V súvislosti s odvodovým systémom sa dnes v slovenských médiách možno dočítať, že je starý, „postavený na prežitých a neudržateľných princípoch spred zhruba 120 rokov“. Predstava o škodlivo vysokej odvodovej zaťaženosti sa stala na Slovensku zaužívanou múdrosťou, ktorú málokto spochybňuje. Je to však situácia, keď – paradoxne – vďaka jednostrannému a analyticky slabému zhodnoteniu súčasného systému, o fungovaní a možnostiach zmeniť odvodový systém vieme len veľmi málo. Je to dôvod, prečo má zmysel pozorne preskúmať návrh tzv. odvodového bonusu, ale aj diskusiu, ktorá ho sprevádza. Súčasné odvody sú vraj príliš vysoké a bránia tvorbe nových pracovných miest. V „intelektuálnej” výbave slovenských kritikov odvodového zaťaženia svoje miesto nájde aj povzdych nad komplikovanosťou systému, ktorý pozostáva z trinástich odvodov a sedemdesiatich platieb. Ocitáme sa tak v situácii, horúčkovitého hľadania riešenia, ktoré nás tohto bremena elegantne zbaví. Čím radikálnejšia zmena súčasného systému, tým lepšie. Fakt, že Slovensko je krajinou, kde zásadné reformy v oblasti verejnej politiky sprevádzali skôr reklamné kampane ako verejné diskusie, vytvára nepríjemný precedens a riziko, že výnimkou nemusí byť ani natoľko kľúčová oblasť života v krajine, akou je systém sociálneho zabezpečenia. Makroekonomické súvislosti „reformy“ Donedávna vedľa seba na území bývalého spoločného štátu existovali dva úplne odlišné prístupy k hospodárskej politike. Česká republika stavila na modernizáciu. Odmietla systém založený na ponuke lacnej pracovnej sily a na nízkom menovom kurze. Klausova reforma postavená na týchto dvoch základných pilieroch skončila v roku 1997 hlbokou krízou ekonomiky. Naopak, Slovensko zvolilo po páde Mečiarovej vlády v roku 1998 práve túto politiku – znižovanie a opätovné znižovanie ceny pracovnej sily. Tento proces prebieha oveľa sofistikovanejšie a systematickejšie, ako sa to kedy darilo Václavovi Klausovi, ktorý bol práve zo slovenskej strany začiatkom 90. rokov ostro kritizovaný. Z pohľadu makroekonóma je absurdné, keď sa otvára téma znižovania ceny práce bez toho, aby sa zároveň diskutovalo o produktivite. Konkurencieschopnosť krajiny nespočíva v tom, že má miniatúrne nominálne náklady na pracovnú silu – to by znamenalo, že najkonkurencieschopnejšími ekonomikami na svete sú najchudobnejšie africké krajiny. Konkurencieschopnosť spočíva v pomere medzi nákladmi a produktivitou práce. Je preto potrebné posudzovať nielen to, koľko pracovná sila stojí, ale aj to, koľko nových hodnôt vytvorí. Slovensko má už v súčasnosti veľmi nízke nominálne náklady na prácu. Otázka by teda mala skôr znieť: Ako zvýšiť produktivitu práce a prečo je nízka? Čo urobiť, aby sa zmenila štruktúra výroby, čo urobiť, aby sa zlepšili menové vzťahy a aby sa Slovensko nemuselo ponúkať najmä prostredníctvom nízkeho kurzu meny (voči parite jej kúpnej sily) k zahraničiu? Ďalšie znižovanie nominálnych nákladov totiž znamená cestu chudoby a deštrukcie. Alternatívou je reštrukturalizácia výroby, podpora zo strany štátu (v rámci pravidiel EÚ) smerom k sofistikovanejším výrobám. Slepá cesta ku konkurencieschopnosti Doterajšia cesta Slovenska nebola ničím iným ako cestou Česko-Slovenska v časoch Václava Klausa: cestou podhodnoteného kurzu voči parite jej kúpnej sily, podhodnotenej mzdy voči produktivite a v súčasnosti aj dumpingových daňových podmienok pri zdaňovaní kapitálu. Koncept odvodového bonusu predložený Richardom Sulíkom je len logickým pokračovaním tejto cesty. Znamená minimalizáciu nákladov na pracovnú silu so štátnou garanciou a súčasne minimálnu sociálnu ochranu zamestnancov a znižovanie sociálnych štandardov. Propagátori tejto myšlienky však veria, že takáto kombinácia vytvára vhodné prostredie na podporu konkurencieschopnosti. Po ôsmich rokoch pôsobenia dvoch odlišných vlád, a tým aj odlišných národohospodárskych prístupov, možno porovnať ich makroekonomické dôsledky. Pre Slovensko nevyznievajú práve priaznivo. Pri približovaní k Európskej