Nie je to miesto, ktoré vás ohúri na prvý pohľad. Široké bulváre nepôsobia tak rušne ako v Paríži, záhrady nie sú také farebné ako v Amsterdame, ani nedýcha históriou tak ako Rím. Dokonca aj opar komunizmu je akýsi menej viditeľný ako v Moskve. Napriek tomu ulice a domy, ktoré sú väčšinu času ponorené do novodobej priemyselnej hmly, dýchajú čímsi zvláštnym, príťažlivým.
Naša cesta do Pekingu začínala akoby vystrihnutá z cestovateľskej príručky: Hneď na začiatku sme mali možnosť preveriť si gramotnosť čínskeho obyvateľstva v jazyku anglickom. Všetci nám radili, že je potrebné mať so sebou adresu hotela v čínskom písme, a mali pravdu.
Ulice ponorené do večnej hmly
Taxikár, ktorý nás viezol z letiska, sa nevedel zorientovať v anglickej verzii adresy, ktorú sme mu dali. Lepšie na tom nebol ani dispečer, ktorý mal taxikárov na starosti. Nuž, všeobecná výučba angličtiny sa asi týka len mladších ročníkov. I keď, ako sme sa presvedčili neskôr, aj u tých je znalosť angličtiny veľmi povážlivá, a to aj napriek tomu, že Čína dáva na vzdelanie skoro dve percentá svojho HDP, čo v tomto prípade znamená asi 2 miliardy dolárov. Anglický názov v latinke hovoril Číňanom asi toľko, ako nám nápisy na letisku v čínskych znakoch. Po odbornej porade a telefonáte sa taxikár pustil do jazdy cez mestskú džungľu a asi po hodinke cesty okorenenej menším blúdením nás zdarne dopravil do hotela.
Aj napriek únave z 18-hodinovej cesty v lietadle a zo šesťhodinového časového posunu sme ako správni cestovateľskí nadšenci neodolali nočnej prechádzke po uliciach čínskej metropoly. Ulice však dýchali úplne niečím iným, čo by ste od mesta opradeného povesťami cisárov a bohatej histórie čakali. Ponurá hmla, takmer až fosforeskujúca pod lúčmi lámp trieštiacich sa vo vzduchu nabitom prachom, prázdne ulice a divný pach vznášajúci sa prakticky všade navôkol nás vyhnali v priebehu dvadsiatich minút do najbližšej reštaurácie. Keď sme sa neskôr pýtali, ako sa dá vôbec v takom smogu žiť, domáci sa na nás pozerali veľmi nechápavo. Dozvedeli sme sa, že súčasný stav je dôsledkom regulácie smogu kvôli olympijským hrám v minulom roku. Vraj sa množstvo smogu podarilo znížiť až o 60 percent.
Aj tak však prach na jazyku, štípanie v nose a červenajúce sa oči ostali našimi vernými spoločníkmi až do konca pobytu. Reštaurácia nás síce zachránila pred lepkavým smogom, pripravila nám však nové nástrahy, opäť v podobe takmer nulovej znalosti angličtiny u miestnych čašníkov. Ešteže bol jedálny lístok doplnený obrázkami. Žiaľ, príliš malými na to, aby sme zistili, že kuracie soté obsahuje kompletné kurča aj so zobákom a nožičkami s pazúrmi, a miestna delikatesa sú vlastne kuracie chrupavky s čili papričkami. Ťažko povedať, či sme utrpeli väčší šok my pri pohľade do taniera, alebo čínski čašníci po tom, čo zistili, že sme týmito časťami, v Číne považovanými naozaj za delikatesy, pohrdli. Medzi čínske zvyky, ktoré pre sú bežného Európana prinajmenšom zvláštne, patrí aj pľuvanie stále a všade. Nie nadarmo bolo jednou z predolympijských úloh naučiť Pekingčanov zdvorilo pľuť na verejnosti. Osveta buď nezaznamenala veľký úspech, alebo sa po hrách vrátilo všetko do starých koľají.
Chrám nebies
Sobotňajšie ráno z hľadiska počasia, resp. viditeľnosti, nevyzeralo oveľa lákavejšie ako predchádzajúci večer a ukradomky sme poškuľovali po predpovedi počasia, či namiesto biopredpovede nebudú Číňania hlásiť hustotu smogu.
