Myslím si však, že pravdivý výrok tohto chlapca je podľa dnes platného diskurzu nekorektný, pretože narúša obdiv davu či jeho rodičov k šatám, ktoré vôbec neexistujú.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Aké posolstvo by sme však mohli z tejto rozprávky vyexcerpovať, keby sme jej štruktúru i hlavných aktérov použili na výklad súčasnej imigrantskej krízy?
Máme tu majoritu, ktorá predstavuje 24 krajín EÚ a minoritu štyroch stredoeurópskych krajín, jeden milión migrantov a nespočítateľné množstvo prevádzačov.
Spor majority a minority predstavuje malý chlapec a obdivujúci diváci popri ceste a nahého kráľa predstavujú viacerí politici EÚ a podvodných krajčírov možno zameniť za prevádzačov a predajcov snov.
Základný problém dnešného rébusu nie je to, kto je majoritou či minoritou, ale to, kto je držiteľom pravdy.
Bruselský summit hlasovaním určil, kto predstavuje majoritu a kto minoritu v tomto príbehu, ale nie je v jeho silách určiť, kto má pravdu, pretože to bude známe až o nejaký čas.
Nie vždy totiž názor väčšiny vyjadruje aj pravdu.
Médiá, samozrejme, rozhodli už dnes, že 24 krajín EÚ má pravdu a 4 krajiny sa mýlia, pretože nedorástli na úroveň európskych hodnôt a nechápu, že solidarita je jeden z pilierov a dôvodov vzniku EÚ.
24 predstaviteľov so silnou pomocou médií kričí, „pozrite na týchto nahých divochov, či Indiánov“ z inej Európy.
Oproti nim sa krčí stále sa zmenšujúca skupina Stredoeurópanov, ktorá si ťuká na čelo a spytuje sa majority, „čo ste rozum potratili“? Vyzývate ľudí k migrácii a neviete o nich nič, ani koľkí sú a kam ich všetkých dáte.
Zhrození Stredoeurópania pozerajú na západniarsku majoritu, ktorá nevidí rozdiel v udelení azylu pre jednotlivca či malú skupinu, od pozývania miliónov ľudí, ktorí majú spoločný jazyk, kultúru i náboženstvo.
Zdôvodňovanie svojej politiky tým, že na rozdiel od postkomunistických občanov majú solidaritu v krvi a inštinktívne sa rozhodujú v prospech núdznych ľudí má umožniť odmietnutie diskusie o požiadavke racionalizovať tento proces a ekonomicky ho kalkulovať, pretože „zima sa blíži“ a treba rýchlo konať.
Zbytočne minoritná časť EÚ poukazuje na naivitu hlavných strojcov tohto exodu, ktorí si myslia, že milióny ľudí sa dali do pohybu z lásky k Nemecku, k obdivu jeho demokracie a že na srdci im neleží nič iné iba blaho európskej kultúry a jej ďalšie povznesenie.
Reakciou majority je, že stredoeurópska minorita nepochopila budúci ekonomický prínos tohto exodu a posilnenie našej kultúry o nové impulzy z iného prostredia.
Brázda medzi východom a západom je tak vyoraná a je veľmi hlboká.
Kto však má pravdu a komu v tomto príbehu prisúdiť rolu nahého a oklamaného kráľa?
Je to Orbán, Fico alebo pani Merkelová?
Odpoveď na túto otázku by sme mohli hľadať tam a u tých, čo porušujú existujúce zákony, kto nadvíha schengenské závory a kto požaduje, aby tento proces bol trvalý, kontinuitný, pretože pre EÚ je najvyššou hodnota solidarita a láska k blížnemu, pred ktorou sa musia otvárať všetky závory EÚ.
Ak sú tieto otázky i odpovede správne položené, tak musíme slušne povedať, že „pani Merkelová si toho na seba hodne vzala“ a že bude potrebovať nové šaty, pretože „zima sa blíži“.
O tom, kto na tom zarobí (a kto prerobí) sa zhodnú asi obe strany. Sú to prevádzači a predajcovia snov, tí jediní na tom môžu zarobiť.
Západ i stredná Európa si budú musieť veľmi hlboko siahnuť do svojich vreciek, aby sa im tento proces nevymykol z rúk a nestal sa celoeurópskou tragédiou, ktorá si bude vyžadovať pomoc a solidaritu iných…