Vraciam sa do mesta, ktoré sa nevdojak zapísalo do mojej pamäti tak nezmazateľne, že s ním môže súperiť len mesto, v ktorom som sa narodila a prežila väčšinu života. Povedať o Pekingu, že je krásny, by nevystihovalo presne skutočnosť, no je to pestrofarebné, rôznorodé mesto, ktoré dokáže vtiahnuť človeka do diania s nečakanou intenzitou. Niekedy sa zamýšľam nad tým, prečo mi tak učaroval, či je to jeho exotickosťou, mojou love story so skutočným a nevymysleným happyendom, ktorú som akousi zvláštnou zhodou osudu zažila práve tam a nie inde, alebo je to jednoducho dané tým, že iných silných a intenzívne pôsobiacich miest sa v mojom živote doteraz vyskytlo tak žalostne málo. Peking je mesto, ktoré ma iritovalo a popudzovalo, kedykoľvek som v ňom strávila dlhšie obdobie, ako je nevyhnutné na zdvorilé oťukanie, ale za ktorým sa mi začne vždy neodvolateľne cnieť, akonáhle ho opustím. *** Kráčam ulicami Pekingu, cudzinka, pozorujúca, nezúčastnená a chladná, som mimo veci, no zároveň som sama pozorovaná, a tak sa nechtiac zúčastňujem predstavenia, stávam sa jedným z nedobrovoľných hercov, postavou na ulici, cudzinkou s exoticky svetlými vlasmi, čím nechtiac vzbudzujem pozornosť čínskych mužov i žien aj spriaznené pohľady ostatných cudzincov, ktorí sa v masách Orientálcov cítia trochu osamelými. Občas tiež hrám divadlo, vedome vstupujem do sveta zábavného predstierania, keď sa tvárim, že nerozumiem po čínsky, hovorím anglicky a pozorujem reakcie okolia. Pred pár rokmi, keď sa Paolo pridlho hral s najnovším modelom playstation, túlala som sa obchodným domom aj vtedy ešte s malou dcérkou a v snahe nestať sa majiteľkou mnohých krásnych a nepotrebných vecí, ktoré tu predávali, som predstierala neznalosť čínštiny a na všetky lákavé ponuky som odpovedala iba sorry, I don´t understand. Moja dcérka bola znechutená mojou rolou, stále mi vravela, mami, netvár sa, veď ty vieš po čínsky. Našťastie to hovorila po slovensky, takže predstavenie mohlo úspešne pokračovať. Zdanlivo nerozumejúca som si nerušene obzerala tovar, a popri tom som počúvala početné, prevažne lichotivé poznámky o mojom vzhľade, aj neveľmi pochvalné hodnotenie môjho športového oblečenia, ktoré bolo na čínsky vkus príliš málo ženské, no najzábavnejšie boli reakcie na čierne vlásky a trochu čínsky vzhľad malej Lulu. Krásne dieťa, tá malá je asi Číňanka, ale nie, nekecaj, je to očividne cudzinka, čoby, nevidíš tie oči, no práve oči má príliš veľké a črty nemá typicky čínske a tak ďalej. Zrazu ktosi poznamenal, to bola iste čínsko-zahraničná kooperácia. Na tieto slová som sa už nemohla zdržať hlasného smiechu, smiali sa všetci, ktorí pochopili, že šlo len o hru a predavač, ktorý sa nechal oklamať mojou pretvárkou, sa trochu v rozpakoch smial tiež. Potom som už v tomto obchodnom dome nemohla predstierať, že nerozumiem po čínsky, a malá Lulu bola spokojná, že mama je opäť taká ako vždy. Teraz kráčam tou istou hlavnou ulicou, volá sa Wangfujing, ak si to náhodou niekto chce pamätať, no mohlo by sa zdať, že som v inom meste, budovy, ktoré tu stáli pred štyrmi rokmi, sú sčasti preč, vrátane spomenutého obchodného domu prach, ktorý sa vtedy vznášal nad staveniskom, je takisto preč. Obchodné domy sú čisté, upravené, ceny v nich takmer európske. Ulica je vyložená červenou dlažbou, ba dokonca sú tu lavičky, ktoré sa prednedávnom dali nájsť iba v pekinských