„Normálny politický život“ znamená v Pakistane výmenu mužov v oblekoch a mužov v uniformách. Armáda funguje ako akási „záložná politická strana“, ktorá nastupuje vo chvíli, keď sa „demokratický“ establišment príliš zdiskredituje a po viac či menej násilnom puči dosadí za prezidenta jedného zo svojich „silných mužov“ – Ajuba Chána, Jahja Chána, Zia ul-Haka, či Mušarrafa. A keď verejnosť už má plné zuby vojenskej junty, jej nedemokratického vládnutia a ekonomických zlyhaní, stiahne sa zasa ticho do kasární a usporiada nové voľby. Problém je, že tento „zvyčajný politický kolobeh“ sa v Pakistane pokazil. Príčin môže byť viacero. Invázia USA v Afganistane a následná neschopnosť medzinárodnej koalície získať kontrolu nad krajinou výrazne prispeli k tomu, že sa politický islam v regióne zradikalizoval a získal väčší význam. Aj keď majú radikálne islamské skupiny len malú podporu, vedia svoje po-litické ambície spájať s dlhodobo zanedbávanými sociálnymi a politickými požiadavkami veľkej časti obyvateľstva. Problém môže byť aj to, že Mušarraf sa snažil ostať pri moci príliš dlho, a pritom nevytvoril podmienky na opätovné odovzdanie vlády do rúk volených politikov. A nakoniec mu už nepomohla ani starostlivo pripravená dohoda s bývalým premiérom, ktorá mala dať jeho prezidentovaniu punc demokratickej legitimity. V každom prípade tu teraz máme krajinu, ktorá vlastní jadrové zbrane a jej veliteľ ozbrojených síl a prezident zároveň vypol televízne stanice a telefonické spojenie. Začal zatýkať politických oponentov a rozpustil Najvyšší súd, ktorý mal rozhodnúť, či bolo jeho zvolenie právoplatné. Šanca na voľby sa približuje k nule. A alternatívou k Mušarafovi je anarchia. Ak to aj sprvoti bola hra, v ktorej sa generál-prezident snažil uhrať predĺženie svojej vlády, proces je dnes mimo akejkoľvek kontroly a ženie ho vlastná dynamika. Autor je stály spolupracovník Slova
