V súčasnosti, ktorá je bohatá na vojny o ropu, sa zdá, že najvzácnejšou kvapalinou na planéte je práve „čierne zlato“. Mainstreamové správy nás denne informujú o pohybe jej ceny na svetových burzách. Nafukovanie špekulatívnej bubliny na „trhu“ s ropou dokáže zmobilizovať občiansky odpor, čoho svedkami sme boli nedávno dokonca aj na Slovensku, ktoré je inak povestné takmer dokonale umŕtvenou občianskou spoločnosťou. Iná tekutina, ktorá je bezprostrednou súčasťou našich životov, zatiaľ v našej geografickej polohe, ani kultúrnom okruhu, rovnaké emócie nevyvoláva. Azda jedine vtedy, keď sa jej krátkodobo na malom území nahromadí príliš veľa. Samozrejme, ide o vodu. Stačí otočiť kohútikom a môžeme jej mať, „čo hrdlo ráči“, a to studenú i teplú, a predovšetkým – zdravotne nezávadnú. Neobmedzujeme sa a pitnú vodu používame v objemoch, ktoré vysoko prekračujú množstvo potrebné na prežitie. Greenpeace uvádza, že priemerná spotreba vody na Slovensku je približne 120 litrov denne na jednu osobu. Z toho len štyri litre vody denne spotrebujeme na varenie a pitie, 55 litrov sa použije v kúpeľni, 32 na splachovanie záchodov, 25 na pranie a osem litrov na umývanie riadu. Západný nadbytok však, rovnako ako pri mnohých iných zdrojoch, nie je celosvetovou normou. Kým v Severnej Amerike a Japonsku dosahuje denná spotreba vody až 350 litrov na osobu, v Subsaharskej Afrike je to iba 10 až 20 litrov. Ľudia bez pitnej vody Napriek tomu, že dve tretiny zemského povrchu pokrýva voda, tvorí sladká voda, ktorá je nevyhnutná pre ľudský život, len tri percentá všetkého jej objemu. Dve percentá z nej sú uložené v ľadovcoch. A zdrojom pitnej vody je len jedno percento vody – voda v riekach, atmosfére a podzemných zásobníkoch. Problémy s nedostatkom pitnej vody sa začali vynárať v dvadsiatom storočí. Počet ľudí žijúcich na Zemi sa v tom období strojnásobil a spotreba obnoviteľných vodných zdrojov vzrástla až šesťnásobne. Pokračujúca industrializácia a urbanizácia viedli zároveň k tomu, že objem odpadovej vody, ktorú produkuje ľudstvo, je väčší ako kedykoľvek predtým. V dôsledku tohto vývoja nemá 1,1 miliardy ľudí prístup k vôbec nijakej čistej pitnej vode. Organizácia spojených národov ďalej uvádza, že vyše 2,6 miliardy ľudí nemá prístup ani k dostatočnému množstvu vody na základnú hygienu. Slabú dostupnosť čistej vody často ešte zhoršuje nevhodné hospodárenie s odpadovou vodou. Krajiny s nedostatkom vody patria väčšinou k najchudobnejším. Ani v husto obývaných oblastiach nemajú vybudovanú kanalizáciu a čističky odpadových vôd. Odpadová voda preto môže prenikať aj do už beztak chatrných zdrojov pitnej vody a kontaminovať ich, čo celý problém zhoršuje ešte viac. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zomiera každoročne na hnačkové ochorenia po požití znečistenej vody 1,8 milióna ľudí. Choroby prenášané vodou usmrtia denne približne 3 900 detí. Keďže v najbližších päťdesiatich rokoch sa odhaduje ďalší nárast svetovej populácie približne o 40 až 50 percent, nedostatok vody sa bude týkať stále väčšieho počtu ľudí a prejaví sa aj v oblastiach, kde je jej v súčasnosti relatívny dostatok. Poľnohospodárstvo: živí nás, či pomaly zabíja? Asi 70 percent ľudstvom spotrebovanej vody sa zužitkuje v poľnohospodárstve. Ak sa nezmení spôsob jej využívania, Svetová rada pre vodu (World Water Council) predpokladá, že v roku 2020 budeme na nasýtenie