parkoch. Autá, bicykle aj trolejbusovú linku odklonili do vedľajších, kedysi úzkych uličiek, turisti s tmavými i blond vlasmi sa fotia pri bronzových sochách rikše s bežiacim rikšiarom, na ktorú si možno aj sadnúť, no samozrejme vás nikam neodvezie, to si musíte stopnúť jej zmodernizovanú podobu s cyklistom či prskajúcim mopedom vpredu, teraz sú už nielen v ambasádnej štvrti, ale aj hocikde po meste. Európania či Američania s modrými očami sa aj teraz často priateľsky zadívajú na moju tvár, akoby v cudzom svete objavili priateľa. Jediné, čo sa nezmenilo, je všadeprítomný hluk, hudba, predavačky a predavači, lákajúci okoloidúcich, sviatočne vyobliekané deti so sladkosťami, elegantne upravené dámy, biznismani v oblekoch, študenti v džínsach, dedinčania obťažkaní nošami a fotoaparátmi. Sedím na novučičkej lavičke a nevdojak vidím čatu zametačov, ktorí prichádzajú v pravidelných časových intervaloch a udržiavajú ulicu čistú. Kráčajú v pravidelných odstupoch v zelených uniformách, potom zastanú, poklonia sa tomu najhlavnejšiemu zametačovi vpredu a potom už len zametajú, zametajú… Ozaj, tých úklonov tu pred rokmi toľko nebolo, žeby návrat k tradícii, alebo proste kopírovanie úspešného japonského modelu správania, ktovie. *** Peking v roku 2003 v sebe zahŕňa prudkú zmenu a tiež kontrasty, na ktoré som bola zvyknutá, ktoré sa zas tak ľahko nezmenia. Vysoké budovy a nízke prízemné domy zo sivých tehál, luxusné hotely hneď vedľa uzučkých ulíc „chu-tchungov“, ktoré pomaly miznú z mapy Pekingu. Niektorí vravia, škoda, iní, že život s vodou na dvore a záchodom vo vedľajšej ulici nie je vhodný pre metropolu 21. storočia, ďalší zasa, že činžiaky ubíjajú ducha akejsi srdečnosti, ktorý sa v „chu-tchungoch“ držal, no hynie na anonymných chodbách mnohoposchodových domov. Ťažko povedať, no hoci sa mi vcelku páčia výstavné bulváre, aj vo mne niečo zaspieva, keď vkročím do malého obchodíka so zmiešaným tovarom, predavačkou za pultom a neodmysliteľným hrkotavým počítadlom, ktoré pamätníci hádam poznajú pod ruským názvom „sčot“. Aj keď o tovar, ktorý tam majú, už dávno nemám záujem. Peking je ešte stále miestom, kde na uliciach možno stretnúť rôznorodú masu ľudí, hádam najvýraznejšie je to pred vlakovou stanicou. Keď som sa pred viac ako desiatimi rokmi zahľadela na masu ľudí v metre, uvedomila som si, že sú všetci čiernovlasí. Teraz je realita iná, nový pohľad na davy v metre oživil starú spomienku a pripomenul mi, že čo bolo, už neplatí. Popri čiernej nájdeme vlasy tmavohnedé, hrdzavé, dokonca aj tmavoblond, a to nielen u žien, aj niektorí mladí muži si menia farbu vlasov a moja kamarátka sa vrátila zo Šanghaja s výraznými zlatými prúžkami melíru v čiernych vlasoch. V Šanghaji je to vraj bežné, no v uliciach konzervatívnejšieho Pekingu sa cítila trochu neisto. Máš to super, povzbudzovala som ju a rozmýšľala som, ako to asi vyzerá v šanghajskom metre. Keď som tam pred viac ako desiatimi rokmi bola, o metre v Šanghaji sa ani nehovorilo. Zabočím do vedľajšej ulice, kde kedysi sídlila Akadémia výtvarných umení, na ktorej som strávila krásny rok, rok, v ktorom som spoznala Paola, nemocnica Xiehe s tradičnými čínskymi strechami tu ešte stále stojí, aj ten košatý strom pred jej bránou, pod ktorým sme sa s Paolom často vášnivo bozkávali, ukrytí pred všadeprítomnými zvedavcami, no do areálu Akadémie radšej nevstupujem, po presťahovaní