Po sto dňoch postkoloniálnej vojny proti Líbyi 3

Po sto dňoch postkoloniálnej vojny proti Líbyi (1)

Po sto dňoch postkoloniálnej vojny proti Líbyi (2)

Objavili sa aj správy, že po Líbyi sa pohybujú príslušníci špeciálnych jednotiek štátov NATO, ktorých úlohou je vo vhodnom čase zabiť Muammara Kaddáfího. Niektoré pramene uvádzajú ako možný termín začiatku pozemnej operácie – ak dovtedy nedôjde k odstúpeniu alebo usmrteniu líbyjského vodcu – október.

Zmenu situácie hroziacu rozšírením konfliktu znamená aj začiatkom júla oficiálne zverejnenie skutočnosti, že sudánske vojsko obsadilo oázu Kufra v ľudoprázdnom regióne na juhu Líbye, kde sa ťaží ropa a kontroluje aj mesto Džauf a cesty k naftovým poliam Sarír a Misla. Obsadenie líbyjského územia Sudánom vytvorilo pre vzbúrencov nové nádeje na zisky z exportu ropy. Sudánske sily sa však na líbyjskom území nachádzali už v máji, nad čím privieralo oči nielen NATO, ale ani západné médiá ináč úzkostlivo informujúce o rôznych detailoch vojny to nepovažovali za potrebné uvádzať.

Pád Kaddáfího režimu neodvratný, ale…

Medzi prvky medzinárodnopolitického a medzinárodnoprávneho „folklóru“ možno zaradiť to, že na Muammara Kaddáfího, jeho syna Sajfa a šéfa spravodajskej služby Abdullaha as-Senussiho (spájaného aj s doteraz nejasne objasneným výbuchom lietadla nad Lockerbie) vydal 27. júna Medzinárodný trestný súd zatykač. Všetci boli „štandardne“ obvinení z vojenských trestných činov proti občanom Líbye a povstalcom a v dôsledku ich činov malo utrpieť ujmu 1,1 miliónov líbyjských občanov. Protokol o vytvorení súdu však neratifikovali USA, Rusko a Čína, ale ani samotná Líbya, čo spochybňuje právnu silu zatykača. Celá akcia má potom viac mediálnu a psychologickú či „PR“ hodnotu a slúži najmä na novú vlnu útokov proti osobe Muammara Kaddáfího a na zvýšenie odhodlania morálky vzbúrencov. AÚ sa na spomínanom summite vyjadrila, že zatykač nebude rešpektovať.

Pád Kaddáfího režimu je s veľmi vysokou pravdepodobnosťou neodvratný, ale môže k nemu dôjsť aj po relatívne dlhom čase. Rozpútanie vojny proti Líbyi pod zámienkou vytvorenia bezletovej zóny svojrázne kombinovanej s „ochranou“ líbyjských obyvateľov (ozbrojených vzbúrencov) vnieslo do spôsobov riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti nové neistoty. Patová situácia, ktorá sa v konflikte vytvorila a môže pretrvávať ešte pomerne dlhý čas, vedie aj k agónii súčasného medzinárodného práva v bezpečnostnej oblasti.

Vojensky, politicky, právne i morálne je evidentné, že štáty útočiace proti Líbyi prekročili mandát, ktorý im dala rezolúcia BR OSN č. 1973. Ako však veci uviesť do poriadku – na to v súčasnosti, žiaľ, neexistujú nástroje či mechanizmy. Čo treba oceniť (ale s negatívnym hodnotením) pri príprave celej operácie jej načasovanie Západom (triumvirátom Francúzsko – Veľká Británia – USA) do podmienok, keď asi žiadna relevantná sila (aktér svetovej politiky), aj keď z rôznych a odlišných dôvodov, nebude riskovať zhoršenie medzinárodnej (globálnej) bezpečnosti kvôli tomuto konfliktu.