všetkých ľudí potrebovať o 17 percent viac vody, než máme k dispozícii. V Spojených štátoch amerických pochádza približne 95 percent čistej vody z podzemných zdrojov. Najväčším severoamerickým zásobníkom vody je Ogallala. Je obrovský a rozprestiera sa pod niekoľkými americkými štátmi – od Texasu až po Južnú Dakotu. Farmári z neho čerpajú pätinu celkového množstva vody, ktorá sa v celých USA spotrebuje na zavlažovanie. Ročný objem odčerpanej vody je približne 12 miliárd metrov kubických. Dažďová voda však takýto obrovský objem doplniť nedokáže a ogallalský zásobník začína vysychať. V roku 2000 v ňom chýbalo 325 miliárd metrov kubických vody, čo je asi osemnásťkrát viac, ako je ročný prietok rieky Colorado. Znižovanie stavov podzemnej vody môže mať katastrofálne následky. Ak by odčerpávanie vody pokračovalo rovnakým tempom, postupne by obrovské územie vyschlo, ohrozená by bola biodiverzita a nakoniec by celý juh USA trpel nedostatkom pitnej vody. Okrem toho hrozí, že po vypumpovaní vody z podzemia sa pôda na mnohých miestach začne prepadávať. Tomuto problému čelí aj Mexico City. Niektoré jeho časti sa už prepadávajú, pretože v posledných päťsto rokoch jeho obyvatelia spotrebovali väčšinu spodnej vody pod mestom. K zníženiu jej objemu prispel rozsiahly výrub lesov v okolí mesta. Jedno z najväčších miest na svete stále rastie a rastie aj jeho problém s pitnou vodou. Nekvalitná kanalizácia spôsobuje, že sa dažďová voda mieša s odpadovou a takto kontaminovaná voda sa používa na zavlažovanie polí v okolí mesta. Situáciu navyše zhoršuje zastaraný vodovodný systém vybudovaný v polovici minulého storočia. Predpokladá sa, že z poškodených starých rozvodov uniká 40 percent mestskej pitnej vody. Notoricky známym dôsledkom nevhodného riadenia poľnohospodárstva je vysušovanie Aralského jazera. Úrodná oblasť sa postupne premenila na toxickú púšť. Voda z dvoch riek, ktoré jazero napájali, mala zavlažiť púšť, na ktorej sa začala pestovať bavlna. Od roku 1962 do roku 1994 klesla hladina jazera o 16 metrov a z jeho vysušeného dna sa začali do ovzdušia uvoľňovať chemikálie, ktoré sa tu usadili v časoch intenzívneho hospodárenia. V okolí jazera je dnes jedna z najvyšších detských úmrtností na svete a veľmi častý je aj výskyt chudokrvnosti a rakoviny. Megalomanským poľnohospodárskym projektom s katastrofálnymi výsledkami sa nevyhla ani Austrália. Väčšinu územia najmenšieho kontinentu tvorí púšť. Miestni obyvatelia dlho túžili po jej oživení. Vznikol projekt, ktorý mal obrátiť prúd jednej z pobrežných riek smerom do vnútrozemia. Oblasť, ktorú odklonená rieka napája, je ohraničená dvoma najväčšími austrálskymi riekami Murray a Darling. Úroveň spodnej vody na celom území sa po zrealizovaní projektu začala zvyšovať. Dôvod na oslavy však čoskoro zmizol. Voda začala na povrch vytláčať smrteľné množstvá soli, mesto Adelaide postihol nedostatok pitnej vody a pôda, ktorá patrila k najúrodnejším v Austrálii, je úplne zničená. V povodí riek Murray a Darling sa pestujú tri štvrtiny poľnohospodárskej produkcie krajiny. O dvadsať rokov sa mnohé z prítokov týchto riek zrejme nebudú dať použiť ani ako zdroj pitnej vody, ani ako zdroj vody na zavlažovanie polí. Najväčšie straty vody v poľnohospodárstve vznikajú práve pre neefektívne spôsoby zavlažovania. Pri bežných zavlažovacích postupoch sa väčšina vody odparí ešte predtým, ako ju rastliny zužitkujú. Riešením sú napríklad zavlažovacie zariadenia, z ktorých voda kvapká priamo na rastlinu. Ďalšou možnosťou, ako znížiť spotrebu vody v poľnohospodárstve je pestovanie plodím nenáročných na vodu. Na dopestovanie jedného kilogramu zemiakov potrebujeme asi 100 litrov vody, na kilogram pšenice desaťkrát viac. Na získanie kilogramu ryže stačí 1 400 litrov vody, ale na rovnaké množstvo hovädzieho mäsa je to až 13 000 litrov. Keďže živočíšna výroba vplýva rovnako negatívne aj na ďalší závažný environmentálny problém, ktorým je globálne otepľovanie, zdá sa, že vegetariáni získavajú stále silnejšie argumenty na obhajobu svojho postoja. Vzácnosť a nedostatok vody je aj jednou z príčin prudkého rastu cien potravín v posledných rokoch. Ak nechceme, aby stále viac ľudí zomieralo pre nedostatok vody a jedla alebo pre chudobu, musíme žiadať a podporovať veľké zmeny v globálnom poľnohospodárstve. Ohrozené ekosystémy Vodu nepotrebuje na prežitie len človek. Nevyhnutne ju potrebujú aj všetky ekosystémy. V minulosti zohrávala hlavnú úlohu pri regulácii a prečisťovaní vodných zdrojov príroda. Ľudská aktivita však prírodnú rovnováhu na mnohých miestach narušila. Znečistené rieky ani podzemné zásoby vody už príroda sama vyčistiť nedokáže. Do ekosystémov preniklo mnoho toxických látok z priemyselných tovární a skládok odpadov, ako napríklad kyseliny alebo ťažké kovy, ktoré v minulosti neboli súčasťou vodného cyklu. Dôsledkom je narušenie rovnováhy v ekosystémoch a ohrozenie biodiverzity. V malom vodnom cykle majú nezastupiteľné miesto aj mokrade a lesy. Pri malom vodnom cykle, keď prebieha výmena vody medzi pevninou a atmosférou, zachytávajú totiž mokrade a lesy vodu v čase zrážok a v suchších obdobiach ju vydávajú. To stabilizuje kolobeh vody na pevninách. Extenzívne poľnohospodárstvo spôsobilo, že od začiatku dvadsiateho storočia nenávratne zmizlo asi 50 percent svetových mokradí. V USA to bolo dokonca v siedmich štátoch s najväčšou poľnohospodárskou produkciou do roku 1980 až osemdesiat percent, čo viedlo Kongres k prijatiu zákona, ktorý bráni ďalšej „čistej strate“ ich územia. Simultánne prebieha proces odlesňovania. Od roku 1990 ubudne každoročne na celej planéte približne 20 miliónov hektárov lesa. Krajina tak stráca schopnosť prirodzenej akumulácie vody, čo vedie k znižovaniu objemu vody v malom vodnom cykle a k vysušovaniu kontinentov. Za posledných sto rokov odtieklo viac ako 37 000 miliárd milimetrov kubických dažďovej vody z kontinentov do oceánov, čo sa rovná nárastu hladín oceánov o desať centimetrov. Extrémnym príkladom ničenia ekosystémov je situácia na náhornej plošine v centrálnom Madagaskare. V rokoch 1970 až 2000 zlikvidovali poľnohospodári približne desať percent ostrovnej biomasy. Niekdajší prales sa postupne premenil na vysušenú a nepoužiteľnú pustatinu. Po vysušení pôdy sa spustila rozsiahla erózia a krajinou ešte dlho po odlesnení pretekali červené bahnité rieky. Madagaskar tak prišiel o veľkú časť použiteľnej pitnej vody a väčšina ekosystémov v povodí postihnutých riek bola zničená. Na pokraji vyhynutia sa ocitlo niekoľko druhov rýb a bahno zničilo časť koralového útesu v Indickom oceáne. Vojny o vodu Nedostatok vody spôsobuje, že sa kedysi bežná surovina stáva strategickým zdrojom. „Modré zlato“ sa môže stať zdrojom bohatstva pre krajiny, kde je ho dostatok. Veľmocami vo vývoze budúceho tekutého zlata sa stanú Kanada, Čile, Nórsko, Kolumbia či Peru. Ale možno nie. Stále častejšie totiž môžeme počuť hlasy, ktoré predpovedajú, že vojny (niektoré dokonca hovoria o tretej svetovej) sa v 21. storočí budú viesť predovšetkým o vodu. Potom by potenciálnych boháčov mohol postihnúť osud Iraku. Celosvetový konflikt zatiaľ asi ľudstvu nehrozí, v minulosti však už niekoľko vojen, v ktorých zohrávala voda dôležitú úlohu, bolo. Najčastejšie vznikajú nebezpečné trenice medzi krajinami, ktoré majú spoločný vodný zdroj – rieku alebo jazero. Situácia je napätá predovšetkým v Afrike a na Blízkom východe. Experti predpovedajú, že do roku 2025 bude 40 krajín v týchto oblastiach trpieť nedostatkom vody. Viac ako 260 riečnych povodí sa rozprestiera na území dvoch a viacerých štátov. Každá zmena v povodí môže pri absencii silných nadnárodných inštitúcií, chýbajúcej medzinárodnej legislatíve a nedostatočnej spolupráci všetkých dotknutých strán vyvolať medzinárodný konflikt. Medzinárodné vodné zdroje otvárajú otázku štátnej suverenity. Jednotlivé krajiny ju interpretujú rôzne: od doktríny úplnej územnej suverenity, ktorá štáty „oprávňuje“ využívať medzinárodné vodné zdroje (rieky) na svojom území bez ohľadu na ostatných, až po predstavu integrovaného riadenia celého povodia spoločenstvom všetkých krajín na jeho území. Príkladmi riek, na povodí ktorých konflikty prebiehajú stále, sú Níl, Jordán, Ganga či Dunaj. Níl preteká vysušenou krajinou východnej Afriky, cez Etiópiu, Sudán a Egypt. V troch krajinách žije približne 150 miliónov ľudí a do roku 2050 bude ich počet viac ako dvojnásobný. Už dnes v suchších obdobiach nepreteká deltou Nílu takmer žiadna voda – všetku spotrebujú poľnohospodári z krajín v jeho povodí. Egypt, ktorý leží na dolnom toku rieky, vyhlásil už v roku 1991, že aby si zabezpečil prístup vode, je proti svojim susedom pripravený použiť silu. Keď sa Etiópia rozhodla vybudovať na svojom území vodné nádrže, konflikt takmer vypukol, podarilo sa ho však urovnať rokovaním. Výbušným miestom je celé povodie rieky Jordán. Izrael si nad vodnými zdrojmi v oblasti vybojoval kontrolu už v Šesťdňovej vojne v roku 1967 – okupoval po nej dva najdôležitejšie zdroje vody v oblasti – rieku Jordán a Golanské výšiny. V roku 1987 vznikla myšlienka „Priehrady jednoty“, ktorú chceli spoločne vybudovať Jordánsko a Sýria na jednom z prítokov Jordánu. Projekt sa však nikdy nerealizoval, pretože proti nemu protestoval Izrael. Prístup Jordáncov k vode sa zlepšil až v roku 1994 po podpise izraelsko – jordánskej mierovej zmluvy. Súčasťou dohody bola spolupráca pri využívaní vody v Jordáne. Pred podpisom dohody Izrael nijakú vodu z rieky do Jordánska nepúšťal. Voda je vážnym problémom aj vo vzťahu Izraela k Palestínčanom. Izraelská armáda bráni Palestínčanom na západnom brehu Jordánu čerpať vodu. Židovskí osadníci tvoria len zlomok populácie okupovaného územia, používajú však 90 percent jeho vody. V roku 2002 pohrozil Izrael v spore o vodu vojenským zásahom ďalšiemu susedovi – Libanonu. Ten totiž otvoril novú čerpaciu stanicu na jednom z prítokov Jordánu. Podobne horúcu históriu majú na Blízkom východe aj spory o vodu v riekach Eufrat a Tigris medzi Tureckom, Sýriou a Irakom. Globálne otepľovanie môže spôsobiť katastrofu obrovského rozsahu a vyvolať konflikt v inej časti sveta. Himalájske ľadovce sú zdrojom vody pre najväčšie Ázijské rieky – Gangu, Brahmaputru, Indus, Mekong a Žltú rieku. Podľa OSN ľadovce pri zachovaní súčasnej rýchlosti globálneho otepľovania zmiznú do roku 2035. V povodí týchto riek žije dnes približne 2,4 miliardy ľudí. Po roztopení ľadovcov ich čakajú záplavy, ktoré sa budú striedať s obdobiami sucha. Situáciu ešte zhoršuje odlesňovanie na území veľhôr. Posvätná rieka Ganga je len v Indii zdrojom vody pre 500 miliónov ľudí. Indovia odčerpávajú z Gangy toľko vody, že ohrozujú prežitie ekosystému Sundarbanských mokradí a lesov na území Bangladéša. Hospodárenie s vodou z rieky je už veľmi dlho príčinou konfliktu medzi oboma štátmi. Napriek mnohým rokovaniam zatiaľ k nedospeli nijakej dohode. Príklad Dunaja je jedným z mála, ktoré sa podarilo vyriešiť na základe rozhodnutia medzinárodnej inštitúcie. Československo a Maďarsko sa dohodli na výstavbe vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Maďarská strana neskôr od dohody odstúpila, Československo však svoju časť stavby zrealizovalo. Takto vzniknutý spor o vody Dunaja sa obidve krajiny rozhodli v roku 1992 vyriešiť pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, ktorého jurisdikciu obe uznávajú. Je to jedna z možných ciest, ak sa ľudia budú vyhnúť vojenskému riešeniu pretrvávajúcich a vznikajúcich konfliktov. Bude však potrebné, aby sa suverénne štáty dohodli na potrebnej legislatíve a vytvorili inštitúciu, ktorú budú rešpektovať. Konflikty neprebiehajú len medzi štátmi, prebiehajú aj v ich vnútri. V kenskom hlavnom meste Nairobi sa vodovodné rozvody končia pri hranici Kibery, druhého najväčšieho slumu Afriky. Miestni obchodníci s vodou rozvody predĺžili a pomocou lacného plastového potrubia privádzajú vodu do plastových nádrží v slume. Do nekvalitného potrubia však preniká odpadová voda a mieša sa s pitnou. Milión obyvateľov Kibery pije drahšiu a menej kvalitnú vodu ako ich šťastnejší susedia z Nairobi. Hranice geta sú zároveň etnickými hranicami. Keď pri posledných kenských voľbách vypukli nepokoje, väčšina svetových médií si všímala predovšetkým etnický rozmer konfliktu. Celkom isto však nie je náhoda, že nepokoje vznikli v oblasti bez základných služieb a s nedostatkom pitnej vody, a že jedným z terčov násilia boli práve nádrže obchodníkov s vodou. Komodifikácia a privatizácia Kapitalistický trh je povestný svojím imperializmom. Z inštitúcie, ktorá umožňovala ľuďom v stredoveku občasnú výmenu drobných nadbytkov, sa stala modla, ktorá postupne pohlcuje stále viac ľudských činností a planetárnych zdrojov. Tomuto trendu neunikla ani voda. Prístup k nej bol vždy považovaný za ľudské právo. V 19. storočí sa však vo Francúzsku za vlády Napoleona III. spoločnosť Suez Lyonnaise rozhodla, že z ľudského práva a verejného majetku urobí tovar. Začala expandovať do ďalších krajín a svoj zápal postupne rozšírila po celom svete. Jej rétoriku prijali aj globalizačné inštitúcie ako WTO alebo NAFTA. Vodu označujú slovom komodita a pripravujú návrhy dohôd, ktoré by umožnili obchodovanie s ňou na globálnych „trhoch“. Od komodifikácie nie je ďaleko k privatizácii. Trhoví fundamentalisti ustavične rozširujú oblasť dobývania zisku. Nedajú sa obmedzovať nijakými normami. Keď im nadšenie vydrží a nevznikne proti nim globálny odpor, budeme zrejme svedkami úplnej komodifikácie a privatizácie človeka aj prírody. Vedení logikou, ktorá tvrdí, že zisk je dobrý, pretože je dobrý, odporučili predstavitelia Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu mnohým krajinám, aby svoje vodné zdroje začali privatizovať. Jednou z korporácií, ktoré sa do privatizácie pustili, bol aj Suez. Namiesto zavádzania nových technológií a sľubovanej vyššej kvality vody sa ľudia v Argentíne, Bolívii, Brazílii, Nemecku či na Filipínach dočkali len obrovského nárastu cien. Obyvatelia argentínskych miest Buenos Aires, Santa Fé a Córdoba vyšli do ulíc po tom, čo im Suez zvýšil ceny vody o 500 percent. Z viacerých miest a krajín sa po predvedenom „humanizme“ musel Suez a jemu podobné korporácie stiahnuť. Zdá sa, že zatiaľ nad chamtivosťou zvíťazil zdravý rozum, treba však počítať s tým, že všetkého schopné korporácie sa svojho cieľa tak ľahko nevzdajú. Aj preto je potrebné, aby OSN uznala ďalšie ľudské právo – právo na vodu. Aké máme možnosti? Po moderne sme zdedili predstavu, že technológia je všeliek na všetky problémy ľudstva. Realita je skôr taká, že nám niektoré problémy vyriešiť naozaj pomohla, s niektorými nedokázala urobiť vôbec nič a niektoré sama vytvorila. Je najvyšší čas vzdať sa predstavy, že príroda je náš nepriateľ, ktorého treba ovládať a pokúsiť sa ju zmieriť s technológiou. Pri hospodárení s vodou to jednoznačne znamená pracovať na technológiách, ktoré spotrebúvajú čo najmenej vody a po použití ju dokážu znovu vyčistiť alebo recyklovať. Jednou z najdôležitejších úloh ľudstva bude „pozbierať po sebe odpadky“ – pokúsiť sa vyčistiť vodu, ktorú sme zašpinili. Preto je dôležité zabezpečiť, aby každá urbanizovaná oblasť mala vybudovanú kanalizáciu a čističky odpadových vôd. Ďalší spôsob, ako nám technológia môže dopomôcť k pitnej vode, je odsoľovanie. Morskú vodu dnes odsoľuje približne 13 000 tovární po celom svete. Objem takto získanej vody je však zatiaľ príliš malý a technológia je príliš drahá a energeticky náročná. Rozhodne nie je riešením pre najchudobnejšie krajiny. Samotné technológie nám však nepomôžu, ak sa nám nepodarí udržať vodu na kontinentoch. Na tento účel slúžili vždy najlepšie lesné a mokraďové ekosystémy, preto by sme ich mali chrániť a pokúsiť sa ich obnoviť na tých miestach, na ktorých sme ich zničili. Prioritou by malo byť aj šetrenie vodou pri zavlažovaní poľnohospodárskej pôdy. Efektívnemu hospodáreniu s vodou by mal pomôcť aj koncept virtuálnej vody. Virtuálna voda je množstvo vody, ktoré spotrebujeme pri výrobe potravín a iných produktov. Pri obchode s nimi môžeme sledovať virtuálny prúd vody, ktorá „tečie“ od exportéra k dovozcovi. Krajiny alebo regióny s nedostatkom vody by mali produkty, ktorých výroba je veľmi náročná na vodu, radšej dovážať a nepokúšať sa ich vyrobiť doma. Pri geometrickým radom rastúcej populácii bude tiež nevyhnutné bojovať proti preľudneniu. Najhumánnejším spôsobom boja proti preľudneniu je vzdelávanie a plánované rodičovstvo. Západný konzumerizmus si príliš nerozumie s asketizmom. A pritom je práve obmedzenie osobnej spotreby jednou z možností, ako minimalizovať vlastnú „vodnú stopu“, na ktorej uskutočnenie nie je potrebná nijaká zložitá spoločenská koordinácia ani prostriedky – stačí pevná vôľa jednotlivca. Môžete sa stať vegetariánmi či vegánmi, namiesto vane používať sprchu, opraviť tečúce kohútiky alebo záchod, zakopať súkromný bazén… Stačí možno trocha skromnosti. Ale, samozrejme, nemusíte urobiť vôbec nič, ste predsa slobodní. Nejako to predsa dopadne… Autor je publicista