školy mimo centra staré budovy nezbúrali, ako sa pôvodne plánovalo, ale aj tak sa mi tisnú slzy do očí. Neviem si zvyknúť na novú Akadémiu umiestnenú v okrajovej štvrti, zbohatlíckej a nevýslovne nudnej, čerstvo postavené budovy ešte nestihli poľudštiť malé obchodíky, reštaurácie, pouliční predavači sladkostí, ani iné maličkosti, ktoré robia Čínu Čínou, Peking Pekingom, jediné miesto, kde sa dá niečo kúpiť, je obrovský, mohutný, osamelý, a preto poriadne predražený supermarket. Ani sama architektúra nových budov Akadémie sa mi nepáči, pripomína mi továreň a bludisko zároveň, a napokon to aj je továreň. Továreň na vzdelanie. Hoci ateliéry sú lepšie vybavené ako predtým a komfort internátov je neporovnateľný, všetko je tu ešte príliš nové a cudzie, škola ešte nestihla nasiaknuť životmi študentov, ktorí tam žijú. Alebo je to spomienkou na miesto našej lásky? *** Čítala som v početných románoch o najrozličnejších ideáloch či idoloch aj o rozchádzaní sa teórie s praxou a v snahe vyhnúť sa trápnemu rozporu fantázie so skutočnosťou, predsavzala som si nesnívať o žiadnej konkrétnej mužskej tvári. Zato som sa opakovane ponárala do snívania o romantických prechádzkach Bratislavou či hociktorým európskym mestom. Kto by sa nazdal, že aj v tomto sa môžem zmýliť a kulisy mojej lásky budú tvoriť práve kľukaté pekingské uličky. No nebudem priveľa spomínať, aj po rokoch by som sa hanbila opisovať city, slová, objatia, spomeniem len naše prvé stretnutie. Paolo a ja sme išli do kina, vlastne sme mali ísť štyria, moja spolubývajúca a ešte jeden chalan, malý Ma. Odrazu ten Paolov známy, ktorý to spískal, zahlásil, choďte napred, my vás dobehneme. Moja spolubývajúca mala zmätok na tvári, ostala bez gardedámy, aj ja som mala na sekundu chuť nikam neísť, no bolo mi ľúto toho neznámeho chlapca, ktorý vyzeral byť ešte zmätenejší, a tak sme vypadli, hoci do začiatku predstavenia chýbala ešte takmer hodina. Prechádzali sme sa po ulici, hanbila som sa a takmer som na neho nepozerala, celkovo to vyzeralo na trapas, on sa hanbil tiež a sotva niečo povedal, tak som mlela aspoň ja. Ani film nebol americký, ale francúzsky a veľmi dobrý. Keď sme vyšli z kina (samozrejme, naši dvaja nešťastníci sa tam ani neukázali), spýtala som sa ho, páčil sa ti ten film? Nie, povedal nečakane. No mne sa dosť páčil, povedala som, nejdeš na chvíľu hore, radšej nie, už je neskoro, tak príď zajtra, myslela som to vážne. Prišiel. O pár týždňov sa mi Paolo priznal, že ten film sa mu skutočne páčil, ale že chcel byť zdvorilý a nečakal, že sa bude páčiť aj mne. Moja spolubývajúca sa s jeho kamarátom veľmi rýchlo rozišla. A náš rozpačitý večer v kine prerástol do búrlivej romance, jednej z tých, ktorých popisu v knihách som nedôverovala a v reále som niečo podobného už vôbec neočakávala. Skrátka, život je často iný, ako čakáš. Niekedy aj krajší. *** Dvor starej Akadémie v centre mesta býval centrom debát, miestom, kde večer občas prichádzali rockové kapely či muzikanti a hrali len tak, unplugged, pre publikum i bez neho, alebo ani nehrali, len kecali o umení. Miestom, kde zahraniční a čínski študenti postávali či posedávali na schodoch celé hodiny, kadiaľ musel každý niekoľkokrát denne prejsť, kde istý miestny fešák pohadzoval svojimi peknými vlasmi a vystavoval svetu na obdiv nové kovbojské čižmy. Teraz je z neho herec, vraj slávny, no my s Paolom svorne