Naše prvé kroky viedli do najväčšieho komplexu chrámov v Pekingu, ktorý sa rozprestiera na ploche 273 hektárov a nesie tajomný názov Temple of Heaven, čiže Chrám nebies (preklad z čínskeho jazyka je čisto básnický). Podobne básnický bol zrejme aj anglický preklad, vysvetľujúci funkciu jednej časti komplexu: vraj v nej cisár POZOROVAL pôst, modlitby a odriekanie. Čínski panovníci sa síce už počas dynastií Ming a Qing vyznačovali despotickým prístupom a budovaním kultu svojej nedotknuteľnosti, skladaniu svojej pocty nebesám však prikladali priveľkú dôležitosť na to, aby obmedzili svoju prípravu na pozorovanie pôstu. Múry obklopujúce chrámy a park merajú viac ako šesť kilometrov a prechádzkou medzi nimi sa môžete zatúlať k Sieni ozvien, Sieni modliacich sa za dobrú úrodu, Kameňom trojnásobnej ozveny či ku Kruhovým oltárom. Prekvapením je, že aj napriek súčasnému štátnemu zriadeniu objavíte na týchto miestach modliacich sa ľudí. Okrem klasickej čínskej architektúry vás v parku obklopujúceho chrám prekvapí množstvo ľudí, ktorí sa venujú rôznym kreatívnym činnostiam: od štrikovania rozprávkových postavičiek cez spoločenské skupinové tance až po cvičenie bojových umení, či behanie. Napriek neúprosnej jedovatej hmle sa parkom Chrámu nebies niesla jemná hudba čínskych strunových a sláčikových nástrojov. Ľudia všade navôkol sa na nás usmievali a pozývali nás, nech sa k nim pripojíme. Čosi nám začalo navrávať, že hmla síce zakrýva ulice miest, ale nie ľudské duše. A tie sú vo svojej podstate veselé. To všetko v objatí starobylých chrámov, vlnitých keramických striech, ornamentov a pestrofarebných kvetov. Čínsky park je samostatným svetom. Vysoké múry ho delia od okolitého ruchu a zhonu. Ilúziu oázy pokoja kazí len múry nerešpektujúci smog a prach.
V „nebeskom“ parku nájdete aj ihrisko pre dospelých. Je to akási kombinácia posilňovne a ihriska pre staršie generácie. Steppery, bicykle, hrazdy či hojdačky sú obsadené ľuďmi všetkých generácií a zdá sa, že čínski dôchodcovia by hravo svojou obratnosťou a kondíciou nemali problém zatieniť aj podstatnú časť oveľa mladších ročníkov Slovákov a Sloveniek. Traja páni v rokoch, sediaci na stolčekoch a púšťajúci šarkany, neboli už pre nás žiadnym prekvapením.
Zástupy ľudí ako na Lenina
Okrem klasickej architektúry má hlavné mesto Číny aj svoje ďalšie tváre: moderné sklenené mrakodrapy, polorozpadnuté domčeky rikšov nazývané hutong, ale aj hranaté a šedivé socialistické budovy. Vďaka tomu sa na námestí Nebeského pokoja vynímajú nielen obrovské brány staré niekoľko storočí, ale aj mauzóleum Maa Ce-Tunga (1893 – 1976), bývalého lídra čínskej komunistickej strany. To všetko pod drobnohľadom desiatok vojakov, bezpečnostných kontrol a sôch revolucionárov.
Ak si ešte pamätáte nekonečné rady ľudí čakajúce pred mauzóleom Vladimíra Iľjiča Lenina, ktoré už dnes patria minulosti, v Pekingu si môžete osviežiť pamäť. Hlavne si ale treba pripraviť trpezlivosť a nohy. My sme strávili v rade vlniacom sa celým námestím približne dve hodiny. Nad dodržiavaním pravidiel státia v rade bdejú na každých dvadsiatich metroch policajti v uniformách a ampliónmi upozorňujú návštevníkov, aby sa nepredbiehali, prípadne aj posielajú niektorých dozadu. Vstup do mauzólea je bezplatný, vzdať hold Maovi môžete aj zakúpením kvetiny, ktorú uložíte k jeho soche v nadľudskej veľkosti pár metrov od skutočného Maa. Teda, snáď skutočného Maa. Na internete môžete nájsť diskusie o tom, či vystavený Mao nie je vosková figurína. Údajne po jeho smrti nemali Číňania skúsenosti s balzamovaním, a keďže nemohli získať technológiu zo Sovietskeho zväzu, poprosili o pomoc Vietnam, ktorý ju získal od Rusov.