únii postupovala ČR najrýchlejšie spomedzi stredoeurópskej pätky (ČR, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Slovinsko). Približovanie ekonomickej úrovne k vyspelým krajinám (teda indikátor o niečo komplexnejší ako jednoduché porovnávanie vývoja HDP) je v Česku výrazne rýchlejšie. Podobne, aj keď v o niečo menšej miere, je to aj v Slovinsku a Maďarsku. Naopak, v Poľsku a predovšetkým na Slovensku, ktoré sú uvádzané ako svetlé príklady rýchleho rastu HDP, rýchlosť reálneho priblíženia k najlepším zaostáva. V uplynulých piatich rokoch sa podľa údajov EUROSTAT-u ekonomická úroveň Slovenska priblížila k EÚ len o 7 percentuálnych bodov (zo 47 na 54 percent). Ilúzia rastu Ekonomická úroveň je pri medzinárodných porovnaniach meraná prostredníctvom HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, aby boli vylúčené rozdiely v cenových úrovniach jednotlivých krajín. V parite kúpnej sily sa odráža rast objemu produkcie tovarov a služieb v domácej ekonomike, ale aj efektívnosť zahraničnoobchodnej výmeny, teda menové vzťahy. Vývoj menových vzťahov odráža kvalitatívne zmeny v ekonomike. Keď dokáže lepšie zhodnotiť svoje tovary a služby pri obchodovaní so zahraničím, vykazujú menové vzťahy vzostup. Keď dochádza k neustálemu znižovaniu cien a znehodnocovaniu meny, vykazujú pokles. Dochádza tak k nenávratným stratám, ktoré možno považovať za vyhadzovanie zdrojov do zahraničia. Pri poklese menových vzťahov môže HDP vykazovať rýchly rast, ale vývoj spotreby a investícií v danej krajine zostáva pomalý. Dlhodobo priaznivý vývoj menových vzťahov pri obchodovaní so svetom je charakteristickým znakom českej ekonomiky. Ceny vývozu tovarov a služieb rástli rýchlejšie ako ceny dovozu. V Poľsku a na Slovensku bol vývoj menových vzťahov od roku 1995 do roku 2004 silne nepriaznivý. Chybičky krásy Daňový bonus predpokladá vytvorenie tzv. superhrubej mzdy. Ide o zložitý manéver, ktorý spočíva v tom, že zodpovednosť za úhradu všetkého poistného preberá zamestnanec. Nie je pritom skutočne (teda nielen teoretickým odkazom na to, že sa to prikáže zákonom) jasné, ako bude prakticky zaručené, že všetkým zamestnancom bude zvýšená mzda minimálne o sumu, ktorú budú musieť dodatočne platiť za poistné. Autor sa vôbec nezaoberá otázkou, či niečo také možno zamestnávateľom nariadiť právnym úkonom v prípade, ak ide o zmluvy, ktoré spadajú do medzinárodného práva. V Českej republike v prípade týchto zmlúv nemožno zamestnávateľom podobný krok nariadiť. Pozoruhodná je aj zmena postavenia zamestnávateľa k poistnému: na rozdiel od súčasného stavu, keď je za neplatenie poistného postihovaný, sa mení na subjekt, ktorý bude len svojmu zamestnancovi strhávať a odvádzať. R. Sulík presadzuje zásadnú zmenu charakteru sociálnych dávok, ktoré sa majú z príjmov určených na riešenie rôznorodých sociálnych situácií (teda tých, ktoré spoločnosť uznala za natoľko vážne, že na ne reaguje dávkou) zmeniť na štátnu dotáciu nízkych a ešte nižších miezd. Tento krok má niekoľko vážnych dôsledkov. V prvom rade, pri zmene charakteru, logiky a vnútorného obsahu dávok (prípadne pri zrušení väčšiny dávok sociálneho charakteru a ich nahradení bonusom, resp. životným minimom), nebude Slovensko schopné plniť celý rad medzinárodných záväzkov v oblasti sociálneho zabezpečenia (Európska sociálna charta, Charta sociálnych práv pracujúcich Európskych spoločenstiev, dohovory Medzinárodnej organizácie práce). Je veľmi pravdepodobné, že Slovensko by malo v dôsledku zavedenia odvodového bonusu problémy s plnením jednotného európskeho práva, napríklad nariadenia Rady 1408/71. Druhý problém sa týka práva v oblasti hospodárskej súťaže. Odvodový bonus totiž nie je ničím iným ako spolupodieľaním sa štátu na faktickej úhrade miezd, prípadne automatickom doplnení nízkych miezd zo štátnych zdrojov. Bolo by prekvapujúce, keby Európska komisia takúto štátnu pomoc neodmietla ako neprijateľnú. Táto prax je totiž dumping. Komisia napríklad v roku 1996 zasiahla v prípade systému „contratti do riallineamento“, ktorý v Taliansku umožňoval dočasné odmeňovanie zamestnancov s nižšou ako minimálnou mzdou. Štát bude dotovať zisky firiem Aj keby napriek týmto výhradám bolo možné tento systém zaviesť, išlo by de facto o „finančnú pumpu“, ktorá bude odčerpávať prostriedky z verejných zdrojov. Sulíkove modelové prepočty trpia jednou zásadnou slabinou. Nepočítajú s tým, že pri zásadných zmenách v systéme sociálnych dávok dôjde k časovému nesúladu medzi výplatami nových dávok a príjmami systému. Daňový bonus bude potrebné vyplatiť skôr, ako redistribučný odvod prinesie prvé prostriedky. Možno odhadovať, že pôjde o výpadok v objeme dvojmesačnej výplaty. Ak modelové prepočty „pozabudli“ na zrejmý a známy časový nesúlad medzi príjmami a výdavkami, vyvoláva to pochybnosti o platnosti ďalších Sulíkových prepočtov. Prepočty Ekonomického ústavu SAV údajne označili systém odvodového bonusu za rovnovážny. Možno však vysloviť obavy, že systém by mohol byť v rovnováhe iba za predpokladu, že sa jeho parametre nebudú postupom času meniť. Znamená to, že sa subjekty, podniky a obyvatelia budú chovať tak, ako o tom vo svojich modeloch uvažuje Richard Sulík. Problém je v tom, že takéto modelovanie je podmienené celou sériou vstupných predpokladov. Ak však napríklad podniky zistia, že môžu platiť stále menšiu mzdu, pretože majú vytvorený systém „štátnej poisťovne“, ktorá ich zamestnancom bude prispievať (doplácať mzdy) priamo úmerne ku klesajúcim mzdám, pôjdu – prirodzene – so mzdami dole. Tí, ktorí to, povedzme, z filantropických dôvodov nebudú chcieť spraviť, k tomu napokon budú dotlačení konkurenciou. Tak však dôjde k narušeniu rovnováhy systému. Systém bude rovnovážny len formálne za podmienky, že celý rad sociálnych udalostí jednoducho nebude krytý dávkami. Skutočnú rovnováhu by však zaručoval len vtedy, keby platilo, že všetky zrušené dávky boli absolútne nezmyselné, neodôvodnené a nevyužívané a že občania sa bez nich zaobídu bez toho, že by im hrozila ujma na sociálnom postavení (napríklad prepad pod hranicu chudoby). Tento predpoklad je však dosť pochybný. Výsledkom môže byť, že spoločnosť kruto zistí, že išlo o omyl a politicky si vynúti opätovné zavedenie dávok, prípadne, že narastie počet chudobných, prehĺbi sa spoločenská diferenciácia a napokon bude nutné pristúpiť k opatreniam, ktoré budú štát stáť peniaze. Dôvod na ďalšie znižovanie miezd Systém sa teda javí ako predovšetkým geniálne premyslený „peňazovod“ od štátu k firmám, ktoré namiesto iniciatív v oblasti rastu produktivity práce, rozvíjajú mechanizmy, ako uspokojiť svoje finančné nároky prostredníctvom štátu. Jedným z najžiarivejších kúskov návrhu odvodového bonusu je dojemná starostlivosť o nezamestnaných. Jeho reálne pôsobenie bude totiž v praxi presne opačné. Nový systém nezamestnaných v skutočnosti nič nové nenaučí, nevzdelá ich, ani nerekvalifikuje. Jediné, čo urobí, je, že ich uzavrie do slučky nízko platenej práce, a to navždy. Z národohospodárskeho pohľadu tento systém môže viesť k plytvaniu pracovnou silou, ktorá bude k dispozícii takmer zadarmo, čo zo strednodobého a dlhodobého hľadiska znamená ohrozenie konkurencieschopnosti slovenských výrobkov. Nízka a naďalej umelo znižovaná cena práce znamená minimálny tlak na inovácie a modernizáciu výroby a v praxi to povedie len k ďalšiemu tlaku na znižovanie „stále vysokých nákladov na pracovnú silu“. Jednoducho, pri nedostatočnej produktivite práce je každý robotník pridrahý. Pristúpiť na tento systém by bolo veľmi krátkozraké, aj keby to krátkodobo znamenalo pri niektorých kategóriách zamestnancov zvýšenie príjmov. Už strednodobo je totiž evidentne nestabilný. Zdroje príjmov verejných financií sa nemenia. Ak niekto v systéme ušetrí, bude to musieť uhradiť niekto iný – v tomto prípade to budú zamestnanci, ktorí budú musieť prispievať buď vyšším poistným, alebo priamou platbou za verejné služby a sociálne transfery. Autor je makroekonóm, analytik českej odborovej centrály Úvod a spracovanie Barbora Černušáková