konštatujeme, že jeho imidž vo filmoch je len čajovým odvarom niekdajšej skutočnosti. Rockeri sa vytratili, niektorí sa preslávili natoľko, že ich už nebaví koncertovať len tak, za zopár pochvalných slov umelcov, iní to vzdali, venujú sa inej činnosti. Tí zvyšní a kopa nových, ešte neznámych, sa stretávajú v baroch vo východnej časti mesta, vymieňajú si medzi sebou CD-čka s nahrávkami. Mnohí sa nedostanú do distribučnej siete a nikdy sa nepreslávia, niektorí predávajú svoje CD priamo v baroch a často sú ochotní vymeniť ich za zbierku básní, katalóg či CD ROM s maľbami niektorého maliara. *** Prešlo viac ako desať rokov, Paolo a ja sme opäť v Pekingu a opäť na tej istej akadémii, lenže na predmestí, takých slabých štyridsať minút cesty. Kedysi sme podobné vzdialenosti prekonávali na bicykli, Paolova Akadémia tradičnej čínskej opery, kde študoval scénografiu, bola od našej podobne ďaleko a my sme často meriavali tú cestu na bicykli, prepletajúc sa húfom iných cyklistov a snažiac sa ísť celou cestou čo najbližšie vedľa seba a nenaraziť pritom do nikoho a ničoho. Niekedy to bolo ťažké. Teraz sa vozíme, zleniveli sme, no čiastočne za to môže aj úbytok cyklistov na pekinských cestách. Kým predtým bolo trochu riskantné prepletať sa húfom cyklistov, no autobusy či automobily nemali oproti masám na bicykli šancu, a tak mal cyklista vždy prednosť. Teraz si mnohí z bývalých cyklistov kúpili auto, a tak prešli do nepriateľského tábora. Alebo aspoň tí, ktorí bývajú v drahých výškových budovách v okolí Akadémie. Takže sa vozíme. Taxíkmi, mikrobusmi, metrom, raz sme to skúsili aj obyčajným autobusom, ale poznámky o chudobných Rusoch nás prinútili vrátiť sa k vyskúšaným taxíkom. Taxikár si nás zvedavo obzeral. Paolo si sadol vedľa neho, na mieste, ktoré bolo ešte pred pár rokmi vyhradené len pre ženy a cudzincov (o ktorých sa predpokladalo, že nebudú ohrozovať vodiča, ani nebudú mať zálusk na jeho auto), nadáva na mrežu, ktorá ho delí od taxikára a uberá mu, ako on tvrdí, zo životného priestoru. Kto to len vymyslel, že vraj bezpečnostné opatrenie, taká hlúposť! Uľavuje si, ako skoro vždy, Lulu s nami nie je, sedí v čínskej škole a trápi sa nad znakmi, kým my sa chystáme na výlet do centra, naozaj sa cítim, akoby som sama šla poza školu. Taxikár sa na Paola závistlivo pozerá. Šťastný človek, vzdychne si, nenápadne ukáže na mňa, to je vaša šéfka? Paolo niečo neurčito zamrmle, taxikár len opakuje, niekto má ale šťastie, a vy ste kto, tlmočník? Tlmočníčka je ona, ja som tu len tak do počtu, nedá sa Paolo. A z ktorého jazyka prekladáte, ignoruje taxikár Paolovu odpoveď, no predsa z čínštiny do čínštiny, smeje sa Paolo. A koľko vám platí, nedá pokoj zvedavý taxikár, nič, len mi varí, a to robím vo dne v noci, odpovedá Paolo, no to máte ale šťastie, vzdychne si taxikár, niekomu sa naozaj darí. Napokon sa nakloní k Paolovi a spýta sa na to, čo mu vŕta hlavou už od nášho nastúpenia do jeho auta. Počujte, to je vaša žena, však? Áno, priznáva sa Paolo, no hneď som si to myslel, dodáva taxikár, pred šéfkou by ste si netrúfli takto žartovať. Ale čo je na vás také mimoriadne, nejde stále do hlavy všetečnému taxikárovi, že si vás vzala, nuž, jednoducho pre môj talent. Vy ste umelec? Maliar? No tak je potom všetko jasné, no nie je ako my, obyčajní ľudia. A potom nás vzal skratkou, o ktorej nám predtým jeho kolegovia tvrdili, že sa ňou