Faktom je, že Lenin vyzerá oproti Maovi o niečo „živšie“. Ak by ste sa nazdávali, že na Veľkého vodcu sa chodia pozerať zvyčajne zahraniční zvedavci, boli by ste na omyle. Už na prvý pohľad je vidno, že z radu domácich len kde-tu vytŕča vyššia postava cudzinca. Číňania prichádzajú prevažne v organizovaných skupinách. Žeby mauzóleum bolo povinnou zastávkou každého podnikového kultúrno-osvetového zájazdu do hlavného mesta?
Je vidieť čínsky múr z Mesiaca?
Máloktoré stavby dokážu predbehnúť všetky očakávania tak ako fenomenálny Veľký čínsky múr. Ten sa postupne formoval od 5. do 16. storočia od niekoľkých samostatne stojacich múrov až po spojenie v jeden celok o dĺžke neuveriteľných 6400 kilometrov. Odvážne sa tiahne po hrebeňoch hôr bez ohľadu na prevýšenie alebo strmosť stúpania. Jeho úlohou bolo chrániť severné hranice Číny pred nájazdmi nepriateľov, hlavne Mongolov zo severu, s ktorými Ríša stredu, ako sa Čína nazývala, nemala nikdy najlepšie vzťahy. Strážilo ho približne milión mužov a odhaduje sa, že v priebehu niekoľkých storočí počas jeho výstavby zahynulo 2 až 3 milióny Číňanov. Dnes jeho veľkú časť už nahlodal zub času, ale pre turistov je sprístupnených niekoľko zrekonštruovaných častí. Neďaleko Pekingu sa nachádzajú tri úseky – severný Badaling, ktorého úlohou bolo chrániť hlavné mesto, západný Jiayuguan, ktorý sa miestami štverá do extréme príkrych svahov, a malebný Mutianyu na juhovýchode. Výška múru je variabilná – od 5 do 8 metrov, šírka približne 5 až 6 metrov.
Dostať sa k múru verejnou dopravou je veľmi náročné a tak na vás prakticky na každom rohu striehnu domáci sprievodcovia, ktorí ponúkajú jednodňové výlety. Miestami pritom používajú aj nie celkom korektné obchodné taktiky, keď sa vydávajú za sprievodcu, s ktorým ste sa dohodli už predtým. A tak sa nám stalo, že 5 minút po tom, ako sme sa dohodli s mladou Číňankou za 600 juanov (necelých 70 eur), nám na izbu volal ženský hlas, že nás vezmú na čínsky múr za 1200 juanov a že lacnejšie to nejde. Dopátrať sa k tomu, či to bola alebo nie tá istá Lisa bolo prakticky nemožné, a tak sme boli ráno zvedaví, či ide o jednu alebo dve osoby. Ukázalo sa, že v druhom prípade pravdepodobne išlo o prácu kreatívneho recepčného, ktorý už pochopil základy podnikania v cestovnom ruchu, a chcel si, slovami Krstného otca, tiež „omočiť zobák“. Na jeho smolu a naše šťastie sa ráno ukázala „pôvodná“ Lisa so 600-juanovou ponukou, a tak recepčný, aj jeho spriatelený sprievodca a taxikár na nás čakali zbytočne.
