Dnešné školstvo je indikátorom stavu spoločnosti, ako v príhovore Učiteľské trápenia (SLOVO č. 36/2001) správne poznamenáva Peter Greguš. Ako všetko na Slovensku, drží sa silou vôle. Absolventov čakajú najskôr šoky – hľadanie práce, bytu, prípadne emigrácia. Škoda, že byť žobrákom sa stáva normálnym.
Sieť sociálnych vzťahov musí byť dnes samá diera. Plátajú ju neraz nešťastní rodičia, ktorí musia z podpory podporovať povinnú školskú dochádzku svojich detí i školstvo samotné. Sú krajiny bez nej, s deťmi na ulici a svet stojí. Len dokedy? Práve bieda ponúka pomocnú ruku fanatizmu rozmanitého druhu. Deti zámožných rodičov využijú nielen všetky možnosti, ale i pokušenia, a tak svätosť duše zostane iba pre chudobných.
Vlastenectvo je záležitosťou celej spoločnosti dospelých, deti totiž nie sú len v blízkosti učiteľov či rodičov. Obzvlášť dnes im štát svojou nestabilitou sprostredkúva veľa pokušení v podobe tlače, siekt alebo čudných športov za peniaze. Aj tolerovanie vojen či biedy vo svete je na škodu našim budúcim vlastencom. Ak nebudú čítať o minulosti pravdu, v prítomnosti sa nevyznajú a budúcnosť ich zneistí.
Čo mám hovoriť vnúčatám? Že ich čaká raj na zemi? Pesimizmus plodí depresiu a tá nezáujem o dianie navôkol. Náš priemysel padol, alebo (sa) živí export (om). Takže budovanie krajšieho zajtrajška sa odkladá na inokedy.