nedá ísť, no som rád, že som vás poznal, tuším nechám môjho syna študovať umenie, skonštatuje na rozlúčku a potichu si ešte pre seba opakuje, šťastný človek, závidím, závidím. *** Prišli sme preto, aby sme maľovali. Po povinných hodinách ostávam vo vyprázdnenej triede, maľujem, skúšam nové veci s tušom, inak ako to robia čínski maliari. Vraciam sa k modelkám, ktoré nám stáli cez deň a zachycujem ich iným, subjektívnym spôsobom. Potrebuješ modelku, konštatuje sucho Paolo, aj ja si popri tom nakreslím nejaké tie akty. V malom prenajatom ateliéri je tu iba pre nás, s dlhými vlasmi a prístupná zo všetkých uhlov pohľadu. Pribúdajú maľby, Paolo sa hrá s expresívne pôsobiacimi farbami na plátne, ktoré po čase znova zatrie a maľuje naň nový akt, aj tak je to len cvičenie, vraví so stoickým pokojom, no robí to aj na hodinách a jeho spolužiaci a profesori bezmocne zúria nad zničenými maľbami, veď si to mohol poslať na výstavu, neblázni, také som maľoval pred desiatimi rokmi. Napokon ich začal rozdávať, brali si ich modely aj spolužiaci. Ja hlavne skicujem, väčšinou pretváram skutočnosť na fantáziu až po jej odchode. Tuš mi dal veľa, oleje sa menia pod inšpiráciou čínskeho prostredia, len modelka smutne konštatuje, že má na všetkých mojich maľbách európske črty. Dranká od nás nejaké skice, alebo aspoň fotografie hotových obrazov. Kde si ju zohnala, tá sa dokonca aj trochu vyzná v umení, pýta sa Paolo. No to ešte nič nie je, ten chalan, čo sme ho kreslili minule, počúval na prednáške ešte pozornejšie ako niektorí naši študenti, toho poznám, vraví Paolo, povedal mi, že chce študovať maľbu, ešte rok, dva a môže ísť na príjmačky. Chystáme výstavu, tá na našej ambasáde mala nečakaný úspech, okrem ľudí z iných ambasád, študentov a profesorov prišla aj kopa iných ľudí, dokonca aj nejaká televízia, až neskôr sa Paolov kamarát priznal, že poslal oznam do novín a druhý to rozhlásil v baroch medzi bohémou, je ukecaný, čo nevie, nepovie. Ďalší kamarát zo školy nám prinesie výstrižok z novín, ktoré my ani nesledujeme, že o nás napísali. Prišla ponuka od malej súkromnej galérie so zvučným menom, ktorá má svoju pobočku aj v Šanghaji, vlastne pekinská galéria je pobočkou tej šanghajskej. Jún, môže byť, pýta sa galerista zvedavo, chcem, aby tých obrazov bolo ešte viac, to potom môžeme previezť aj do Šanghaja, tam nové trendy letia. Ktosi sa nám náhlivo predstavuje, som z Umeleckého nakladateľstva, nechcete u nás vydať knihu, vaše maľby a váš príbeh, bude to trhák, len to musíme zostaviť. Postaršia pani s nami hovorí anglicky, čínsky vie len trochu, je zo Švajčiarska a už pol roka žije a píše v Pekingu, býva vo veľkom hoteli neďaleko ambasády a nevynechá žiadnu výstavu. *** Ostrý hlas speváčky sa uprostred árie zlomí. Stíchne. Jemné, kultivované gestá naznačujú žiaľ. Započúvame sa do mužskej árie, Paolo pohybuje perami, pamätá si text aj melódiu. Lujza je nadšená, hltá pohľadom komplikovaný kostým speváčky, s obdivom hľadí na jej tvár. Prichádza ďalšia mužská postava, teraz spieva potichu aj Lujza, je to jediný úryvok pekinskej opery, ktorý vie Paolo naozaj verne reprodukovať. Nikomu v divadle to nevadí, viacerí si pospevujú známe árie so spevákmi, je to tu bežné, len tých spevákov v hľadisku ubúda, mladí ľudia sa vraj nezaujímajú o pekingskú operu, dávajú prednosť rocku či popu. Vírivé zvuky bubnov stupňujú napätie, Lujza čaká, ako