Cieľom autora bolo prispieť k objasneniu vývoja slovenskej spoločnosti po novembri 1989. Táto zmena sa v oficiálnom diskurze označuje ako „revolúcia“, v skutočnosti išlo o majetkový prevrat, návrat k pomerom pred februárom 1948. Podľa svojho ideologického presvedčenia si tento prevrat môže každý označiť ako „revolúciu“ alebo „kontrarevolúciu“, Dinuš sa prikláňa k tomu druhému. Ukazuje, že „došlo k reštaurácii starého režimu – kapitalizmu, ktorý predstavuje triednu diktatúru menšiny súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov“.
Peter Dinuš: Politika bez masky.
Príspevok k politickému diskurzu
na Slovensku po roku 1989.
Vydavateľstvo Veda,
Ústav politických vied SAV,
Bratislava 2015.
Literatúra o tomto období našich dejín samozrejme nemá potrebný odstup, ktorým budú disponovať až historici, ktorí sa ešte nenarodili. Napriek tomu je evidentné, že v literatúre prevláda ideologický prístup apriorného antikomunizmu, založený na vzorci totalitarizmu, ktorý seriózni politickí vedci na Západe nepovažujú za vedecký. Takzvaná tranzitológia, z ktorej sa stala oficiálna doktrína, tak nadobudla podobné postavenie a plní podobnú funkciu ako svojho času vedecký komunizmus a teória budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti. Vrátane priestoru na získavanie akademických hodností a titulov. Bielymi vranami v tomto smere sú z preložených prác kniha Borisa Budena, spomedzi historikov práce Michala Pullmanna.
Dinuš nepodľahol mýtom, ktoré sa vytvárajú v každom zlomovom okamihu dejín. Ako je známe, v Novembri 1989 to bola údajná smrť študenta, autor sa snaží naznačiť konšpiračné pozadie tejto udalosti. V skutočnosti išlo o to, že z rozhodnutia M. Gorbačova a úzkej skupiny ľudí (Jakovlev, Ševardnadze) sa Sovietsky zväz rozhodol pre zmenu vo svojej veľmocenskej politike tým, že sa „vzdal sféry vplyvu vo východoeurópskych štátoch prostredníctvom likvidácie ich socialistického spoločenského usporiadania“. Dalo by sa diskutovať o tom, že nádeje perestrojky v podobe priateľstva ZSSR s USA sa nenaplnili, pretože ideologické rozdiely boli podružné, politická elita sa riadi viac než storočie starou geopolitickou schémou: Západ stále vo vzťahu k Rusku uplatňuje politiku zadržiavania.
Dinuš tvrdí, že „reštauráciou dehumanizačného kapitalizmu, režimu založeného na lúpeži a vykorisťovaní, ktorý priniesol hospodárske a duchovné zotročenie námedzne pracujúcich más, bolo Slovensko pod nadvládou buržoázie vrhnuté späť do už raz prekonanej minulosti“. Osobne na možnosť afirmatívneho návratu k „prekonanej minulosti“ neverím, dejiny sa neopakujú ani ako fraška v známom Marxovom bonmote. Ocitli sme sa pod nadvládou globálnej plutokratickej oligarchie, ktorá usiluje o udržanie základne založenej na vykorisťovaní napriek tomu že dochádza ku štvrtej technologickej revolúcii. Zatiaľ sa darí konzervovať výrobné vzťahy napriek tlakom zo strany výrobných síl. Nedôjde automaticky k výbuchu, ako si myslel Marx, ale systém sa ocitol v kríze, ktorá sa bude prehlbovať jednoducho preto, že staré recepty na jej riešenie zlyhávajú a nové by znamenali revolučnú transformáciu. Otázkou je, či osvietená časť vládnucej rentiérskej parazitickej triedy v rámci pudu sebazáchovy umožní reformy, ktoré v podstate kapitalizmus rozkladajú, aj keď môžu vykúpiť čas a tým zmierniť krízu. Svojho času katalóg umiernených reformných opatrení predložil Marx v druhej kapitole Manifestu. Aktuálne by do zoznamu patrili Tobinova daň, nepodmienený základný príjem, anulovanie štátnych dlhov, alternatívny koncept degrowth namiesto neudržateľného ekonomického rastu, procesy ako dekomodifikácia, relokalizácia a deglobalizácia. Takže, ako správne uvádza Dinuš, disent (pod čím rozumieme protikapitalistickú opozíciu) má šancu, hoci minimálnu, že „k spoločenskej zmene môže dôjsť len cestou zmeny sociálnej“.