Už ste počuli o tom, že Veľký čínsky múr je vraj jediná stavba, ktorú vidieť z Mesiaca voľným okom? Nuž, pravda je taká, že Veľký čínsky múr je z Mesiaca asi taký viditeľný ako ľudský vlas zo vzdialenosti troch kilometrov. Druhá vec je, či je viditeľný z obežnej dráhy Zeme. NASA tvrdí, vraj je to možné, ale len za úplne ideálnych podmienok. Väčšina vedcov sa však nazdáva, že bez použitia optických prístrojov to jednoducho možné nie je. Na dôveryhodnosti tomuto tvrdeniu nepridávajú ani fotografie nezrekonštruovaných častí múru. Tie pripomínajú veľkorozmerné črepníky s gigantickými bonsajmi. Vrch aj steny múru sa už dávno stali sídlom bohatej vegetácie, ktoré mu poskytuje skvelé maskovanie.
Letný palác je ako škatuľa s bonbónmi
Po dvoch dňoch v Pekingu, zmorení smogom a trochu sklamaní pohľadom na smutne a zanedbane vyzerajúce pandy v pekingskej ZOO sme sa rozhodli, že nastal čas na atrakcie mimo ruchu veľkomesta. Naša cesta smerovala do Letného cisárskeho paláca.
Ukázalo sa, že zábery sľubujúce modrú oblohu, a tým pádom aj čistý vzduch, neklamali. Možno aj preto sa nám po jeho prehliadke zdalo Zakázané mesto už akési nudné. Keby sme zvolili opačné poradie, zrejme by sme nestíhali vyvaľovať oči nad toľkou krásou. Letný palác je však naozaj očarujúci. Z centra mesta sa k nemu verejnou autobusovou dopravou dostanete približne za hodinu, a zaberá plochu 2,9 km2, z čoho dve tretiny pokrýva voda – väčšinou umelo vytvorené jazerá.
Altánky, veže a paláce v štýle klasickej čínskej architektúry sa tu dokonale prelínajú so záhradami plnými kvetov, chodníkmi a cestičkami, kamennými mostmi či drevenými maľovanými chodbami. Najdlhšia z nich (Cháng Láng, angl. Long Corridor) je preslávená svojou dĺžkou 728 metrov a bohato maľovanými stropmi a stĺpmi s vyše 14-tisíckami rôznych malieb. Každé zákutie je samostatným prekvapením. Objavovať Letný palác je ako vyjedať škatuľu s bonbónmi zabalenými v celofáne: nikdy neviete, aké prekvapenie sa skrýva za najbližším rohom. Sú tu pavilóny a záhrady navodzujúce atmosféru južných morí, stavby s architektúrou tibetských horských chrámov, ale aj umelé romantické jaskynné zákutia, o ktorých možno len hádať, na čo slúžili príslušníkom japonských cisárskych rodín.
Určite si netreba nechať ujsť ani Mramorovú loď, ktorá bola pôvodne postavená v roku 1755 z kameňa a dreva, v druhej ópiovej vojne ju však zničili anglicko-francúzske vojská a zrekonštruovali ju na príkaz cisárovnej Cixy v roku 1893 (povráva sa, že na jej rekonštrukciu cisárovná použila peniaze pôvodne určené na vybavenie vojska). Nová drevená konštrukcia bola doplnená o maľby, ktoré pripomínajú mramor. Na každej strane paluby je umiestnené veľké zrkadlo, v ktorom sa odráža vodná hladina. Dokonalosť stavby dotvárajú imitácie lopatkových kolies, ktoré spôsobujú, že loď vyzerá ako kolesový parník.
Letný palác križujú desiatky rôznych kamenných chodníkov a schodísk, ktoré sa vlnia popri jazere, palácoch, ale vedú aj na Vrch dlhého života, ktorý je vysoký 60 metrov a je z neho vidieť nielen celý Letný palác, ale aj severozápadnú časť Pekingu. Od jazera povieva príjemný osviežujúci vánok, a nemusí byť ani júl, aby návštevník pochopil, prečo dávali cisári v čase leta prednosť tomuto miestu pred páľavou múrov zakázaného mesta. Pokojná hladina jazera umožňuje vychutnať si atmosféru tohto miesta, ako vystrihnutého z rozprávok dračích cisárov aj na vodnom bicykli alebo člne na elektrický pohon.