to na javisku dopadne, my to už dávno vieme, tak len vychutnávame hudbu a pohyby hercov. Všetko dobre končí, napokon, veď kto by bral dieťa na tragédiu, aby nám potom doma plakala, Lujza chce vidieť tie krásne herečky zblízka, Paolo vraví, že to nie je dobrý nápad, ale naveľa súhlasí, tlačíme sa dopredu, tak vidíš, tu ich máš celkom zblízka, vraví po chvíli. Pohľady hercov zablúdia k nám, asi opäť preto, že som cudzinka, no ten chlapík s namaľovanou tvárou nehľadí na mňa, ale na Paola. Celkom tak, akoby ho roky nevidel. Potom na neho kričí po mene, kto je to, pýtam sa zvedavo, niektorý bývalý spolužiak, Paolo sa tvári ľahostajne, ale tlačí sa dopredu. Vítanie, herec nás predstavuje kolegom, Lujze sa ušlo niekoľko bozkov od tých krásnych herečiek, ktosi nás fotí, my sme fotoaparát nebrali, vieme, že fotky z diaľky nebývajú dobré a fotografovať sa s atrapami nám pripadalo hlúpe. To nevadí, fotky vám pošlem, ubezpečuje nás herec a vedie nás do šatne, sadne si vedľa Paola, tak rozprávaj. My dve sa bavíme s herečkami, Lujze ktosi natrel na tvár trochu divadelného líčidla a jedna z herečiek jej požičiava ozdobu hlavy, tú čelenku, ktorú Lujza tak obdivuje, pristane ti. Lujza uveličene pozoruje svoj obraz v zrkadle, hladká krásne šaty, v také šťastie ani nedúfala. Vraciame sa neskoro večer, ešte že je piatok, Lujza nemusí ísť do školy. To je priateľ zo školy, ten, čo som mu venoval moju andulku. Lietajúcu Šťastenu. *** Akadémia tradičnej opery, miesto, kde Paolo študoval. Poznali sme sa ešte len krátko, vlastne to bola moja prvá návšteva. Sedela som na jeho posteli, pretože jediná stolička bola rozheganá a Paolo usúdil, že nevhodná pre dámsku návštevu. Obzerala som sa po jeho internáte. Izba bola obrovská, kontrastovala s čínskymi internátnymi izbami, ktoré som videla na našej škole, poschodové postele boli miestami oddelené závesmi z juhočínskej batikovanej látky, postele boli obývané iba čiastočne, ich hlavná funkcia bola zrejme v tom, aby, umne rozostavané, umožňovali každému študentovi veľkú mieru súkromia. Aj ja mám záves, hovoril mi Paolo, no pretože som pri okne a pri radiátore, spolubývajúci na druhej strane izby tam mal zimu a tmu. Tak ma poprosil, aby som ten záves nechával aspoň občas odhrnutý. Na dôkaz svojich slov trochu zatiahol záves, aby som mohla obdivovať batikové motívy. Dáš si, ponúkol ma cukríkmi, mal ich tam asi dve kilá v obrovskej igelitke. Nie, ďakujem, zdvorilo som odmietla, ty máš rád cukríky? Nie, nemám rád sladkosti, odpovedal Paolo. Myslel si si, že mám rada cukríky? Dovtípila som sa. Prikývol. To nevadí, zje ich malý Ma, aj tak to bol jeho nápad. Máš rada mandarínky? Pochutnávali sme si na mandarínkach. Z vedľajšej miestnosti zaznievali árie pekinskej opery. To je strašné, cvičia od rána do noci, už sa mi aj snívajú árie, sťažoval sa Paolo. Nohy v štýlových, no nepohodlných vibramách ma omínali, dala som si ich len preto, že som čakala, že sa mu budú páčiť. Páčili sa. No to sme sa už ponáhľali na prestavenie. Pred školským divadlom stáli niekoľkí herci. Jeden z nich mal na tvári aj na časti vyholenej lebky namaľovanú masku. To je „maľovaná tvár“, upozornil ma Paolo. A poznáš ho, keď je taký zmaľovaný, nedala mi zvedavosť. Vlastne ani nie, ale on ma spozná. Priznal sa Paolo. Herec na nás žmurkol. Paolo nás rýchlo zoznámil, zopár slov, už sme museli ísť, predstavenie malo