Líbya a veľkí hráči svetovej politiky

Džamahíríja vedená Muammarom Kaddáfím ostala opustená všetkými veľkými hráčmi svetovej politiky. Ktovie, či tí, ktorí operáciu chystali, s týmto momentom počítali. Isto však predpokladali, že dlhodobo manipulovaná verejná mienka vojnu proti jednému zo symbolov „zlých protizápadných diktátorov“ bude minimálne tolerovať, ak nie podporovať. Možno dodať, že postoj k vojne proti Líbyi viedol aj v časti ľavicových kruhov skôr k diskusii o tom, ako sa k nej postaviť (obzvlášť k osobe Kaddáfího), než o tom, v čom spočíva jej nebezpečenstvo.

Jadro problému je v recidívach či rezíduách imperialistického konania Francúzska, Veľkej Británie a USA. Ich konanie podporuje a posilňuje NATO, ktoré vojenské operácie riadi. EÚ ako aktér svetovej politiky v tomto prípade zlyhala a na jej postoji ku konfliktu reálne nieto ani čo analyzovať či hodnotiť.

Ruská federácia sa ocitla v nepríjemnej situácii, ale svojimi postojmi ani konaním k vojne proti Líbyi si príliš nezlepšila medzinárodnú reputáciu a dlhodobo v regióne zrejme v dôsledku toho utrpí ešte ďalšie straty. Jej aktivity zostali vlastne v proklamatívnej podobe a nepodnikla nič, čím by sa snažila svojou autoritou stáleho člena BR OSN reálne ovplyvniť dianie. Za protirečivé možno považovať aj prejavy nesúladu vo vyjadreniach prezidenta D. Medvedeva a premiéra V. Putina ku konfliktu. Okrem toho existujú rôzne úvahy o tom, že postoj Ruska k vojne proti Líbyi bol a je podmienený tým, že na jeho základe získa nejaké ústupky zo strany Západu, najmä NATO, predovšetkým v otázkach protiraketovej obrany. Poukazuje sa aj na uzavretie dohody s Francúzskom o dodávke lietadlových (vrtuľníkových) lodí Mistral. V ruskej verejnej mienke a v informáciách šírených časťou médií blízkych vláde sa tiež objavuje veľká diskrepancia v názoroch na vojnu proti Líbyi. Vyhliadky na posilnenie pozícii ruskej zahraničnej politiky v regióne severnej Afriky a Blízkeho východu sú po vydaných stanoviskách a podniknutých krokoch momentálne asi na takej úrovni, ako bolo jej pôsobenie proti rozširovaniu NATO. Bezvýsledne skončila aj misia zvláštneho vyslanca prezidenta RF pre Afriku M. Margelova v Líbyi.

Čínska pozícia je aktuálne menej zložitá ako ruská. Od Pekingu sa vzhľadom na jeho doterajšiu malú prítomnosť v regióne momentálne neočakáva zvýšená angažovanosť pri riešení konfliktu, čo vychádza aj z toho, že sa pri hlasovaní o rezolúcii BR OSN č. 1973 zdržal. Jedna z vecí, s ktorou stratégovia vojny proti Líbyi nepočítali, je, že Čína na rozdiel od Ruska (nehovoriac o Západe) v dlhodobom výhľade môže získať a to aj veľmi veľa. Pozícia Číny sa v arabskom (moslimskom) svete môže posilniť aj vzhľadom na to, že od začiatku operácie, ktorá sa premenila na vojnu, ju kritizovala a žiadala zastavenie útokov. Peking dokonca môže využiť príklad vojny na dokazovanie neschopnosti Západu riešiť problémy súčasného sveta a ponúknuť svoju víziu harmonického sveta ako historickú alternatívu nahradzujúcu bipolaritu i hegemóniu. Ignorovanie AÚ a jej snáh o zastavenie bojov velením NATO (i Západom), môže viesť k tomu, že rad afrických štátov ocení postoj Číny k vojne tým, že s ňou rozšíri svoje hospodárske styky, ktoré Západ iritujú.


