Americký komediant nás prináša bližšie k pravde než BBC. Väčšina novinárov nás klame. Keď nájdu hladujúci ľudia jedlo, o ingrediencie sa veľmi nezaujímajú. Film Michaela Moora je hrubý a niekedy povýšenecký. Vkladá ľuďom do úst vlastné slová. Dokončuje za nich vety. Niekedy je zábavný a dojímavý, inokedy neohrabaný a nekoherentný. No mnou otriasol a na konci som mu tlieskal. Pretože Fahrenheit 9/11 dáva otázky, ktoré som sa mal v posledných štyroch rokoch pýtať každý deň ja. Úspech tohto filmu ostatným dokazuje, ako médiá sklamali. Butlerova správa zajtra opäť otvorí debatu o tom, koho treba viniť za klamstvá, pre ktoré sme šli do vojny – vládu, alebo spravodajské služby? O jednej veci sa však vo veľkých spravodajských sieťach diskutovať nebude – o spoluvine veľkých spravodajských sietí. Po tomto vyšetrovaní by sme tak potrebovali ešte jedno, ktoré by zistilo, prečo novinári pomáhali vládam klamať ľudí. *** Nepotrebujem hovoriť o zlyhaniach amerických spravodajských sietí. Fox či NBC často vykrikovali o svojej lojalite voči Bushovej vláde. Vlastnia ich pravicoví podnikatelia a s dobrými argumentmi môžu byť označené ako súčasť vojensko-priemyselného komplexu. No zlyhanie britských médií, hlavne BBC, si vyžaduje lepšie vysvetlenie. Štúdie Cardiffskej školy žurnalizmu a Mediálnej skupiny Glasgowskej univerzity naznačujú, že medzi britskými stanicami existuje vážna a systematická náchylnosť v prospech vlády a jej spojencov. Cardiffská štúdia napríklad ukazuje, že 86 percent vysielaných správ, ktoré počas invázie v Iraku spomínali zbrane hromadného ničenia, „naznačilo, že Irak tieto zbrane má“, zatiaľ čo „len 14 percent vyslovilo pochybnosti o ich existencii či možnom použití“. Tvrdenie britských a amerických síl, že Irak vypálil nelegálne rakety Scud na Irak, sa v britských spravodajských programoch spomínalo 27-krát. Spochybnené bolo len pri štyroch príležitostiach: raz na Sky News a trikrát na Channel 4 News. BBC dokázala dokonca celý príbeh prikrášliť. Jej korešpondent Ben Brown naznačil, že neexistujúce rakety boli doplnené chemickými či biologickými hlavicami. BBC (opäť Ben Brown) aj ITN tvrdili, že britskí velitelia „potvrdili“ fantómové povstanie v Basre 25. marca. Hoci neexistovali dôkazy, ktoré by toto tvrdenie podporovali, dvakrát viac bolo správ tvrdiacich, že irackí ľudia inváziu privítali, než tvrdení, že sú proti nej. „Vo všeobecnosti sa omnoho viac času venovali pôvodným (nepravdivým) príbehom ako ich následným popreniam“, konštatuje správa. Glasgowská štúdia zas naznačuje, že správy BBC a ITN sú naklonené v prospech Izraela a proti Palestínčanom. Každá izraelská obeť má takmer trikrát väčšie pokrytie ako palestínska. Zabitia, za ktorým stoja Palestínčania, sa zvyčajne opisujú ako „zverstvá“ a „vraždy“, zatiaľ čo Palestínčania úmyselne zastrelení izraelskými vojakmi sú opisovaní ako „chytení v krížovej paľbe“. Nevysvetľovaním, že Palestínčania žijú pod vojenskou okupáciou po tom, ako Izrael ilegálne zabral ich územie, korešpondenti pravidelne redukujú konflikt na nevysvetliteľný „kruh násilia“. Aj tento kruh uvádzajú zdanlivo do pohybu Palestínčania – násilie, ktoré páchajú, sa zriedka vysvetľuje ako odpoveď na izraelské útoky. Obe spravodajské siete opakovane tvrdia, že vláda USA sa snaží v regióne dosiahnuť mier (ITN ju v jej postoji voči obom stranám konfliktu označila za „vyváženú“), pritom však zabúdajú spomenúť, že každoročne