každú chvíľu začať. Hrali tú istú operu, akú sme videli teraz – možno ju Paolo vybral zo sentimentality, neviem – pri našom odchode, Paolo ma odprevádzal na internát, cesta bola zložitá a vraj by som mohla zablúdiť. Keby som ho lepšie poznala, vedela by som, že ak niekto z nás dvoch zablúdi, určite to nebudem ja. Neďaleko bicykla chytil akéhosi vtáčika, má rýchlu ruku. Pozri, je zlatý, pohladkáme ho a pustím ho na slobodu, vravel mi. Bola to andulka, nie, nepúšťaj ju, v pekinskej zime by zmrzla. Nechceš ju, spýtal sa ma, radšej nie, musím sa poradiť so spolubývajúcou. To nič, ja si ju teda vezmem. Tak sa Paolo stal majiteľom andulky a všetky námietky svojich štyroch spolubývajúcich umlčal slovami, ak sa ti to nepáči, spi na chodbe. Keď sa už v jeho škole rozchýrilo, že spolu chodíme (samozrejme, cukríky milujúci Ma to rozhlásil po celej škole) a Paolo trávil celé dni na Akadémii výtvarných umení, bolo to proti všetkým predpisom, naši učitelia zatvárali všetky oči a so šibalskými pohľadmi odpovedali na naše pozdravy, jeho spolubývajúci zatiaľ kŕmili andulku prosom a ktosi, nevedno kto, na jej klietku napísal: Lietajúca Šťastena. Pred odchodom ju Paolo daroval práve tomu chalanovi s pomaľovanou tvárou s komentárom, že si budú rozumieť, obaja spievajú. *** Pozeráme televíziu, jeden z dvoch hongkonských kanálov, ktoré sa dajú chytiť v bežnom káblovom vysielaní, vysiala diskusnú reláciu, je fakt dobrá, hoci si myslím, že väčšina ľudí ju sleduje najmä kvôli atraktívnej redaktorke. Dáme si trojminútovú reklamu a pokračujeme, povie s úsmevom tá krásna novinárka, to ma priam fascinuje, reklama je tu plnoprávny druh programu, nie len čosi, čo sa potajomky strčí doprostred filmu v nádeji, že kým divák nájde diaľkové ovládanie, už z nej niečo zazrie, prípadne si pozrie aspoň koniec, aby nezmeškal pokračovanie filmu, tu si hocikto v televíznej relácii povie, uvidíme sa po reklame, tak mi napadne, či nie sú reklamy náhodou uvedené aj v televíznom programe. Neprepíname, exotická reklama má tiež niečo do seba, robím si malý súkromný sociologický prieskum na tému: čo sa vyskytuje v čínskych reklamách? Chceš mať plné prsia? Používaj prírodnú mastičku značky xxx, zaručený účinok! Aj toto je dobré, žena vyprevádza muža na služobnú cestu, dávaj si pozor, drahý, na zdravie, si živiteľom rodiny, tak nepi, škodí to pečeni. Človek robiaci obchody nemôže nepiť alkohol, no tak si aspoň vezmi tieto tabletky na pečeň. Alkohol bez obáv, jednoducho super. Áno, ešte sú tu reklamy na všetky možné alkoholy. Paolo tvrdí, že chutia ako kloktadlo, fakt je, že jeho priatelia tvrdia to isté o jeho obľúbenej značke škótskej whisky, ktorá Číňanom nechutí, vďaka čomu je každú chvíľu niekde v akcii. Teraz sa pre zmenu zaujímam o to, čo sa tu nevyskytuje v reklamách. Nezaregistrovala som reklamy na parfémy, určite ani jednu na mužský parfém a u nás som zasa nevidela reklamu na zateplené zimné prádlo, to nie je vtip, ale pekinská realita, je jednoduchšie a lacnejšie sa teplo obliecť ako vykúriť celý byt na európsku teplotu. A zima je aj v bytoch s ústredným kúrením, napríklad na jar a na jeseň, vinou predpisu o začiatku a konci vykurovacej sezóny. Podnebie v Pekingu sa zmenilo, no problém je asi len v tom, ako v rozprávke o malom princovi a lampárovi, že predpis sa za tie roky nezmenil. Autorka je sinologička, prekladateľka a výtvarná teoretička