Všetko sa začne až po Kaddáfího konci

Napriek kontroverznosti vodcu krajiny vojna proti Líbyi ďalej prispieva k zvýšeniu jeho charizmy nielen medzi vlastným obyvateľstvom, ale aj v časti arabského a možno aj celého rozvojového sveta. Otázka, či si Muammar Kaddáfí udrží moc, alebo ostrejšie vyjadrené, prežije aj fyzicky, sa stáva jednou z hlavných otázok budúceho vývoja. Vo vojne sa vytvorila pod tlakom Dočasnej národnej rady situácia, že pokiaľ je líbyjský vodca pri moci, nič sa nezmenilo. Všetko sa začne až vtedy, ak Kaddáfí odíde – vzdá sa moci alebo zahynie. Potom sú možné viaceré scenáre.

V prvom prípade sa režim zatrasie, pravdepodobne aj padne a dôjde k výrazným zmenám, ktorých charakter a zameranie sa však málokto pokúša detailizovať, lebo nie je jasné, aká konštelácia politických síl vznikne. Môže dôjsť aj k rozpadu Líbye na tri časti, ktoré existovali v minulosti (Tripolitánia na severozápade, Kyrenaika na východe a Fezzán na juhozápade).

V druhom prípade Kaddáfího odchod môže viesť k prechodu konfliktu do zdĺhavej fázy, kedy sily, ktoré mu zostanú verné, začnú používať taktiku partizánskej vojny, podobne ako v Iraku. Ako memento znie to, že útoky proti vojakom USA v Iraku neprestali primárne v dôsledku rastu počtu vojakov USA, ale potom, keď sa irackí partizáni rozhodli obmedziť svoje aktivity. O tom, že plody washingtonskej invázie do Iraku sú veľmi trpké, svedčí stále existujúca vlna terorizmu, ktorá zasahuje aj „zvyšných“ vojakov USA.

Tretím scenárom je, že vojna proti Líbyi prekročí svojimi dôsledkami štátne hranice. Scenár má však opäť len negatívnu dimenziu, spojenú s radikalizáciou nálad v arabskom svete (regionálne i celkovo) s následným posilnením pozícií islamských extrémistov. Negatívne sú, samozrejme, aj sociálno-ekonomické a ďalšie následky tohto vývoja.

Pozitívny scenár možného vývoja v Líbyi po vojne zatiaľ neexistuje a už vôbec nie v tej podobe, že pádom Kaddáfího sa všetko skončí a nastane stabilita, čo je nepravdepodobné už vzhľadom na zložitú etnickú a tribálnu štruktúru krajiny. Čo najskoršie ukončenie konfliktu je jediný pozitívny scenár, ktorý však dnes NATO a ním vedená západno-arabská koalícia nepripúšťa. Východiskom by sa mohlo stať rýchle konanie triezvo mysliacich kruhov v NATO a najmä v EÚ, ktoré cítia neprimeranosť vojenskej reakcie a ich pristúpenie k spolupráci s AÚ v záujme čo najskoršieho ukončenia konfliktu.

Nevyhnutné paradoxy vojny proti Líbyi

1. Vojna prináša v prvom rade tragédiu Líbyi napriek deformovanej snahe útočníkov pomôcť jej obyvateľom za každú cenu, vrátane zabíjania nevinných ľudí. Nadlho však destabilizuje nielen jednu zo sociálno-ekonomicky najrozvinutejších krajín regiónu, ale môže sa prejaviť aj narastajúcimi ťažkosťami v ňom celom.

2. Vojna vzhľadom na spôsob jej realizácie ukazuje, že pri riešení problémov bezpečnosti súčasného sveta, ktoré je pod taktovkou Západu vedeného USA, sa výrazne oslabilo pôsobenie medzinárodného práva a vzniká situácia, v ktorej už nejde o silu práva, ale o právo sily. Morálne princípy v súčasnom svete prestávajú po vojenských operáciách USA a NATO platiť a preto nemožno hovoriť o tom, čo je dobré a zlé. Obaja títo aktéri medzinárodnej bezpečnosti však zdôvodňujú svoje konanie, ktorým chcú brániť nielen seba (svojich členov), ale aj celý svet práve zlom, ktoré sa stáva čoraz imaginárnejším.

