Zosnulého pápeža Jána Pavla II., jeho pôsobenie a vývoj v cirkvi počas jeho pontifikátu hodnotí SLOVO v rozhovore s Karolom Moravčíkom, katolíckym kňazom, farárom v Bratislave-Devínskej Novej Vsi a predsedom Teologického fóra Smrť Jána Pavla II. zasiahla svet nepripravený. Hoci sme všetci vedeli o jeho chorobách, hoci sme si uvedomovali jeho vek, stal sa akoby samozrejmou súčasťou nášho veku. Možno to bolo nezvyčajnou dĺžkou jeho pontifikátu, možno silou jeho osobnosti, možno kontroverznosťou niektorých tém, ktoré cirkev na Slovensku otvára a ktoré oprávnene vnímajú aj samotní veriaci veľmi citlivo a nie vždy sa zhodujú v názoroch s cirkevnou hierarchiou. Ani cirkev, nech by si to akokoľvek želala, nepôsobí jednoznačne a jednoznačne nepôsobil ani jej doterajší najvyšší kňaz. Ani nemohol, lebo nie sme naprogramované stroje, Boh nás stvoril aj s chybami, nielen s cnosťami. Lebo sme ľudia. Pôsobenie cirkvi oprávnene je a naďalej bude predmetom spoločenských diskusií. Diskutovať sa bude aj o pôsobení a odkaze Jána Pavla II. Nikto mu však nebude môcť zobrať jeho dejinné zásluhy, ku ktorým sa dopracoval krok po krôčiku nie ako premyslený reformátor a hĺbavý teológ, ale ako človek verný svojim zásadám a svojej viere. Úsilie o hlboko ľudský postoj a prístup k blížnym i všetkým problémom cirkvi a sveta bolo badateľné zo všetkého, čo robil. Špeciálne na Slovensku však katolícka cirkev bude musieť prejsť ešte kus cesty, aby sa priblížila k tomu, čo Ján Pavol II. hlásal a čo presadzoval. Je na škodu cirkvi a viery, že mnohé z toho, čo tento pápež chcel, nenašlo v slovenskej cirkevnej hierarchii odozvu, že mnohí predstavitelia slovenskej katolíckej cirkvi pred jeho myšlienkami zatvárali dvere. Starosti a bolesti tohto sveta sú starosťami a bolesťami cirkvi, upozorňuje jedna z konštitúcií II. vatikánskeho koncilu, na ktorej mal vtedajší biskup Karol Wojtyla veľký podiel. Nemá to byť naopak, ako sme toho často svedkami na Slovensku. Aj to je jeden z odkazov Jána Pavla II. Cirkev sa preto neobmedzuje len na náboženské pôsobenie, ale zachádza aj do tzv. svetských oblastí, politiku nevynímajúc. Nemožno jej to zazlievať. Je súčasťou spoločnosti, ako sú ňou odbory, záujmové združenia či napokon aj politické strany. Aj ona má právo hovoriť o spoločenských problémoch a navrhovať ich riešenia. Nemala by ich však sama vytvárať. A vždy by mala vychádzať zo záujmov a potrieb ľudí, z ich bolestí a ich starostí. Nakoľko je Svätý Otec zodpovedný za to, že to tak na Slovensku nefunguje vždy? Že odvážnejší kňazi verní pápežovej vnútrocirkevnej i svetskej línii sa u nás dostávajú do problémov? Že našej cirkvi chýba otvorenosť diskusií o vlastných i spoločenských problémoch, akú badať u západoeurópskych miestnych cirkví? Bolo by nespravodlivé ho z toho viniť. (Čítajte viac v rubrike s hosťom)
