Dianie okolo Joschku Fischera nám neočakávane doprialo debatu o západonemeckej ľavici, ktorá sa musí zdať obyčajnému východniarovi nezrozumiteľná a sčasti bizarná.
V centre sa nachádzajúci neostrý, kultúrne a politicky nabitý generačný pojem ´68, rozvíja v kontexte s mladšou históriou západného Nemecka priam mýtické vyžarovanie. Zdá sa, že na opis východonemeckých fenoménov sa nehodí. Pritom aj NDR mala svoj ´68, ktorý sa stal určitým subjektom krátkej jesene 1989.
Napriek tomu bola, prirodzene, aj v NDR od polovice šesťdesiatych rokov politizujúca mládež, ktorá si brala za vzor západnú kultúru protestu. Na druhej strane jej malomeštiacky a represívny všedný deň ponúkal dosť konfliktov s návodom ako prežiť na vlastnej koži „zasvätenie do politiky“. Formujúcimi skúsenosťami bola nepružná kultúrna politika po 11. plenárnom zasadnutí SED v roku 1965 a porážka Pražskej jari tankami Varšavskej zmluvy. V stredobode politických sporov s establišmentom bol stalinizmus, no nie nacionalizmus, pretože antifašizmus alebo antikapitalizmus ešte tvorili spoločnú zásobáreň hodnôt. Demokratizácia socializmu bola realistickým cieľom.
K politickému odporu porovnateľnému s APO na Západe teda v NDR dojsť nemohlo. Štátna moc udusila každé opozičné hnutie už v zárodku. Útek alebo vycestovanie, často po predchádzajúcom väznení, decimovalo opozíciu a pretrhávalo kontinuitu. Ak tí, ktorí zostali doma, nechceli žiť privátny život jednotvárne, prispôsobený životu más, alebo nehľadali zmysel v úspech sľubujúcej kariére, zhromažďovali sa vo viac-menej konšpiratívnych diskusných kruhoch, presunuli sa pod ochrannú strechu náboženstva, alebo skúšali umelecký nonkonformizmus. Z týchto prvkov sa pod očami všadeprítomnej štátnej bezpečnosti formoval generačný typ, ktorý síce nevykonal kultúrnu revolúciu, ale v druhej polovici osemdesiatych rokov, zvýhodnený reformnou politikou Sovietskeho zväzu, sa vypracoval na určitý subjekt krátkej jesene 1989.
´68 – nádej pre nový socializmus
Cesta ´68 západonemeckej spoločnosti a vývoj vo východnom Nemecku sú spletitým spôsobom spojené. Vedúci členovia APO pozostávali zo značnej časti z ľudí, ktorí mali patričnú skúsenosť z NDR a v päťdesiatych rokoch odišli na Západ. Aj medzi teoretikmi Novej ľavice hrali komunistickí disidenti a z NDR vytlačení vedci dôležitú rolu. Zdalo sa, že antiautoritatívne, proti západonemeckému štátu a panujúcej kultúre šesťdesiatych rokov zamerané provokácie vznikli z najlepších pohnútok a motívov.
Formy protestu ´68 a jeho návrhy na alternatívny spôsob života urobili veľký dojem. Všetko sa na ňom zdalo moderné a podnetné a stelesňovalo nádej na ľudský socializmus na Západe. Preto boli Parížsky máj a Pražská jar pre nás dve strany jednej mince – ukončenie konfrontácie blokov. Od polovice sedemdesiatych rokov sa čoraz viac prejavovali rozdiely. Otázka násilia nebola na východe vôbec žiadnou témou. V podobe štátneho monopolu bola v pevných rukách a hrala verejnú úlohu maximálne tak na úrovni futbalového zápasu, alebo výnimočne pri príležitosti virtuálneho koncertu Rolling Stones na Springerovom výškovom dome v západnom Berlíne. Ľudia zúfalí z režimu namierili násilie v najhoršom prípade voči sebe samým, ale nie proti jeho pôvodcom. Vývoj v RAF (Frakcia červenej armády, radikálna ľavicová organizácia – pozn. red.) nás odcudzil. Bola to mylná cesta, ktorú možno pochopiť, ale nie s ňou súhlasiť.
Vernosť sebe samému
Ani ľavicová ortodoxnosť nenašla v NDR svojich stúpencov. Oproti tomu, čo sme sa dozvedeli o rituáloch v „Skupinách K“ na Západe, pôsobila podniková skupina SED ako klub filatelistov. Ani stúpencov Pol Pota som v NDR nestretol. Maovu príručku si niektorí s veľkým rizikom zaobstarali na čínskom veľvyslanectve, len na jej čítanie nebol čas… V NDR azda predsa len existovali dvaja alebo traja maoisti. Pri tom všetkom sme nemali problém organizovať čulú výmenu diel Marxa a Engelsa a antikvariátne získaných klasikov stalinizmu za literatúru novoľavicových disidentov a renegátov z Východu na Západ. Možno sme tým prispeli k ideologickej výzbroji „Skupín K“…
Ohľadom Zelených, ktorí vlastne reprezentujú model ´68, mi teraz napadlo, že od polovice osemdesiatych rokov sporadicky udržiavali solidárne vzťahy s občianskym hnutím v NDR. Občianske hnutie možno považovať za „neskorých nástupcov ´68“. Zelení sa im potom za to poďakovali spojením sa s Bündnis ´90, a tým aj ich udržaním v „lige spolkového snemu“. Na šesťdesiatosmičkároch, východniaroch, ako aj západniaroch, je po roku 1989 pozoruhodná trvalá pripravenosť na zmenu, pričom niekdajšie roky vidia plné omylov a získavania skúseností. Opatrné spytovanie svedomia v nich vyvoláva vodopád ospravedlňovania sa. Biermann, ktorého možno pokojne označiť za tvorcu hlavnej celonemeckej kultúry ´68, prišiel jednoduchým spôsobom na koreň veci. Ide o vernosť – nie k druhým, k veciam alebo k ideálom, ale len k sebe samému.
Autor článku bol za plagátovú akciu proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1969 krátkodobo zatknutý. V sedemdesiatych rokoch pracoval v rôznych oficiálnych inštitúciách NDR, no zároveň v diverzných opozičných kruhoch. Dnes pôsobí ako kultúrny a finančný radca v berlínskom obvode Pankow.
Z týždenníka Freitag preložil Róbert Belkovič