posiela do Izraela vojenskú pomoc vo výške 3 miliárd dolárov. *** Z týchto výskumov vychádza BBC veľmi zle. Cardiffská správa ukazuje, že britské a americké vládne zdroje používala častejšie než iné vysielacie siete, a nezávislé zdroje, ako napríklad Červený kríž, zas menej často. Najmenej si všímala straty na strane Iraku a bola najmenej ochotná podávať správy o irackom nesúhlase s inváziou. Samostatná štúdia nemeckého Frankfurter Allgemeine Zeitung, ktorú vypracoval medzi vysielacími sieťami v piatich krajinách, ukazuje, že BBC dala zo všetkých staníc najmenej času oponentom vojny – len 2 percentá. (Už aj ABC v Spojených štátoch venovala oponentom 7 percent). Oproti tomu Channel 4 News obstál dobre. Zdá sa, že je jedinou britskou stanicou, ktorá sa snažila poskytnúť vyvážený obraz konfliktu. Problém, samozrejme, nie je vyhradený vysielacím spoločnostiam či pravicovej tlači. V nedeľu sa Observer, sesterské noviny Guardian, pýtal: „Prečo bol premiérov predslov (k správe o Iraku) taký jednoznačný, pokiaľ ide o hrozbu, ktorú Saddám Husajn znamená? Prečo boli nejasné dôkazy predstavované ako fakt?“ Tie isté otázky sa možno opýtať samotného Observeru, ktorý sa v invázii postavil na stranu vlády a publikoval niekoľko nesprávnych informácií – ktoré ešte stále neodvolal – o zbraniach hromadného ničenia a kontaktoch medzi Saddámom a al-Kajdou. *** Prečo sa to teda stalo? Prečo sa vysielacie stanice (a noviny), ktoré majú reputáciu vyvážených médií, nestrannosti či dokonca liberálnosti, postavili na stranu mocných? Existuje zrejme niekoľko dôvodov. Jedným z nich je, že predpokladajú, správne či nesprávne, že publikum nemá o komplexnosť záujem. Jeden z novinárov BBC prezradil tímu z Glasgowskej univerzity, že mu povedali, aby nedával „vysvetľovacie kusy“. Šéfovia chceli iba „dvojrozmerné veci“. Analytická a investigatívna žurnalistika ustúpila opisom pohybu jednotiek a vojenskej techniky. Nie je potom pravdepodobne prekvapením, že diváci ostávajú bez najmenšieho tušenia, čo sa v skutočnosti deje. V jednej skupine divákov, s ktorými robili výskumníci rozhovory, bolo viac ľudí, čo tvrdili, že územia v Palestíne okupovali Palestínci, než tých, ktorí správne uviedli, že ich okupoval Izrael. Ďalším dôvodom je, že (rovnako ako v iných profesiách) ľudia sú odmeňovaní za podlizovanie sa mocným. Špeciálne informácie získavajú ľudia, čo sa nejako zavďačili vláde. To vedie k paradoxu, že niektorí z našich najúspešnejších novinárov sú zároveň najdôverčivejšími pätolízačmi v tejto profesii. *** Zatiaľ čo za podlizovanie sa ste odmeňovaní, za odvahu ste trestaní. Vlády USA, Veľkej Británie či Izraela vedia skutočne znepríjemniť život médiám, ktoré ich nahnevajú. BBC to mohla pocítiť na vlastnej koži počas aféry Gilligan. Palestínčania a ľudia z Iraku majú omnoho menšiu lobovaciu silu. Médiá sa boja nahnevať izraelskú vládu, keďže sa boja, že ich označia za antisemitské. Mocné vlády môžu žiadať o podporu pravicovú tlač. Robert Murdoch, ktorý má komerčný záujem o zničenie BBC, vždy rád poslúži. Keď nás väčšina novinárov klame, nie je prekvapujúce, že tých pár, čo má dosť odvahy na odhalenie lží mocných, sa stane hrdinami. Hoci by ich práca bola chatrná. Keď nás otrhaný komediant z Michiganu privedie k pravde bližšie ako BBC, je čas na vážne skúmanie, prečo sa správy stali propagandou víťazov. Článok bol uverejnený v britskom denníku Guardian, www.guardian.co.uk