Krajina lacných nákupov, ale aj vynálezov
Čína v súčasnosti produkuje ohromné množstvo tovaru, ktoré exportuje do všetkých kútov sveta. Mnohým z nás pri slove Čína príde na um lacné oblečenie, ktoré možno kúpiť na Slovensku takmer na každom rohu, prípadne čínske rýchloobčerstvenie. Netreba však zabúdať na to, že táto najľudnatejšia krajina sveta má svoju bohatú históriu, pamiatky, fascinujúcu scenériu krajiny, a na konte má aj také vynálezy ako kníhtlač, hodváb, magnetický kompas či pušný prach. Dnes doslova chrlí oblečenie a elektroniku, ktoré ani nemožno rátať na kusy, ale na milióny ton. Čo vás však v Pekingu nepochybne prekvapí, sú až neuveriteľne nízke ceny. Až niekedy krútite hlavou nad tým, ako je možné za takú cenu niečo vyrobiť.
Určite sa netreba nechať oklamať výkričnou cenou tovaru, ktorý vám Číňania ponúkajú. „Hey, mister, special price for you. Cheap, only one dolar!“ Naše skúsenosti hovoria o tom, že reálne sa dá v Pekingu nakúpiť približne za tretinu našich cien. Vyjednávaciu taktiku sme väčšinou volili tak, že sme začínali na úrovni jednej tretiny, aby sme mohli ustúpiť na polovicu. Podľa našich v Číne žijúcich priateľov však čokoľvek kúpené za viac ako 20 percent výkričnej ceny bolo stále na miestne pomery predražené. Turistovi zvyknutému na naše cenové relácie sa však výraznejšie zjednávanie zdá až trápne, a obáva sa, či ním predavača skutočne neurazí. Samozrejme, v Číne sa dajú kúpiť fantastické napodobneniny tovarov svetových značiek od Armaniho cez Dolce & Gabanna až po perá Parker. Dokonca existuje aj falošná predajňa Luisa Vuittona, ktorá tlačí vlastné falošné katalógy. Ak si chcete priniesť naozaj hodnotný suvenír, je dobré zamieriť do krajčírstva či obchodu so šperkmi. Na objednávku si môžete nechať ušiť hodvábne šaty či košeľu priamo na mieru. Čína je známa svojou produkciou sladkovodných aj morských perál. Rozmanité „perlové“ kreácie dostať na každom rohu. Preto je na nákup vhodné vybrať skutočne seriózny obchod, ktorý sa môže preukázať štátnou garanciou. Cenovkami sa však nedajte oklamať ani v takomto obchode, zjednávanie je na mieste aj tu.
A ceny? Len tak pre porovnanie: prestupný lístok na metro vyjde cca 22 centov, cesta taxíkom 22 centov za kilometer, vyšívaný zápisník veľkosti A5 niečo cez 1 euro, osem gigabajtový USB kľúč po zjednaní približne 9 eur (porovnateľný u nás stojí cez 20 eur), vstupenka do Lama Temple, na Veľký čínsky múr, do Zakázaného mesta či do Letného paláca od 1 do 3 eur. Nuž, čínske ceny by nejeden Európan rád privítal aj v našich končinách. Čínske platy by sa nám už pozdávali asi menej. Oficiálne čínske zdroje hovoria o priemernej mzde asi 150 eur na mesiac.
Sloboda prejavu a cenzurovaný internet
Okrem povesťami opradenou čínskou „kvalitou“ oblečenia a čínskymi reštauráciami je v našich končinách Čína preslávená aj stále pretrvávajúcim komunizmom. Napriek tomu, že Strana má všetko pod kontrolou, ako bežný cudzinec so štátnou mocou prídete do kontaktu len zriedkavo. Päťcípe hviezdy síce nie je až taký problém nájsť, určite ich však nie je také množstvo ako v Moskve, kde hviezdy, kosáky, kladivá a socha Lenina na vás číhajú pomaly za každým rohom vrátane metra.
