O slovenskej ekonomike sa hovorí, že je malá a extrémne otvorená, preto treba vytvárať exkluzívne podmienky zahraničným investorom, a to aj na úkor znevýhodnenia domácich podnikateľov. Ešte pred desiatimi a viac rokmi sa hovorilo o vstupe zahraničného kapitálu ako o „plachej srnke“. Na to si dnes nikto nespomenie, ale prístup ostáva rovnaký, náklady na jedno pracovné miesto sú v rámci doteraz uplatňovanej praxe 31 tisíc eur. Napriek tomu, že už prebehla diskusia, že vhodnejšie by bolo upravovať daň z príjmu právnických osôb, aby sa nedeformovalo podnikateľské prostredie.
Americký ekonóm českého pôvodu Milan Zelený (Fordham University, New York) napísal pre Hospodářské noviny (2. 10. 2013) podnetný článok „Česká ekonomika českým podnikatelům“. Jeho východisková téza spočíva v tom, že česká ekonomika je v skutočnosti outsourcovaná, teda neautonómna, závislá a hostiteľská pre zahraničím vlastnené podniky na území ČR alebo miestne zmluvne definované subdodávateľské výrobné služby. Zahraniční vlastníci rozhodujú, čo a ako sa bude vyrábať, komu a kde predávať. Zadávajú domácim subdodávateľom svoje výrobné, skladovacie a montážne potreby za zmluvné ceny. Zahraniční hostia tak investujú predovšetkým do seba a nie do hostiteľskej krajiny. Českí robotníci a subdodávatelia dostanú len zmluvný zlomok z celkovej hodnoty bez ohľadu na trhovú hodnotu finálneho produktu a český štát dostane iba časť z deklarovaných ziskov. Pri nízkej cene miestnej práce môže byť outsourcing – úplné alebo čiastočné zahraničné vlastníctvo – výhodné pre obe strany. Lenže pri narastajúcej cene práce začne zahraničný hosť prepúšťať, prestáva reinvestovať, dováža lacnejších pracovníkov zvonku a nakoniec odchádza. Čo potom s „opustenou“ ekonomikou, ktorá nemá vlastné autonómne podniky a má zanedbateľný vnútorný trh?
Zahraničné firmy kontrolujú 42,5 % celej českej výroby a 3/5 celkových ziskov. Pritom 99 % vkladov českých klientov spravujú zahraničné banky. (Zdroj: M. Z.) Na Slovensku približne každý tretí podnik, ktorý zamestnáva viac ako 250 zamestnancov, je ovládaný zahraničným kapitálom. Na tvorbe pridanej hodnoty sa zahraničný kapitál podieľa až 44 %. Vlastníci z destinácií považovaných za daňové raje v tuzemských spoločnostiach upísali kapitál za viac ako 8 miliárd eur, čo predstavuje 36 % zo zahraničného kapitálu v slovenských firmách (v českých firmách 43 %). Tuzemské subjekty kontrolujú takmer 60 % z celkového základného imania a majú majetkový podiel v 81 % slovenských firiem. (Zdroj: Bisnode Slovakia, SITA) Podľa NBS podiel zahraničného základného imania v bankách rastie a predstavuje takmer 93 %. (Zdroj: SITA)
Zahraničný vlastník poskytuje iba krátkodobé pracovné príležitosti v danom teritóriu, podniku alebo miestnej sieti subdodávateľov. M. Zelený upozorňuje, že výroba týchto subdodávateľov je veľmi efektívna, ale s nízkou pridanou hodnotou, štíhle výrobné linky minimalizujú zamestnanosť, čo je výhodné pre zahraničného vlastníka, lebo mu znižuje náklady a umožňuje znižovať mzdy. Českým subdodávateľom stačí výroba malých súčiastok s nízkou pridanou hodnotou pokryť majiteľa a manažment, ale nie vyššie mzdy, zisky a dane. V ČR chýba kritická masa výrobcov, ktorí by vyvíjali, vyrábali a predávali konečný produkt. Snahy o podporu ekonomiky prostredníctvom zníženia miezd, zníženia cien energií a zníženia kurzu meny (túto možnosť SR nemá) sa míňajú účinkom, vedú len k podpore exportérov, teda vlastníkov zahraničných firiem. Česko tak nie je malou, otvorenou a proexportnou ekonomikou: aby sa takou stalo, treba otvoriť českú ekonomiku českým podnikom a podnikateľom, umožniť tvorbu finálnych produktov a styk s finálnym zákazníkom, vyvinúť a ponúknuť svetu inovačné technológie, roztočiť podnikateľskú triádu podnik-univerzita-samospráva vo všetkých regiónoch.
Popredná česká ekonómka a politická aktivistka Ilona Švihlíková popisuje ČR ako kolóniu, ktorá sa zaradila do systému neoliberálneho kapitalizmu. Kolonializmus nie je minulosťou, keď aktéri kolonizácie sú dômyselne skrytí a nedajú sa automaticky stotožniť s národným štátom. Nástrojom kolonizácie je prijatie Washingtonského konsenzu. Na rozdiel od iných krajín, ktoré sa tranformovali za iných podmienok a so silným vplyvom štátu (Japonsko, Južná Kórea, Čína) česká „elita“ nikdy nemala dosť predstavivosti, z čoho bude krajina žiť a akceptovala mocenskú nerovnováhu, ktorú navyše svojimi krokmi ďalej upevnila. Katastrofou českej ekonomiky je, že neexistuje na politickej úrovni stratégia, ktorá by sa odvážila toto zmeniť. Politickej elite chýba vízia rozvoja krajiny v kontexte súčasnej krízy Západu, ktorá si nevyhnutne vyžiada veľmi razantnú transformáciu vo všetkých oblastiach. ČR slúži ako voľná výrobná kapacita predovšetkým pre Nemecko. V praktickej hospodárskej politike sa podceňuje domáci dopyt. Zbabelosť, hlúposť a prílišná konzervatívnosť elít bez ohľadu na politické smerovanie im bráni vybočiť z dráhy, ktorá je pre nich vlastne pohodlná. ( http://blisty.cz/art/64962.html ) Uvedené evidentne platí aj pre Slovensko.
Slovensko naďalej funguje na základe stratégie zameranej na strojárenský priemysel, ktorá sa stala niečím ako „démonom“ bez ohľadu na politické zmeny. Ako je známe, stabilita slovenskej ekonomiky závisí od výroby automobilov, ktorá ako každá monokultúra potláča ďalšie potenciály rozvoja, nehovoriac o tom, že každý výkyv trhu hrozí krízou. K industrializácii Slovenska došlo až v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia spôsobom extenzívneho ekonomického rastu, t. j. vynakladaním prírodných, energetických a ľudských zdrojov „na zelenej lúke“. Politickým zámerom bolo vyrovnanie regionálnych rozdielov, čo sa podarilo aj za cenu efektívnosti. Pritom už od šesťdesiatych rokov sa uvažovalo najprv o intenzívnom ekonomickom raste a využívaní výdobytkov vedecko-technickej revolúcie. Neskoršie úvahy vrátane rezortných stratégií nastoľujú potrebu prechodu na úroveň znalostnej spoločnosti. Vysoké technológie tretej vlny umožňujú vysokú produktivitu, dosahuje sa vysoká pridaná hodnota pri znížených vstupoch ľudských i prírodných zdrojov.
Vhodným príkladom na porovnanie stratégií je Fínsko, ktoré bolo v polovici minulého storočia chudobnou agrárnou krajinou. Na začiatku deväťdesiatych rokov muselo čeliť ekonomickej kríze, ktorá bola vyvolaná nepredvídateľnou udalosťou, totiž rozpadom ZSSR. Lenže od polovice sedemdesiatych rokov sa vo Fínsku úspešne prešlo na znalostnú ekonomiku, takže stratu sovietskeho trhu úspešne zvládlo, lebo výrobky s vysokou pridanou hodnotou sú konkurencieschopné. Táto úspešnú transformáciu bola aj kultúrnou transformáciou, príkladom je zásadná reforma školstva a zvyšovanie výdavkov na vedu a výskum napriek kríze a nevyhnutným úsporným opatreniam. Vo Fínsku funguje národný inovačný systém, ide o spoluprácu medzi podnikmi, výskumom a vysokými školami. A Fínsko je príkladom aj v nasadení parametrov trvale udržateľného života, príkladným vzťahom k prírode, životnému prostrediu a k spôsobom využívania prírodných zdrojov. Súčasné problémy Nokie nič nemenia na tom, že jej produkty s vysokou pridanou hodnotu sa stali dynamickým faktorom úspešnej transformácie na vysoké technológie.
V SR doznievajú zotrvačné trendy industrializácie („démon“ autarkie), ktoré nezakladajú perspektívu pre budúcnosť ani v strednodobom horizonte: aj keby sme pripustili stagnáciu namiesto inovatívnosti, výroba automobilov nie je na dvadsať rokov, ako sa traduje. Rozhodne by sme sa nemali tešiť na ďalšiu automobilku. Cieľom by malo byť odpútanie od vzorcov socialistickej industrializácie v prospech presadzovania celospoločenskej efektívnosti. Ide o dynamickú transformáciu na vysoké technológie. Poučenie z doby minulej spočíva v tom, že spoločenstvo ľudí nedokáže ľubovoľne „robiť skoky“, technologický pokrok si vyžaduje určitý sociálny kapitál. Ide o strategické rozhodnutie v prospech rozvojového faktora, ktorý Slovensko má a na ktorom by mohla stavať. Zásoby podzemných vôd sú nielen výnimočným prírodným kapitálom Slovenska, ale jeho nevyužívaným ekonomickým, priemyselným i poľnohospodárskym potenciálom. Znalosti sú tou pridanou hodnotou, ktorá umožňuje konkurencieschopnosť v rámci transformácie, ako aj zlepšovanie parametrov kvality a udržateľnosti života. Presadenie vodných inovácií dáva odpoveď, odkiaľ na transformáciu získať zdroje, vrátanie povznesenia spravidla zaostalých regiónov v povodiach riek. V kritickom svetle sa potom javí politika všetkých doterajších vlád, ktoré zanedbávali školstvo, vedu, výskum a tým aj vytváranie postindustriálnej inovačnej infraštruktúry.
V blízkej budúcnosti nie ropa, ale pitná voda bude strategickým faktorom. V súčasnosti cítime, ako napreduje celosvetová vodno-potravinová bublina, ktorá praskne rovnako ako finančná bublina. Krajiny budú a možno sú cieleným objektom vonkajších manipulácií a ekologického neokolonializmu, vodnej a pôdnej mafie. Slovensko so svojimi výnimočnými zásobami podzemnej vody a pôdy sa pomaly, ale iste dostáva do pozície takto manipulovanej krajiny. Naše vodné bohatstvo by sme nemali rozpredávať, ale riešiť jeho právnu ochranu prostredníctvom vodného práva.
Už dnes je vlastne neskoro začať so zásadným strategickým manévrom transformácie Slovenska. Ak máme niekedy naozaj začať, vyžaduje si to okrem iného vytvorenie národného centra strategických a globálnych štúdií ako koncepčného pracoviska, zodpovedného za dlhodobú víziu rozvoja slovenskej spoločnosti do roku 2050.
