Radosť zavládla
v národe od Tatier až po Dunaj,
Veď sladká matka, naša MATICA,
povstala z hrobu, temer z polstoročnej
temnice vyviazla…
zaspieval Pavol Országh Hviezdoslav v roku 1919 pri oživotvorení Matice slovenskej. Radosť to bola opodstatnená, veď najstaršia slovenská kultúrna inštitúcia, symbol slovenského národa, znova ožila. Jej obnovenie bolo priam symbolické – 1. januára 1919 z balkóna matičnej budovy vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine ozvali sa slová ministra novoutvoreného štátu MUDr. Vavra Šrobára : „Bratia! Vstupujeme do nového roku, za akým túžil, o aký sa modlil náš národ za dlhé stoletia. Na úsvite tohto roku zvestujem vám radosť veľkú. Bude tomu 44 rokov, ako vláda Kolomana Tiszu odňala slovenskému ľudu to, čo si on zo mzdy svojich tvrdých mozoľov, s veľkou obetivosťou a horlivosťou vystavil. Svoj národný poklad, svoju hrdosť – Maticu slovenskú. Vláda maďarská urobila to preto, aby národ náš smrteľne ranila, a myslela si, že sa jej to podarí. Ale márne boli vzteky! My sme ich pretrpeli a dožili sme sa krásneho dňa, v ktorom vám oznámiť môžem, že Matica slovenská prechodí zasa do rúk toho, komu patrí, do rúk slovenského národa…
Po Šrobárovom príhovore prečítali ministerský prípis číslo 1/1919, ktorým sa ruší ustanovenie maďarskej vlády o zatvorení Matice z roku 1875 a povoľuje sa jej činnosť. Zároveň jej odovzdali dar československého štátu – desaťtisíc korún. Dar to síce nebol veľký, skôr symbolický, ale bol to dar. Veď predchádzajúce vláda Matici len brala..
Je známe, že činnosť jednotlivých spolkov je často závislá od aktivity a schopností ich činovníkov – funkcionárov. Nebolo tomu ináč ani v Matici slovenskej. Na čele Matice boli od roku 1919 štyria predsedovia – Matúš Dula, Pavol Országh Hviezdoslav, František Richard Osvald a Vavro Šrobár, predstavitelia politického, kultúrneho a náboženského života. Funkcia predsedov bola čestná, neplatená, preto aj ich činnosť bola menej významná.
Náhrobok Jozefa Škultétyho, Národný cintorín, Martin.
O rozvoj Matice sa zaslúžili výkonní činitelia – dvaja správcovia Jozef Škultéty a Jaroslav Vlček a tajomník Štefan Krčméry. Tvorili nerovnomerný záprah. Škultéty s Vlčkom boli starší, šesťdesiatšesťročný a druhý päťdesiatdeväťročný, už unavení životom, Krčméry – dvadsaťsedemročný plný tvorivých síl. Boli však osobnosťami známymi v slovenskej vede, kultúre, literatúre.
Či búrky boli, či sa strhli povodne,
on ako bralo zasadené v zemi, pevný stál
a strážil medze, ktoré otcovia si pôvodne
sem zasadili ako tvrdý, nerozborný val…
napísal o Jozefovi Škultétym Anton Prídavok.
Legendárny „Baťko Škultéty“ bol mnohostrannou osobnosťou nášho kultúrneho života – historik, literárny historik a kritik, jazykovedec, ale aj prozaik a prekladateľ ruskej literatúry, o ktorého činnosti aspoň stručný prehľad podávajú dva zväzky Listov a objemný osemzväzkový výber z diela realizovaný v matičnom vydavateľstve.
A jeho zamestnania – učiteľ, úradník, novinár a dlhoročný redaktor, univerzitný profesor a doživotný správca Matice slovenskej, na čele ktorej stál 29 rokov. Na všetkom, čo sa v Martine a nielen v ňom udialo – a nebolo toho málo – mal svoj výrazný podiel. Národné noviny, Slovenské pohľady, Národný dom i Muzeálna slovenská spoločnosť, Kníhtlačiarsko-účastinársky spolok, veda i univerzita, a nadovšetko Matica – tá podľa Andreja Mráza – Pod jeho správcovstvom prežívala i pohnuté udalosti. On v týchto udalostiach zachoval vždy rozvahu a jasne šiel za volaním svojho srdca a za diktátom svojho presvedčenia.
Náhrobok Jaroslava Vlčka, detail, Národný cintorín, Martin.
Druhým správcom bol profesor Jaroslav Vlček. Jeho otec bol český profesor v Banskej Bystrici, matka Slovenska z Oravy. Bol literárnym historikom, autorom prvých dejín slovenskej literatúry. Vo vtedajších pomeroch, keď na Slovensku neexistovala akadémia vied a pôsobila len jedna vysoká škola – Univerzita v Bratislave, aj to bez Prírodovedeckej fakulty, pri nerozvinutosti slovenského kultúrneho života, Maticu čakalo veľa úloh. Vlček ich formuloval takto: … sústreďovať všetkých milovníkov národa nášho a vyhľadávať všetky vhodné prostriedky, aby sa dvíhala vzdelanostná úroveň slovenského ľudu, teda predovšetkým pestovať náuku i umenie spôsobom odborným i populárnym, živým slovom i tlačou, zakladať miestne odbory i verejné knižnice, napomáhať ochotnícke divadlá i umelecké výkony vôbec, mravne i hmotne podporovať každé snaženie, ktoré ide za týmto cieľom a všetkými svojimi snahami oživovať a utvŕdzať ušľachtilého ducha národného v zmysle i v tradíciách veľkých našich buditeľov…
Jej tajomník Štefan Krčméry – básnik, prozaik, prekladateľ, literárny historik, zaslúžilý redaktor a organizátor, sa plne upísal Matici. Jej hlavné zásady sformuloval v návrhu stanov roku 1919. Podľa nich „Matica má byť národnou kultúrnou inštitúciou, ktorej úlohou je zjednotiť všetkých milovníkov národa a života slovenského, aby spoločnými silami pracovali na pozdvihnutí slovenskej vzdelanosti a tým i na hmotnom dobrobyte slovenského národa.
Mala byť spolkom celkom nepolitickým, respektíve nadstraníckym, v ktorom sa mali združovať všetci Slováci bez rozdielu náboženstva a politického presvedčenia.
Takto aj pracovať začala. Po ťažkostiach so zvolaním obnovujúceho valného zhromaždenia spôsobenými politickými pomermi na Slovensku, akým bol aj vpád Maďarskej republiky rád, v auguste 1919 „vzkriesená vítala vzkriesený národ“ a pre jeho blaho dala sa do práce. Ako spolok snažila sa obsiahnuť vedeckú i umeleckú tvorbu i popularizáciu vedeckých poznatkov, umeleckých diel, vydavateľskú činnosť aj ochotnícku tvorivosť. Obnovila zbierkovú činnosť kníh i archiválií a pozornosť venovala starostlivosti o zahraničných Slovákov. Snažila sa utvoriť – povedané slovami jej predsedu Hviezdoslava – „všenárodný úľ“
Spoločný náhrobok Jozefa Cígera Hronského, vľavo, a Štefana Krčméryho, Národný cintorín, Martin.
Nie vždy sa jej to darilo, lebo bola medzi mlynskými kameňmi, ako napísal Štefan Krčméry: Naším zlým osudom je, že sme vždy medzi dvoma mlynskými kameňmi. Temer celú históriu. Ale azda sa z nás niečo namelie. Buďme z kremeňa na všetky strany…
Matiční dejatelia takými boli. Od roku 1919 Matica bola centrálnym kultúrnym ústavom na Slovensku. Jej vedecké odbory koncepčne, organizačne i publikačne nahrádzali neexistujúcu akadémiu vied. Orientovali sa prevažne na výskum a vydanie literárnych a historických textov. Sprístupnili dovtedy neznáme diela Janka Kráľa, Sama Chalupku, Jozefa M. Hurbana, Ľudovíta Štúra, Andreja Sládkoviča, Jána Kollára, Pavla Jozefa Šafárika i dokumenty k slovenskej histórii 19. storočia. Pripomenúť treba záslužnú edíciu Čítanie študujúcej mládeže – jej 23 zväzkov a Letopis i Zborník Matice slovenskej.
Matica sa činila. Za prvých päť rokov síce jej členská základňa nebola veľká – mala len 79 miestnych odborov a necelých desaťtisíc členov – vydala však 72 titulov kníh na desaťtisíc stranách v náklade 192 tisíc exemplárov. Matičné odbory za päť rokov usporiadali 4 044 prednášok, 540 akadémií a slávností, 384 kurzov a 1118 divadelných predstavení. Úspešná bola činnosť Národopisného odboru, v ktorom okrem rozsiahleho Súpisu slovenských rozprávok vznikli zásluhou Karola Plicku prvé slovenské filmy – Za slovenským ľudom, Po horách, po dolách a Zem spieva, ktorý v roku 1933 získal zlatý pohár Benátok, o ktorý súťažilo 90 filmov. Umelecký odbor sústredil takmer všetkých významných predstaviteľov umeleckého života a plnil úlohu nejestvujúcich umeleckých zväzov. Matica vypisovala súbehy na slovenskú operu, komornú, vokálnu a klavírnu tvorbu, udeľovala štipendiá a finančné podpory študentom a umelcom. Mimoriadne záslužná bola jej činnosť na poli ochotníckeho divadla. Už v roku 1922 zriadila Ústredie slovenského ochotníckeho divadla, ktoré vydávalo divadelné hry, neskôr zriadilo divadelnú šatnicu – výpožičovňu kostýmov, divadelné dielne na vybavovanie javísk technikou a každoročne usporadúvali súťaže v hraní divadelných hier. Na súťažiach o Pohár ÚSOD-u sa konali kurzy divadelných režisérov, ktoré absolvovalo vyše 15 tisíc osôb.
Oživotvorujúce zhromaždenie Matice slovenskej 5. 8. 1919.
Matica sa podieľala na ochrane pamiatok. Zaslúžila sa o budovanie sôch, pomníkov a pamätných tabúľ kultúrnym dejateľom; v rokoch 1919 – 1926 ústredie Matice a jej miestne odbory postavili 38 pomníkov a pamätných tabúľ
Dôležitú úlohu v slovenskej kultúre mali časopisy vydávané Maticou slovenskou. U detí si získalo obľubu SLNIEČKO, u dospelých SLOVENSKO a najmä SLOVENSKÉ POHĽADY obnovené roku 1922, ktoré pod redakciou Štefana Krčméryho neboli len literárnym, ale i vedeckým časopisom, a to aj pre oblasť výtvarného umenia, divadla a hudby.
Matica bola spolok, ktorý dostával od štátu na kultúrnu činnosť relatívne malú subvenciu – od 50 do 150 tisíc ročne, aj to s mnohými podmienkami, preto si zarábala vydavateľskou činnosťou. Vydávala veľa – v rokoch 1919 až 1953 vydala 2700 titulov kníh – najviac zo všetkých slovanských matíc. To znamená, že z matičného vydavateľstva vychádzali každé dva týždne tri knižné tituly. V rokoch 1919 – 1932 vydala len 341 titulov – to znamená ročne 26 titulov. Bol to len rozbeh, ktorý súvisel s nízkym počtom matičných pracovníkov, ktorých bolo desať. Počet jej odborných pracovníkov vzrástol po roku 1932, keď sa zvýšili všetky jej činnosti.
Medzi prekážky, ktoré sťažovali prácu Matice, patrili aj nedostatočné pracovné priestory. Matici síce v roku 1919 honosne vrátili jej budovu, ale boli v nej umiestnené štátne úrady a pre svoje potreby mala len tri miestnosti. Matiční činitelia uvažovali o odpredaji budovy štátu a o postavení novej. Stalo sa to v rokoch 1924 – 1926. V listine vloženej do základného kameňa jej druhej budovy sa o tom píše –
Budúcim pokoleniam! Dňa 13. augusta roku 1924 kladieme túto pamätnú listinu do základného kameňa novej budovy Matice slovenskej. Oslobodenie národa vrátilo nám roku 1919 starú budovu Matice slovenskej, uhorským štátom zhabanú roku 1875. Budova vrátila sa nám však štátnymi úradmi temer celá zaujatá a pre ich potreby adaptovaná, takže budúcim úlohám a potrebám Matice slovenskej už teraz nezodpovedala. Toto nás primälo k tomu, že sme starú budovu Matice slovenskej predali štátu československému pre potreby úradov a za kúpnu cenu vystavili sme budovu novú…
Suma dva milióny korún stačila na postavenie novej – druhej budovy Matice, ktorú slávnostne otvorili v roku 1926 – jej výstavba trvala dva roky.
Druhá budova Matice slovenskej
Bohatá a mnohostranná činnosť Matice narážala na neprajné mienky a obmedzenia predstaviteľov čechoslovakizmu, ktorí v nej videli hlavnú prekážku utvorenia jednotného „československého národa“. Matica sa stala terčom výpadov niektorých českých vedcov i politikov. Čelní predstavitelia Matice nereagovali na takéto výpady. Hlásali, že Matica rozširuje, upevňuje, stráži slovenskú reč a kultúru, ale jej spôsoby a formy nemôžu byť spôsobmi a formami politických strán. To bolo aj stanovisko matičného tajomníka Krčméryho. Toto stanovisko – neodpovedať, nereagovať na útoky, porušil sám, keď videl urážku slovenčiny pri kladení základného kameňa vysokoškolského internátu na Lafranconi v Bratislave 1. mája 1927, do ktorého vložili základnú listinu s českým textom. Povedal: … Ale, páni moji, nemysleli sme to tak, že vtedy, keď z nás okovy padnú a Bratislava bude v našich rukách a budeme tu stavať dom pre slovenský učený dorast, pamätná listina vložená do základného kameňa pohrdne touto našou, cez veky ubíjanou slovenčinou… Clara pacta, boni amici! My Slováci si žiadame, aby slovenčina bola všade tam, kam patrí. Nielen v základnom kameni slovenského učeného dorastu, ale i na publikáciách Univerzity Komenského, i na obálke časopisu, ktorý vydáva Šafárikova učená spoločnosť. Toto zakrývať si v nijakom prípade nesmieme…
Práve Štefan Krčméry ako koncepčný matičný tajomník utvoril známy „krčméryovský“ model Matice, ktorý ešte rozvinul Jozef Cíger Hronský – úzke prepojenie vedeckých a umeleckých odborov prostredníctvom vydavateľstva, kníh a časopisov na miestne odbory, školy a širokú slovenskú verejnosť.
Matica v medzivojnovom období sledovala tri koncepcie – národnoemancipačnú – snažila sa o uznanie národnej osobitosti Slovákov, o uplatnenie ich národnej rovnoprávnosti v politickom, hospodárskom i kultúrnom živote. Zároveň plnila dôležitú národno-integračnú úlohu – zjednocovala Slovákov rozdelených krajovo, nábožensky i politicky. Plnila i internacionálnu funkciu – rozvíjala kultúrnu spoluprácu so slovanskými i neslovanskými národmi.
Vážnym neuralgickým bodom účinkovania Matice boli okolnosti okolo prípravy a vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931. Pripravila ich komisia pod vedením Čecha – profesora Václava Vážneho, dôsledného prívrženca jednotného československého národa. V komisii boli aj dvaja správcovia – Škultéty a Vlček, ktorí vehementne obhajovali charakter slovenčiny. V novembri 1930 Škultéty napísal Václavovi Vážnemu –
… Ale o tom našom pravopise, pán profesor. Keď budete v Prahe a môžete sa zhovárať s pánom prezidentom akadémie Zubatým, s profesorom Smetánkom a s inými členmi pravopisnej komisie akademickej, povedzt, prosím, že my nemôžeme pristať na tie dvojtvary prítomného času ako vedem – vediem, strežem – strežiem a podobne. Spisovnú reč slovenskú, založenú na strednej slovenčine, my pomáhali by sme takto kyptiť. Vystavili by sme sa príkremu súdu novej generácie slovenskej…
V apríli 1931 – ešte pred vydaním Pravidiel – v liste Vážnemu Škultéty zdôrazňoval – … naťahuje sa na ujmu slovenčine. Vy, pán predseda jazykového odboru, prišli ste od jesene zakaždým s hromadou návrhov, pozbavujúcich slovenčinu jej charakteru. Proti mne až hrozebne odvolávate sa na „spoločnú úpravu“, na „stanovenú zásadu“. Proti mne, predstaviteľovi správy zodpovednej za každý výkon Matice. Keď po vydaní Pravidiel za neslovenskosti, obsažené v nich, u nás narobia kriku, proti komu to pôjde? Nie proti správe? A kto bude zodpovedný? Odbor, či správa? Len správa. Nuž a kto je zodpovedný za chyby v texte, ten zrejmú chybu upraviť môže, ale je povinný ešte i v stroji pri tlačení… Ja prosím Vás, pán profesor, aby ste mali ohľad na nás, na správu Matice slovenskej, a neforsírovali už v Pravidlách také neslovenskosti, za ktoré my nemohli by sme prijať zodpovednosť. Už v Prahe – v októbri – dostal som dojem, že vy v Bratislave máte okolo seba ľudí, ktorí Vás, ako Slovák povie, huckajú. Teraz, pri tlačení Pravidiel, ja pri prvej nedohode s Vami, za ktorú nemohol by som niesť zodpovednosť, odídem z Matice. Prestanem byť jej správcom…
Škultétyho rady nepomohli, Vážny presadil svoje, Pravidlá vyšli v jeho verzii. Vzbudili všeobecnú nespokojnosť na Slovensku, čoho výrazom bol aj list 128 spisovateľov, redaktorov, novinárov a prekladateľov Matici, ktorí žiadali ich revíziu. Výbor Matice slovenskej i valné zhromaždenie návrh spisovateľov prijali.
Boj okolo pravidiel urýchlil i výmenu vedenia Matice. Už v januári 1930 náhle zomrel správca Jaroslav Vlček, tajomník Štefan Krčméry pre duševnú chorobu musel roku 1932 opustiť Maticu. Osamotený zostal 79-ročný Jozef Škultéty. Prišli noví odborní pracovníci. Tajomníkom sa stal Jozef Cíger Hronský, pod vedením ktorého Matica chytila druhý dych. On sa stal strojcom jej organizačného i podnikateľského rozmachu. To je však už ďalšie obdobie matičnej činnosti.
Foto: Známka k 150. výročiu vzniku MS, archív, Emil Polák