Čo je ale fakt, a to si môžete overiť na vlastné oči, je cenzurovaný internet. Čína je tým pravým miestom na liečenie rôznych internetových závislostí. Stránky ako YouTube, BBC, CNN, guardian.co.uk, či amnesty.org budete do internetového prehliadača zadávať úplne zbytočne. Sú totiž blokované. Zvyšné stránky, ktoré sú dostupné aj z Číny, vo väčšine prípadov podliehajú cenzúre alebo filtrovaniu. Výrazy ako „Tibet“ a „invázia“ nemá význam do googlu ani zadávať. Rovnako majú Číňania aj svoju vlastnú, „vylepšenú“ verziu Skypu. Podľa dostupných informácií má Čína systém filtrovania informácií a cenzurovania stránok dômyselne prešpekulovaný a údajne na ňom pracuje približne 50-tisíc ľudí. Nenadarmo si vyslúžil prezývku „Big firewall of China“
Zabudnite na prednosť v jazde
Mesto Peking má 14 miliónov obyvateľov a tomu zodpovedá aj dopravná infraštruktúra. Ulice sú prerobené na široké bulváre so štyrmi alebo piatimi pruhmi v každom smere a s osobitným pruhom pre cyklistov a rikšov. Doprava je taká hustá a chaotická, že každú chvíľu máte pocit, že už-už sa všetci na križovatke zrazia alebo skolabuje celý dopravný systém. Prejsť cez prechod je pre nováčika v tomto chaose kvalitný adrenalínový šport. Dlho sme nevedeli prísť na to, akými pravidlami sa riadia križovatky. Svieti zelená, autá idú. Svieti červená, autá idú tiež. Máte zelenú na prechode pre chodcov? Nevadí, vytrubujú na vás autá a rikše zo všetkých strán a máte čo robiť, aby ste sa im bezpečne vyhli. Že vraj ste chodec a na prechode pre chodcov máte zelenú? Zabudnite na to, že máte prednosť, silnejší vyhráva.
Prísť na kĺb tomuto divokému systému nám pomohli až Slovenky, ktoré už žijú v Číne už dlhšiu dobu. Ak svieti na križovatke červená, stoja všetky autá, ktoré chcú ísť rovno. Ostatné vozidlá, ktoré odbočujú doprava alebo doľava, prosto idú. Ak máte šťastie, pri odbočovaní aj zatrúbia. Rikšovia a bicykle idú vždy a za každých okolností. Rovnako to platí aj pre chodcov, akurát s tým rozdielom, že ak ste Európan a prechádzate na červenú, dostanete pokutu. Napriek tomuto systému, ktorý skôr pripomína teóriu chaosu ako usporiadaný dopravný systém, sme žiadnu dopravnú kolíziu ani haváriu nevideli.
Jedia v Číne psy?
Bohatá večera (misa polievky, predjedlo, hlavné jedlo, opekané rezance alebo ryža, dezert, miešaný nápoj) v kvalitnej reštaurácii vyjde na asi približne 7 eur na osobu. Vzhľadom na naše prekvapenia na tanieri prvý deň sme sa po zvyšok pobytu rozhodli „investovať“ do návštev gastronomických zariadení vyššej kategórie. Aj napriek tomu sa časť našej výpravy preventívne do konca pobytu vyhlásila za vegetariánov. Na jedálnych lístkoch sme totiž našli aj špeciality ako hlboko vyprážaný škorpión alebo dvojfarebné mačacie uši. Čo sme však nevideli, je často spomínané psie mäso. Ako sme sa neskôr dozvedeli, podniky, ktoré sme navštevovali, neboli predsa len na takúto špecialitu dosť „nóbl“, nakoľko psie mäso patrí v Číne medzi najdrahšie lahôdky. Ak by ste sa však do Číny vybrali so svojím štvornohým miláčikom, nemusíte sa obávať, že ho dostanete opekaného na stôl. Číňania psy ako domáce zvieratká milujú rovnako ako my, občas sme pri pohľade na vyčesaných „hafanov“ mali dojem, že ešte viac. Na mäso sa chová len konkrétna rasa psov, a to v špeciálnych chovných staniciach, kde je aj adekvátne kŕmená. V jedálnom lístku toto mäso nenájdete pod názvom „psie“, ale „voňavé“.
Čína je po všetkých stránkach fascinujúca krajina. Zúžiť jej vnímanie na komunizmus, cenzúru, porušovanie ľudských práv a lacný čínsky tovar by bolo veľmi nespravodlivé.