3. Vojna ohrozuje samotných útočníkov. Destabilizuje ich tým, že im prináša finančno-ekonomické komplikácie, čo je v pretrvávajúcej globálnej kríze začiatku 21. storočia mimoriadne nebezpečné. Odkrýva však aj to, čo by malo zostať utajené – limity pôsobenia ozbrojených síl, najmä v štátoch NATO – a to nielen z hľadiska úzko vojensko-odborného, ale aj politického, morálneho, sociálneho a pod. A tak napínanie svalov môže skončiť aj ich popraskaním.

USA sa dostávajú účasťou vo vojne proti Líbyi do zložitej situácie v dvoch príliš neželaných až traumatizujúcich pozíciách. Prvá súvisí s tým, že sú na jednej strane bojov spolu so svojím úhlavným protivníkom Iránom, ktorý podporuje líbyjských vzbúrencov. Kto sa vlastne takto stáva priateľom a kto nepriateľom USA, ktoré sa stále držia konceptu z čias bipolarity – nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ? Druhá sa týka vojny v Afganistane, ktorá vyúsťuje do priznania nevyhnutnosti rokovaní s Talibanom ako možnosti „nestratiť tvár“ v rámci tzv. ústupovej stratégie. Čo sa dá čakať v budúcnosti od vývoja v Líbyi?

Muammar Kaddáfí je síce takmer o 20 rokov starší od mullu Omara, ktorý sa považuje za vodcu Talibanu, ale podpora vodcu džamahíríje obyvateľstvom krajiny je silnejšia a „svetskejšia“. V čom je zmysel a racionalita pokračovania politickej poľovačky na síce kontroverznú osobu, ktorá sa však dokázala prispôsobiť meniacim sa podmienkam svetovej politiky a dokonca vyjsť aj v ústrety požiadavkám Západu i USA a to aj v takých chúlostivých otázkach, ako boj proti terorizmu a obmedzenie rozširovania zbraní hromadného ničenia?

Vojna proti Líbyi preto hrozí stať sa aj úderom procesu nerozširovania zbraní hromadného ničenia, najmä jadrových. Reakcia časti štátov môže byť totiž aj taká, že začnú uvažovať o príprave vlastných jadrových zbraní, resp. iných zbraní hromadného ničenia s tým, že ich potrebujú na ochranu v podmienkach, keď prestávajú platiť normy medzinárodného práva. Líbya sa v roku 2003 vzdala svojho jadrového programu i výroby iných zbraní hromadného ničenia – a čoho sa dočkala. Po tejto vojne bude preto ťažšie presvedčiť štáty, aby taký krok urobili.

V kontexte iracionálnej, krutej a tragickej vojny proti Líbyi považujem za vhodné pripomenúť myšlienku Karola Marxa z článku z roku 1853 „Budúce výsledky panstva v Indii“, keď sa pýtal, kedy sa ľudský pokrok prestane podobať tej ohavnej pohanskej modle, ktorá chcela piť nektár iba z lebiek zavraždených. Len trpko sa dá poznamenať, že táto otázka ani po vyše poldruha storočí nestratila svoju aktuálnosť.

Vojny a tobôž tie, ktoré vedú mocnosti mimo svojich hraníc a navyše ešte aj proti menším a slabším štátom, vždy prinášali len nešťastie, nech sa kryli akýmikoľvek vznešenými ideami. Kritické názory na súčasné medzinárodné vzťahy i bezpečnosť sú predovšetkým reflexiou pozície ich menších, slabších a chudobnejších aktérov. Princípy a obsah týchto názorov sa síce ťažko napĺňajú, lebo spôsob riešenia problémov medzinárodných vzťahov a bezpečnosti na ich základe by ohrozil pozície veľkých, silných a bohatých, ktorí sa aj na začiatku 21. storočia cítia na koni. Je však potrebné poukazovať na hrozby, ktoré z takéhoto vnímania sveta ako priestoru na delenie bohatstva a moci „veľkými a silnými“ vychádzajú, lebo bez ich odstránenia mier a pokoj, po ktorom túžia práve menší, slabší a chudobnejší, lebo im vytvára šance na rozvoj, nebudú.

Autor je vysokoškolský pedagóg

Úvodné foto: mak1e

(Celkovo 2 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter