Palmová halúzka, medveď, lev a vyše tucta ďalších bronzových, strieborných a zlatých sošiek stoja na pláži v dlhom rade. Kamera prechádza popri nich. Sú malé a nijako zvlášť krásne. Všetky spolu pôsobia ako trofeje z dávnych čias, akoby niekto povyhadzoval haraburdie z domu a všetko zbytočné postavil pred dvere. Keď sošky zaleje voda, každému je to jedno a nikomu to neprekáža. Túto scénu nájde divák v autobiografickej filmovej eseji Les Plages d’Agnés (Pláže Agnés), jednom z filmov, ktoré bolo možné vidieť na tohtoročnom októbrovom medzinárodnom filmovom festivale Viennale vo Viedni. Pláže, hovorí francúzska režisérka filmu Agnes Varda , ktorá sa narodila v roku 1928, sú tu stále, netýka sa ich plynutie času. Ocenenia z filmových festivalov sú, naopak, pominuteľné. To je zo scény na prvý pohľad zrejmé. Stačí jediná vlna, aby zmizli. Nedá sa jednoznačne povedať, či je to skromnosť, koketéria alebo dobre skrývaná pýcha, keď Varda so svojimi oceneniami zaobchádza tak nonšalantne. Vo svojej autobiografii sa, v každom prípade, zameriava predovšetkým na pláže a pobrežia, ktoré boli v jej živote istým spôsobom významné. Najprv sú to široké pláže belgického pobrežia, kde rodina Varda trávila každé leto až do roku 1940, potom prístav juhofrancúzskeho mesta Séte, kde sa rodina po úteku s Bruselu schovávala na člne, a Venice Beach, ktorý si Varda obľúbila, keď po boku svojho manžela Jacquesa Demyho žila v Los Angeles. A nakoniec pláže ostrova Noirmoutier, kde si manželia vytvorili hniezdočko. Vo filme opakovane vidno samu autorku, ako na móle či na pláži kráča dozadu – naspäť v čase, akoby sa pokúšala uchovať, čo je už preč. Občas rekonštruuje spomienky z detstva. „Každý druhý deň chodil jeden z nás na breh,“ počuť jej hlas, keď na plátne vidno deti motať sa v starodávnych plávacích vestách na loďke v meste Sčte a skákať do vody v prístave. Spomienky na prvý film, La Pointe courte (1954), na začiatok Nouvelle Vague a na revolučnú náladu šesťdesiatych rokov v USA sprevádzajú šarmantné komentáre autorky. Manželstvo s Jacquesom Demym neidealizuje. Varda spomína aj na fázu rozchodu a odkrýva tajomstvo: Demy zomrel v roku 1990 na následky aids. Táto koláž poskladaná z filmu a života sa stáva zvlášť zaujímavá, keď sa autorka zmieňuje o svojej feministickej angažovanosti. Archívne zábery žien demonštrujúcich na uliciach Paríža, na ktorých ide o interrupcie a sexuálnu slobodu, sa miešajú so zábermi z filmu Sans toit ni loi (1985). Film tak nie je len osobnou, ale aj spoločenskou výpoveďou. Preložila Svetlana Žuchová Zdroj: www.derstandard.at
