Postava sa nakláňa. Sme sklonení, sledujeme knihu. Na čelnej strane jej obalu je sedemdesiatšesť hláv. Každá z nich je Jarošova. Vstúpil do literatúry v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dosť vtedy experimentoval, keď práve písal. Hlavy sú rozdelené do jedenástich riadkov. Postave sa chvejú viečka, číta Jarošov román Váhy, starý román, napísaný v duchu francúzskeho nového románu, dobre napísaný, presne v tých legendárnych šesťdesiatych rokoch. Veľmi dobre napísaný. Aj preto postave oťažievajú viečka. Pravé viečko. Ľavé viečko. Na viečkach sú mihalnice. Venujme im pozornú chvíľočku. No, ešte jednu. Nakloníme sa k postave, prizrieme sa bližšie nielen mihalniciam, ale i tvári, fúzom, brade. Je to povedomá tvár. Jarošova? Nie, naša. Prizeráme sa čítajúcej postave, vidíme vlastnú tvár. Hlavy sú rozdelené do siedmich stĺpcov. Jaroš, Jaroš… V novovydanom Jarošovom starom románe sa dej deje pomaly, a ktovie, či nie iba v spomienkach, a ktovie, kedy je kto postava a kedy je kto rozprávač, pýta sa postava za stolom, študujúc Jarošov román. Oťažieva nám hlava nad Jarošom. Rozprávač, ktorý najprv nebol Samuelom Puchallom, starcom v kresle v Jarošovom starom románe v novorománovom duchu, sa ním potom zrazu stal, potom ním zrazu prestal byť, potom ním nevdojak bol, a hneď sa presúva do Pavla Puchallu, Samuelovho syna, ale aj do synovho svokra a potom zo svokra von, aby bol prítomný pri rozhovore svokra so Samuelom, ktorého kvária spomienky na vraždu. Zabil nejakú ženu, peknú vdovičku, v mladosti. To nemal. To teraz vidíme. To Samuel vidí. Vidí, že nemal, vidíme, že sme nemali, ak sme Samuel. Vidí aj tehotnú manželku svojho syna. Do tej sa rozprávač nepresúva, tá je znútra obsadená. Samuel Puchalla sa na konci prvej časti starého nového románu Váhy efektne dobodá nožom. Postava sklonená nad knihou sa strhne. Strhli sme sa. Toto bolo neočakávané? Ale prečo by sa postava nestrhla? Prečo by sa Puchalla nedobodal? Je to skvelé. Kto chce ešte aj dnes experimentovať, nech si prečíta Jaroša. Ten každého experimentátora riadne kopne do zadku. Kto dnes experimentuje, nech si dá pozor na hrdzavejúci nôž v Samuelovom kufri. Najprv v kufri, potom v bruchu. Sú na ňom stopy krvi. Sedíme na zadnom sedadle služobného automobilu. Je to starší ojazdený ford. Zrazu vieme, čo s Petrom Jarošom: treba ho čítať. Objav! Objavili sme Ameriku. Čítať Jaroša. Nielen Váhy, aby sme si nemysleli, že nech je to autor akokoľvek kvalitný a vynachádzavý a experimentujúci, je hlavne epigónom a experimentuje s niečím už odexperimentovaným, predžitým a predžutým, ó, aké slová, radšej ich nepoužiť, keď budeme hovoriť o Jarošovi, predžitým a predžutým, no čo už teraz, uzavrime konečne túto vetu, predžitým a predžutým ďaleko za západnými hranicami Česko-Slovenska. Čítajme ešte Putovanie k nehybnosti, román z roku 1967. Tento román sa doslova ponúka – držíme ho predsa v ruke, v jednom zväzku s Váhami. Teraz už vieme, kto sme. Sme čitateľom Petra Jaroša. Presnejšie, vieme, kto sme v danom okamihu a vieme, kto je jedna či druhá či tretia postava na stránkach románu Putovanie k nehybnosti, takisto iba v danom okamihu – ale neskôr už zasa nevieme nič, postavám sa menia mená, jednej postave napríklad zrazu povedali, že sa nikdy nevolala tak, ako sa volala, postave to prekáža, potom už nie, lebo ide o to, že o to nejde, ani postavám, ani nám, viečka nám totiž neklesajú, darmo nás monotónne vibrovanie motora fordky chce uspávať, darmo mäkké sedadlá za vodičom chcú uspávať tiež, darmo vodič už zaspal, my nespíme, lebo Putovanie k nehybnosti je vynikajúce zábavné dielko, aj Váhy boli vynikajúce čítanie, ale inak, uspávajúco, ale vynikajúce, ale inak, mrmleme si, nespíme, neraz sa nahlas smejeme, celkom ako blázni, smiechom budíme vodiča, budíme ho aj rečou, takto asi ani dnes nehavarujeme. Vieš čo, Tibor, hovoríme vodičovi, tu sa neustále mení identita postáv. Ako mení, čo mení? namieta vodič, keď sa mení, tak žiadnu identitu nemajú, či ako? nedá pokoja. Sledujeme krajinu, ubiehajúcu za oknami. Máš pravdu, Tibor. Možno ide práve o to. Možno aj toto chcel Jaroš pred vyše tridsiatimi rokmi povedať a ostať tak aktuálny dodnes. Potom sa nás na okamih zmocní obava: nečítali sme my kdesi už aj čosi v štýle Putovania k nehybnosti? Od Borisa Viana? Ale kdeže. Alebo, čo tie nehatené filozofovania rôznych dedov, medardov, spisovateľov, literárnych kritikov, čo vystupujú v Putovaní, čo tie úlety mimo kontextu… Nie je to mladý Rudo Sloboda? Ale kto bol skôr? Vajce alebo sliepka, alebo Sloboda, alebo Jaroš? A či ktosi celkom iný? To nič. Teší nás rozpustilosť, hra, spochybňovačstvo. Absurdná paródia na absurdnú paródiu – reálny socializmus. Vystupujeme z automobilu. Je dočítané. Budeme spomínať v dobrom. Pekné dni s Jarošom sú za nami. Autor je spisovateľ (Peter Jaroš: Váhy/Putovanie k nehybnosti, Agentúra Signum, Bratislava 2003, 279 Sk, 319 strám)
