Ako pristane smútok Elektre, pristane predstaviteľke mladej generácie odvaha obuť sa do kultúry prostredníctvom výpovedí generačne starších tvorcov. Konkrétne mám na mysli autorský dokument poslucháčky VŠMU Zuzany Piussi Bezbožná krajina (premiéra na STV 2, 4. 10.). Na otázku, či je Slovensko bezbožnou krajinou Európy, jej pred kameru prizvaní, o generáciu až dve starší muži od kultúry – divadelník Blahoslav Uhlár, básnik a teoretik umenia Jiří Olič, filmový režisér Eduard Grečner a hudobný skladateľ Iľja Zeljenka odpovedali nevyberavou kritikou (a sčasti aj nevyberavým slovníkom) na priveľmi abstraktné adresy. Takže nezasvätený divák sa ťažko dokázal s ich výpoveďami buď stotožniť, alebo ich prijať aspoň ako námet na úvahu. Naplánovaná rozprava o bezbožnosti sa zmenila na izolované monológy o nedostatku kultúry a kultúrnosti. A najmä o nedostatku možností na sebarealizáciu prítomných, ktorej raz bránia nami zvolení a platení poslanci či štátni úradníci, inokedy aj „hnusná, špinavá Európska únia“, ľahostajnosť a nezáujem verejnosti o skutočné umenie. Efekt vŕšenia kritických výpovedí tu zohral asi nežiadúcu úlohu: čo by sme od jedného z hovoriacich umelcov brali ako tvrdú realitu, proti ktorej sa máme vzbúriť, sa opakovaním a stupňovanou negativitou stalo tendenčným, a divák mohol otupieť, podobne ako sa stáva pri síce pravdivých, no stále opakovaných správach o tragédiách. Zuzane Piussi sa podarilo vzkriesiť čaro nechceného: rozhodla sa dať priestor kritickým hlasom ľudí, ktorí by mohli byť vzhľadom na dielo, vytvorené v minulosti, umeleckými autoritami. Avšak ako autorka, otvorená realite, v podstate zachytila skôr ľudskú a umeleckú rezignáciu, sebaľútostivé náreky skupiny štyroch – povedané Ecovým slovníkom – predavačov apokalypsy. Iba Jiří Olič sebakriticky skonštatoval, že „doba je taková a my jsme její součástí.“ To všetko obrazovo príťažlivé zábermi z najhlúpejších verejnoprávnych televíznych programov (kaviareň Slávia), dupkaním folklórnych čižmičiek, pokvapkané výparmi alkoholu a smiešnym štúrovským pátosom, by mohlo byť podnetom na diskusiu, v akom vzťahu by u nás mali byť dve navzájom súperiace kultúry: samostatne sa živiaca a subvencovaná z verejných prostriedkov. Ďalší dokument autorky s názvom Výmet, uvedený v rovnakom termíne, bol azda spúšťačom odvahy Zuzany Piussi: na tohtoročnom Artfilme získal v súťaži o Igrica prémiu v kategórii študentského filmu. Táto reportáž o jednotke rýchleho nasadenia by sa ťažko mohla podariť profesionálnemu novinárovi – kukláči by si ho nepripustili k telu. Piussi sa tu osvedčila sčasti aj ako herečka, hoci ju divák ani na moment nevidí. Počujeme však, ako sa v policajnom aute naivným hláskom pýta veliteľa, kedy už akcia vypukne, kam to teraz ideme a, akoby mimochodom, čo za ľudia sú vlastne tí kukláči. Od šéfa vytiahne kritiku na sklon podriadených k surovosti, od „chlapcov“ prezradenie šéfových slabostí. Pointou krátkeho príbehu o nekultúrnosti medziľudských vzťahov je celkom zbytočný a dosť tvrdý prepad rodinného domu, kde sa hľadaná osoba nenachádza, a tým aj možná strata dôvery verejnosti v podobné jednotky. Taký výmet sa občas kukláčom prihodí, ale autorovi sa odpúšťa iba raz.
