlom Hvížďalom poľutoval Karel Jan Schwarzenberg sovietskeho veľvyslanca v Prahe a Miloša Jakeša, pretože netušili, ako rýchlo sa im ľudia obrátia chrbtom. „Len počkajte pár rokov a zistíte, že v Česku bolo v strane len pár osamotených indivíduí, s ktorými sotva naplníte jednu drobučkú kaviareň.“ Prorok je to, no v jednom sa mýlil – netýka sa to iba Česka, ale celého postsovietskeho priestoru.

S papalášmi bolo vždy ťažko. Ale kde sa podeli? A boli vôbec? Jeden z nich, Vasil Mohorita, píše na FB svoje spomienky.

Pamätám si, ako vo Federálnom zhromaždení sedel v predsedníctve veľký, mohutný, dobre živený muž a žuval žuvačku. Do sály vchádzala železná lady Margaret Thatcherová v modrom kostýme, s perlovou brošňou, perlovým náhrdelníkom a perlovými náušnicami. Nakláňala naondulovanú hlavu k plecu a usmievala sa. Našťastie, nešla nikomu podávať ruky – to sa prihodilo Georgeovi Bushovi staršiemu. Vošiel do sály a po americky podával ruku prvému poslancovi v rade – komunistovi Ladislavovi Adamcovi! Hneď na ďalšej spoločnej schôdzi oboch snemovní sa rozhádzal zasadací poriadok, už žiadne podľa abecedy, ale podľa politickej príslušnosti. Víťazi dopredu, porazení do posledných lavíc.

Britská premiérka pogratulovala víťazom, poslanci jej tlieskali postojačky a Mohorita žuval žuvačku. Hneď na druhý deň bola na Václavskom námestí veľká demonštrácia za jeho odvolanie z predsedníctva parlamentu. V prvých novembrových dňoch sa pod koňom ešte volalo: „Není Vasil jako Vasil, každý sklízí, co si zasil!“

Ale dejiny sa pohli. No a Vasil sa v tom zasiatom obilí zrazu ocitol kdesi na dne. Vyplával z neho už so zmenenou identitou ako Vasco Meier, našiel svoje židovské korene a píše, ako to celé bolo v skutočnosti. Bol povolaný povaliť najhroznejší režim, podarilo sa mu to a eštebáci a komunisti ho za to prenasledovali, dávali mu drogy, privodili mu mŕtvicu a schizofréniu. Ale on je šťastný, že ľud oslobodil.

Od koho? Keď čítate články v novinách z prvej republiky, máte dojem, že Česi tú republiku dobyli. Po roku 1918 každý búral Rakúsko-Uhorsko, ale až keď bolo po všetkom. Nebolo to inak ani s reálnym socializmom, ani so vznikom Slovenskej republiky. Hrdinsky sa vypínajú hrude, veď o nič nejde.

(Kresťanskí) demokrati oslávili v roku 1998 porážku Vladimíra Mečiara. Pred dvadsiatimi rokmi ho dali dolu najmä vďaka tomu, že sa na hlasovanie dostavili predovšetkým prvovoliči. K volebným urnám prišlo 84 percent voličov. A vtedy sa zrodil aj mediálny politický aktivizmus. Bola to novinka, v čase nabádania voliť vznikli novinárske, herecké, vedecké a vôbec elitné spojenectvá, no nie tam bolo ukryté čaro.

Veční oportunisti dostali neobyčajnú príležitosť na rehabilitáciu za to, že sa počas reálneho socializmu radšej obzerali väčšmi ako po ľudských právach – po výhodách. A režim si ich kupoval (štátne sanatórium, tituly, vyznamenania). Zrazu dostali šancu polepšiť sa… Za málo.

(Text vyšiel v Pravde 8. 11. 2018)

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter