,,Sobieski“ sa neuveriteľne lenivo vliekol. V Ostrave mal trištvrtehodinové meškanie a bolo jasné, že do cieľovej stanice prídem s poriadnou časovou sekerou. Utešoval som sa, že všetko má svoje výhody. Rýchlik sa hadil koľajnicami tak pomaly, že dával dostatok príležitostí na kontakt s krajinou. Na poľskej strane podchvíľou čosi opravovali a miestami sa dalo z vlaku hádam aj vystúpiť a ísť popri ňom pešo. Dusno však robilo svoje a malátnemu telu sa nechcelo ani pohnúť, nieto sa ešte odlepiť od sedadla. Podriemkavajúca myseľ teda mala dosť času na uvažovanie. Všade okolo lesy s prevahou listnatých stromov, najmä briez. Keď sa krajina presvetlila, narazili slnečné lúče na hladinu jazierok a rybníkov, pohladili ľudí, ktorí v záhradkách rodinných domčekov nadýchavali jar. Skutočná idylka. Ani sa mi nechcelo veriť, že len niekoľko kilometrov odtiaľto leží mesto, ktorého názov symbolizuje to najhoršie, čo človek mohol vymyslieť. Mesto pulzuje vlastným životom Osvienčim, môj cieľ a aj cieľ stoviek vlakov, ktoré sem pred skoro šesťdesiatimi rokmi zvážali ľudí z celej nacistami okupovanej Európy. Miesto, ktoré nacisti zvolili na „konečné riešenie židovskej otázky“. Dnešný Osvienčim je celkom normálne mesto. To, čo sa tu robilo v rokoch vojny, však aj teraz poznamenáva jeho tvár. Nedávno prebehla tlačou informácia o úmysle postaviť tu veľké obchodné centrum. Záujem mesta bol samozrejme veľký. Pozemok však stál v zóne, ktorá svojho času tvorila tábor. Mestský magistrát takýto zámer víta, no rozhodnutie nie je také jednoduché. Protest organizácií, ktoré sa starajú o pamiatku umučených a zavraždených, sa tiež dá pochopiť. V takejto dileme žijú obyvatelia. Mestu, aj keď to možno znie paradoxne, prospieva turistický ruch naviazaný na návštevu Národného múzea Osvienčim – Brezinka (Auschwitz – Birkenau). Ročne sa tu vystriedajú státisíce návštevníkov. Keď som sa prechádzal večerným mestom, vyžaroval z neho neuveriteľný pokoj. Hádam to bolo aj tým, že z hotela umiestneného medzi železničnou traťou a hlavnou cestou som si to zamieril do neďalekej štvrte rodinných domov. Niektoré z nich si celkom iste pamätali vojnové roky, na ich strechy a do záhrad určite padal popol zo spaľovaných tiel nacistických obetí. Počul som, že starší obyvatelia mesta cítia sladkastý zápach z kremačných pecí dodnes. Ktosi mi rozprával príbeh o rybárovi. Sedel pri jednom z rybníkov a chytal ryby. Okoloidúci sa ho opýtal: „Čo tu robíte?“ Odpovedal celkom logicky: „Chytám ryby.“ „A viete, že do tejto vody esesáci sypali popol zavraždených väzňov?“ Rybár pokojne reagoval: „Viem, a neprekáža mi to.“ Asi je to tak dobre. Treba sa naučiť žiť aj s takýmito skutočnosťami, no zabudnúť nemožno. Naozajstná továreň na smrť V čase tvorby scenára národnej expozície sa ma niekoľkokrát spýtali, či naozaj treba jatriť staré rany. O zmysle našej práce som však nepochyboval ani chvíľu. Oživenie pravicového extrémizmu v mnohých európskych krajinách nám v tomto dáva za pravdu. Spochybňovanie historických faktov aj u nás býva časté. Pre pochybovačov mám jednu odpoveď: „Choďte sa pozrieť do Brezinky!“ Tamojší bývalý likvidačný tábor nikoho nenechá ľahostajného. Išlo o naozajstnú továreň na smrť. Slovenská expozícia tu chýbala desať rokov. Spoločnú československú zatvorili, pretože nezodpovedala požiadavkám doby. Od roku 1999 prebiehali intenzívne rokovania ministerstiev kultúry Slovenskej a Českej republiky, ktoré vyústili do dohody o vytvorení dvoch samostatných expozícií v bloku číslo 16. Slovenská je na prízemí, česká na poschodí. Celkom logicky sa gestorom prípravy a realizácie za českú stranu stal Národní památník Terezín a za slovenskú Múzeum SNP Banská Bystrica. Trojuholník uzatváralo Štátne múzeum Osvienčim – Brezinka. Treba dodať, že spolupráca týchto troch organizácií bola po celý čas doslova príkladná a vyústila do spoločného otvorenia národných expozícií symbolicky v Deň víťazstva nad fašizmom. Múzeum Slovenského národného povstania do toho času zhromaždilo pomerne bohatý archív týkajúci sa deportácií slovenských Židov v rokoch 1942, 1944 a 1945. Vytváral sa postupne, najmä však v súvislosti s prípravou medzinárodnej konferencie Tragédia slovenských Židov, ktorá sa v Banskej Bystrici konala roku 1992 za účasti popredných domácich aj zahraničných historikov. Výslednicou tohto podujatia bola výstava a najmä zborník, ktorý obsahoval dovtedy málo známe historické reálie. Z tohto dôvodu sme samozrejme uvítali iniciatívu pracovníkov Štátneho múzea Osvienčim – Brezinka, aby sa v rámci otvorenia slovenskej expozície prezentovala reedícia tejto knihy v anglickom jazyku. Prezentácia výstavy Prezentácia sa konala deň pred oficiálnym otvorením expozície pod záštitou našej veľvyslankyne v Poľskej republike Magdy Vašáryovej a na internetovej stránke Ministerstva kultúry SR sa o tejto udalosti môžete dočítať nasledovné: „Sprístupneniu výstav predchádzalo v utorok 7. mája v Osvienčime predstavenie publikácie s názvom Tragédia slovenských Židov, ktorá zachytáva osud Židov zo Slovenska a jeho osobitné miesto v histórii holokaustu. Kniha v anglickej mutácii je druhým doplneným vydaním Zborníka z konferencie Tragédia slovenských Židov, ktorá sa konala v roku 1992 v Banskej Bystrici. Bystrická konferencia bola vôbec prvým z podujatí venovaných výskumu holokaustu na Slovensku. Najnovšie vydanie prináša množstvo nových historických faktov. Práce od sedemnástich slovenských, českých, poľských a izraelských historikov podávajú obraz o tom, ako reagovali slovenskí Židia na represálie, o pokusoch záchrany, o pomoci deportovaným, ich osude v getách, pracovných a vyhladzovacích táboroch. Ako uviedla spoluautorka knihy Gila Fatranová, iniciátori druhého vydania si zasluhujú pochvalu najmä za spresnenie faktografických detailov. Podľa veľvyslankyne Slovenskej republiky v Poľsku Magdy Vašáryovej je hlavný rozdiel medzi chápaním holokaustu na Slovensku a v Poľsku aj v tom, že v Poľsku sa len dnes odkrýva strašná história židovských pogromov, na Slovensku sa o tragédii Židov hovorilo i za bývalého režimu. Treba si však uvedomiť, že pokiaľ Slovensko bolo za vojny relatívne samostatným štátom, Poliaci ako štát neexistovali, dodala veľvyslankyňa.“ Vydanie knihy je veľmi cenným príspevkom k objasňovaniu tragédie slovenských Židov v rokoch druhej svetovej vojny a potešiteľné je aj to, že sa pripravuje jej poľské a nemecké vydanie. Zásadné úlohy pri príprave Slovenská strana si pri príprave svojej národnej expozície vytýčila niekoľko zásadných úloh. Chceli sme ju zrealizovať tak, aby bola otvorená roku 2002, teda šesťdesiat rokov odvtedy, keď sa začali transporty našich židovských spoluobčanov. Z hľadiska obsahového sme chceli zachytiť nielen protižidovské zákonodarstvo, transporty a osud väzňov v koncentračnom tábore, ale aj historické reálie zobrazujúce udalosti na Slovensku, ktoré viedli k takémuto vyústeniu. Naše zámery sa nie vždy stretávali s pochopením, ale treba jednoznačne konštatovať, že konečný výsledok nám dáva za pravdu. Expozícia je venovaná pamiatke 60. výročia prvého židovského transportu z územia Slovenska. Naše ministerstvo kultúry jej vybudovaním poverilo Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Na scenári výstavy, ktorý musel spĺňať kritériá poľského múzea, sa podieľali aj viaceré ďalšie inštitúcie. Dokumentmi prispel Yad Vashem v Jeruzaleme, Múzeum židovskej kultúry Slovenského národného múzea, Slovenský národný archív, Slovenský filmový ústav a Štátne múzeum Auschwitz-Birkenau v Osvienčime. Výtvarné riešenie pochádza z dielne Milana Veselého, expozíciu architektonicky spracoval Ľubomír Mlynarčík. Náklady na vybudovanie slovenskej národnej výstavy predstavovali približne osem miliónov korún. Okrem spomínaných treba oceniť aktívnu spoluprácu popredných historikov z Izraela a Poľska, pracovníkov Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, členov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, predstaviteľov Židovskej náboženskej obce a najmä bývalých väzňov koncentračných táborov. Pripomienky všetkých týchto ľudí sa stali pre tvorbu scenára neoceniteľné. Historická strohosť a emócie Slávnostné otvorenie slovenskej a českej expozície v Osvienčime sa uskutočnilo 8. mája 2002. Českú delegáciu viedol predseda vlády Miloš Zeman, slovenskú vicepremiér Pál Csáky. Prítomný bol i podpredseda Národnej rady SR Pavol Hrušovský, ministri Milan Kňažko a Ivan Šimko a predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss. Na úvod odzneli listy prezidentov Václava Havla a Rudolfa Schustera. Potom predniesol emotívny a pre seba charakteristický príhovor český premiér Zeman, po ňom odznel pragmatický príhovor Pála Csákyho. Prejavy akoby boli kontrastom toho, čo čakalo návštevníkov pri prehliadke expozícií. Na jednej strane vecnosť a historická strohosť zachovaná aj vo výtvarnom riešení českej expozície, na strane druhej dokumentačne bohatá slovenská expozícia vzbudzujúca svojím výtvarným riešením emócie a pôsobiaca silne expresívne. Jednoducho, dva expozičné protiklady, ktoré vo svojej jednote musia na návštevníka zapôsobiť veľmi silne. Slovenská expozícia navyše využila aj najmodernejšie vizuálne prostriedky, ktoré pomáhajú dotvoriť celkovú atmosféru premietaním koľajníc na čierne podvaly a ustavičným monotónnym klepotom kolies železničných vagónov. Návštevníkovi sa umožňuje doplniť si informácie v audiovizuálnom centre, kde sú zachytené autentické výpovede väzňov koncentračného tábora s anglickými titulkami alebo v slovenskej, poľskej a anglickej mutácii umne nastrihaný dokument o Slovensku v rokoch 1918 až 1945 s dosiaľ veľmi málo známymi archívnymi filmovými materiálmi. V tejto časti počítame s postupným dopĺňaním informačného materiálu. Tvorba takéhoto veľkého expozičného celku v zahraničí nie je každodennou záležitosťou. Najmä v prípade, že ide o stálu expozíciu. Je zrejmé, že pracovníkov Múzea SNP čaká ešte veľa práce. Doterajšie úsilie však bolo ocenené záujmom všetkých, ktorí sa zúčastnili na otvorení expozície. Ako na záver uviedol P. Weiss, je škoda, že podobná expozícia sa nedá vidieť aj na Slovensku. Dúfam, že najmä stredné školy si cestu k tejto expozícii nájdu a závisí naozaj len od politikov, či si uvedomia dôležitosť historickej pamäti a umožnia vytvorenie stálej, alebo putovnej expozície o tragédii slovenských Židov aj priamo na Slovensku. Takáto iniciatíva by sa u realizátorov Stálej slovenskej expozície v Štátnom múzeu Osvienčim – Brezinka strela s veľkým pochopením.
